Petrovy kameny

Na útese oproti Pradedu, zvanom Vysoká hoľa, sa týčia Petrove kamene. Je to zvláštna skala tabuľovitého tvaru a možno práve preto, že tak nápadne vyčnieva na holom hrebeni a je viditeľná už z diaľky, kolujú o nej nejedny povesti. Tú najpravdepodobnejšiu Vám chcem porozprávať.
Na panstve krutého pána zo Sovince, ktorému patril tento kraj aj s poddanými, žil kováč menom Peter. Bol to chlap statný a otužilý a vedel sa chytiť práce. A predsa upadol do nemilosti. Peter a krásna a vzdelaná dcérka správcu panstva si totiž našli zaľúbenie jeden v druhom a to pán správca nemohol pripustiť. Avšak márne bolo prehováranie, dcérka sa Petra nevzdala, a keď sa dozvedela, že kováč má byť uväznený, včas ho o tom strašnom úmysle informovala a za temnej noci sa im obom podarilo ujsť.
Zamierili do hôr, pretože dúfali, že v ich neprístupných výšinách nájdu bezpečie. Ponáhľali sa, ako len mohli, aby unikli prenasledovateľom, ktorí sa vydali po ich stopách. Čas bol vtedy mokrý a oni utekali smutným krajom. Fúkal vietor, a ako stúpali vyššie do hôr, obklopili ich chumáče hmly. Vetry tu vyvracali množstvo starých bradatých jedlí, ktoré ležali jedna cez druhú a hnili, a milenci ich ťažko prelézali.
Pravda, správcova dcérka bola vzdelaná a iste mala viac rozumu v hlave ako iný v päte, ale zase nešikovná, že by upadla aj cez steblo trávy. A tak sa len s námahou brodila cez mokraďovité pastviny, potkýnala sa o rozsochaté pne a ranila sa o ostré skaliská. Peter jej pomáhal, ako len mohol, ale v tých končinách sa nevyznal a aj jemu dochádzali sily. Keď sa už pokriky prenasledovateľov ozývali za ich chrbtom, klesli obaja utečenci vyčerpaním do vresu pod skalou na Vysokej holi. Videli, že neujdú a ich láska sa nikdy nenaplní.
Avšak vtedy sa zrazu zdvihla strašná víchrica, noc hučala nad horami, hrom bil a blesky šľahali oblohou. Búrka prikryla milencov svojím plášťom, a keď sa konečne prehnala, po prenasledovateľoch nebolo ani pamiatky. Skalu na Vysokej holi minuli, bez toho, aby zbadali milencov v ich biednom úkryte, a museli sa vrátiť naprázdno. Kováč Peter so svojou milou s posledkami síl vyšli z horskej divočiny a nad ránom už zas búchali na ľudský príbytok za hranicami panstva pána zo Sovince. Potom sa zobrali a žili spolu šťastne dlhé roky.
Tá príhoda sa čoskoro stala všeobecne známou a zvláštnemu skalnému útvaru na Vysokej holi sa začalo hovoriť Petrova skala alebo tiež, a to častejšie, Petrove kamene.
Smutnejšie je rozprávanie o čarodejniciach, ktoré sa vraj o svätojánskej noci zlietavali na metlách na svoj snem práve na Petrove kamene, aby na tomto pustom mieste pripravovali svoje kúzla a čary na celý nasledujúci rok. To bolo v čase, keď poverčiví ľudia verili, že medzi nimi žijú zlé čarodejnice a škodia im. Ak bola niektorá žena nepekná, obviňovali ju, že dokáže urieknuť ich dobytok, aby nedojil, a zvaľovali na ňu každé nešťastie, ktoré postihlo ich hospodárstvo. A keď vynikala krásou, ktorá očarila nejedného muža, tak potom musela byť tým skôr v spolku s diablom. Stačilo obyčajné ohováranie a panský súd v Zlatých Horách alebo vo Veľkých Losinách stíhal tieto nevinné ženy útrpným právom, až z nich na mučidlách vynútil nezmyselné priznania a odsúdil ich na upálenie. Koľko dievčat a žien zaplatilo svojím životom tento poverčivý blud, ktorý sa zrodil z hlúposti a krutosti stredoveku! Ale neboli to diabli ani ohniví mužíci, čo svietili v teplých nociach na Petrových kameňoch, ani čarodejnice na horiacich metlách nelietali nad skaliskami na Vysokej holi. To len svätojánske mušky zapaľovali svoje lampášiky na oslavu letného slnovratu .....