Adventný príbeh 3. diel

Vianoce už klopkali na okno, na adventnom venci horeli 3 sviečky. Betka chystala darčeky pre kamarátky a tešila sa, akú asi bude mať Natálka radosť z korálkovej kabelky, s ktorou si dala toľko práce. Pre Vendulku, Johanku a Klárku chystala Betka korálkové náramky.

No ale predstavte si, že len tak, z ničoho nič, povedala Klárka o prestávke Natálke, že už s Betkou nekamaráti ani Vendulka ani Johanka ani ona – Klárka, a že ak bude s ňou Natálka kamarátiť, tak už ani s ňou kamarátiť nebudú.

Natálku to veľmi prekvapilo a zaskočilo, prečo by niekto nemal kamarátiť s Betkou?! Veď je taká dobrá a milá. Vôbec o tom nemusela premýšľať, na Klárku sa len zamračila a bežala za Betkou.

Betke bolo veľmi ľúto, že s ňou Vendulka, Johanka a Klárka nekamarátia, a ešte viac ju mrzelo, že jej nechceli povedať prečo. Veď keby jej povedali, že niektorú z nich možno nechtiac urazila alebo jej nejako ublížila, mohla sa ospravedlniť alebo to napraviť, ale keď ani nevedela, prečo sa na ňu urazili... Ach jaj.

Keď šli Betka s Natálkou po vyučovaní do šatne, tie tri na ne stále niečo nepekné pokrikovali a pridali sa k nim aj ostatné dievčatá z triedy. Ako sa asi Betka s Natálkou cítili, viete si to predstaviť?

Cestou zo školy sa o tom rozprávali, rozoberali to zo všetkých strán a na tie tri kačice ich premáhal stále väčší hnev.

„Nie, my to tak nenecháme,“ hovorili si, „vymyslíme na ne niečo, aby s nimi všetci prestali kamarátiť! Aby sa na ne úplne všetky dievčatá z triedy urazili! Aby tie tri videli, aké to je!“

Dohodli sa, že po obede príde Betka k Natálke a niečo spolu vymyslia.

Keď ale Betka po obede prišla, Natálka vôbec nebola nahnevaná, dokonca sa zdalo, že na to, čo bolo v škole, celkom zabudla. Viete prečo? Jej mama totiž priniesla z povaly škatuľu s betlehemom, aby sa s Natálkou pozreli, čo treba na ňom opraviť alebo vylepšiť. A nebol to len taký obyčajný betlehem, každá postavička bola malá bábika, ktorej mama s Natálkou ušili oblečenie a dali do ručičiek niečo, podľa čoho sa pozná, akú figúrku bábika v betleheme predstavuje.

Betka videla tento betlehem už minulý rok, bol vtedy postavený a osvetlený, bol nádherný, ale teraz, poskladaný v škatuli, bol azda ešte krajší. Bol zároveň ako domček s bábikami na hranie a zároveň predstavoval niečo vzácne, posvätné. Betka s Natálkou brali do rúk jednu postavičku za druhou a obzerali ich: niektorým treba opraviť šaty, niektorým vyžehliť, ako sa v škatuli pokrčili. Jeden panáčik niesol malú ovečku z plastelíny, tú vymodelujú novú. Natálka mala aj niekoľko nových maličkých bábik, ktoré budú predstavovať ďalšie postavy. Aké postavy by to asi mohli byť?

Betka s Natálkou obdivovali tú celkom najmenšiu bábiku, ktorá predstavovala Ježiška: bol zabalený v bielej látke a ležal v postieľke vystlanej vatou. Natálka sa tešila, že ho celého trošku posypú zlatým práškom, ktorý majú na vianočné ozdoby. Bude krásne žiariť.

Ale to si už k dievčatám prisadla Natálkina mama so škatuľou so šitím a pustili sa do práce. Rozprávali sa, ako to asi vtedy v Betleheme vyzeralo, aké to bolo krásne, keď potom Ježiš vyrástol, chodil medzi ľuďmi a hovoril im, že majú byť na seba dobrí.

Betka si spomenula na svoju bolesť, na to, že Vendulka, Johanka a Klárka dnes v škole neboli ani trochu dobré. Rozprávali o tom s Natálkou jej mame a potom začali vymýšľať, ako by to tým trom odplatili.

Natálkina mama posmutnela:

„Vy sa chcete mstiť? To by ste ale boli celkom rovnaké ako tie tri. Keď sa im pomstíte, ony na vás vymyslia niečo ešte horšie, vy potom na ne niečo ešte horšie... kam až to pôjde? Naozaj by ste to takto chceli? Naozaj chcete pridávať svetu zlo? Nie je ho už tak dosť?“

Nie, toto predsa Betka s Natálkou vôbec nechceli, chceli len, aby Vendulka, Johanka a Klárka videli, aké to je.

Mama sa usmiala:

„Betka, Natálka, veď viete, že sa im to vráti samo a presne tak, ako potrebujú, aby mohli poznať, že takto sa kamarátky nesprávajú. My ľudia nemáme nikomu nič odplácať, viete, čo hovoril ľuďom Ježiš? Chcel, aby sme si odpúšťali.“

Betka s Natálkou sa zahanbene pozerali na malú bábiku posypanú zlatým práškom. Nemali už ani najmenšiu chuť vymýšľať nejakú odplatu. Nehnevali sa, skôr im tých troch začalo byť ľúto, veď sa im vráti niečo nepekné.

„Radšej, aby sa im to ani nemuselo vracať, aby Vendulka, Johanka a Klárka samy prišli na to, čo je správne a dobré,“ želali si Betka s Natálkou.

V tej chvíli sa stalo ďalšie adventné kúzlo, a keď si Betka s Natálkou zvykli na tmu, spoznali, že stoja pod palmami a všade okolo nich sú jednoduché biele domy. Bolo úplné ticho.

„Kde to asi môžeme byť? Nepočuť autá, že by sme boli opäť v minulosti?“ pýtali sa jedna druhej a tešili sa na ďalšie dobrodružstvo. A nemuseli čakať dlho:

Odniekiaľ z tmy pribiehalo niekoľko postáv, boli to muži a niečo si medzi sebou rozrušene hovorili. Hovorili ticho, Betka ani Natálka im nerozumeli. Vydali sa zvedavo za nimi a z diaľky mužov sledovali.

Muži šli až k jednému z posledných domčekov a tam sa zastavili. Akoby váhali, či môžu zaklopať. Jeden z nich sa osmelil a zaklopal na dvere. Vošiel dovnútra, o chvíľu vyšiel a radostne volal na ostatných. Betka s Natálkou naťahovali uši, ale slovám nerozumeli. Pozerali sa, ako muži vchádzajú do domčeka. Keď vyšli, o niečom sa asi radili, ale hovorili celkom inak ako predtým, slávnostne a rozochvene. Potom sa rozišli, ale po chvíli boli späť a s nimi ďalší muži, ženy aj deti, bolo ich tu zrazu toľko! Mnohí z nich niečo niesli, niektorí jedlo, iní zložené pásy látky.

Betka s Natálkou sa na seba užasnuto pozreli: „Je to vôbec možné? Že by naozaj…“

Dodali si odvahy, chytili sa za ruky a rozbehli sa bližšie k domčeku. Nikto si ich nevšímal, ľudia boli zaujatí niečím úplne iným, než sú dve cudzie dievčatká. Vchádzali, vychádzali von a potom ešte dlho postávali okolo, ale nehovorili.

Betka s Natálkou tiež vstúpili do domčeka: nebol to však domček, bola to maštaľ a v maštali… Betka s Natálkou pocítili takú radosť, aká sa nedá slovami opísať, aká sa musí prežiť. Áno, bol to naozaj On! Maličké, práve narodené bábätko zabalené do bielej látky, položené do jasieľ. Betka s Natálkou ticho vyšli von, nemohli prehovoriť, len v duchu ďakovali.

Potom, akoby sa prebudili zo sna, sa nechápavo obzerali po stole, na ktorom boli rozložené bábiky. Natálka sa túlila mame do náručia a plakala a smiala sa zároveň. Betka sa len zasnene usmievala. Po chvíli začali jedna cez druhú rozprávať.

Natálkina mama si utierala slzy, hladila dievčatá po vlasoch a radovala sa s nimi:

„To preto, že ste mali v tej chvíli krásne čisté srdiečka, mohli ste niečo také prežiť. Vyzeralo to, akoby ste len na maličkú chviľočku zaspali pri stole a zatiaľ…“

Toho dňa zostal bábikový betlehem nedokončený, aj keď bol krásny, boli to predsa len bábiky a Betka s Natálkou mali stále pred očami obraz nočných domov pod palmami a malej maštale ozarenej fakľami. Už navždy si zapamätali, aké je krásne mať čisté srdiečko a prežiť veľkú radosť.

A čo vy, chlapci a dievčatá? Viete odpúšťať? Neviem, či niekedy prežijete adventné kúzlo ako dievčatká v dnešnej rozprávke, ale viem, že keď si zachováte svoje srdiečko čisté, čakajú vás tie najkrajšie Vianoce. Tešíte sa?