Biela pani

Žili kedysi rodičia a mali deväť synov a jedinú dcéru. Kým deti rástli, bolo dobre. Otec a matka sa tešili, že im bude na starobu dobre, keď majú toľko pomocníkov, veď svoje deti vychovávali veľmi a veľmi starostlivo. Keď sa však čas zišiel s časom, potešil ich iba najmladší syn a tá jediná dcéra. Vydala sa za dobrého muža, vychovávala svoje deti a prichádzala potešovať staručkých rodičov, ktorí boli veľmi smutní.
Mali prečo smútiť. Syn za synom im odchádzal do sveta, ale žiadny sa nevracal ani o sebe neposielal správy, všetci na nich celkom zabúdali, len čo opustili otcovský dom. A práve to mrzelo rodičov, domnievali sa, že synovia žijú a zabúdajú z nevďaku a blahobytného života. Tak títo starí chradli a chradli, nadarmo ich najmladší syn a dcéra utešovali, jedného dňa zomreli obaja naraz a boli pochovaní do spoločného hrobu.
Najmladší brat so sestrou nariekali a s nimi mnoho ľudí, ktorí poznali starých a vedeli, akí boli dobrí. Dali rozhlásiť po všetkých mestách, že rodičia už nežijú, a potom sedem dní čakali s pohrebom, ale ani tentoraz sa neozval žiadny zo stratených synov.
A povedala sestra bratovi po pohrebe:
„Je mi to podozrivé. Keby boli zlí a zabúdali na živých rodičov, dnes by sa boli iste prihlásili o dedičstvo. Ale oni mlčia. Niečo sa im vo svete stalo.“
„Aj ja si to myslím,“ povedal smutnej sestre smutný brat. „Zabúdali na dobré rady, ktoré počuli v otcovskom dome, alebo ich postihlo nešťastie, za ktoré nemôžu.“
„Čo chceš robiť?“ pýtala sa ho.
„Vypraj ma na cestu, pôjdem ich hľadať. A pôjdem opatrne, a ak sú ešte niekde na svete, nájdem ich a privediem domov,“ odpovedal jej.
Vtedy ho pobozkala a povedala mu:
„Tak hovorí Junák. Vypravím Ťa a budem Ti tu dovtedy hospodáriť, kým sa nevrátiš. A keby si sa neprihlásil do roka a do dňa, pošlem za Tebou svojho muža.“
Vypravila sestra Junáka, on osedlal koňa, rozlúčil sa a išiel do sveta hľadať stratených bratov. Od mesta k mestu išiel, od dediny k dedine, od zámku k zámku, všade sa vypytoval chudobných i pánov, ale nikto nevedel o jeho bratoch, nikto ich nevidel, ba nikto si ani nevedel spomenúť, že by tadiaľto boli niekedy prechádzali. Odvšadiaľ posielal brat sestre správy, že je živý a zdravý a že neprestajne hľadá, avšak dosiaľ nič nenašiel, že neprestane hľadať, kým nezistí aspoň ich hroby.
Keď nič nenašiel vo vlastnej krajine, rozhodol sa, že sa pozrie do cudzích krajín. A pretože sa do susednej krajiny chystalo veľké vojsko, pridal sa Junák k nemu, aby mu cesta rýchlejšie ubiehala a bola bezpečnejšia.
Ťahalo vojsko dňom i nocou a odpočívalo len pri studničkách. A keď odpočívalo pri jednej na kraji veľkej pustatiny, zabudli tí vojaci na všetky dobré poučenia z domu a pili neopatrne, až hrubo skalili vodu. A vystúpila nad studničku biela pani s mečom a zavolala:
„Za trest skamenejte!“ Vtom okamihu skamenelo všetko vojsko okolo studničky a zostal jedine Junák.
Keď ho biela pani uzrela, zdvihla meč proti nebu a tým okamihom jej narástli krídla. Rozopäla ich a dala sa do letu za Junákom. Ten však hneď pochopil, čo sa stalo, vyskočil na koňa a cvalom uháňal. Nemusel to robiť, lebo biela pani ho hneď dohonila. Len čo sa však k nemu priblížila takmer na dosah meča, krídla jej klesli a ona musela odpočívať na zemi: na Junáka nemala právo, lebo on sa ničím neprevinil. Lenže Junák to všetko nevedel a nespomínala si na to ani biela pani, a tak ho márne prenasledovala až do západu slnka. Len čo sa však slnko skotúľalo za kopce, vrátila sa do svojej studničky, aby vodu vyčistila, kým opäť nastane deň. Bolo načase, Junák a jeho kôň sa veľmi unavili a potrebovali odpočinok.
Junák nevedel, kde sa ocitol. Dookola ležalo šero, nikde strom ani kopec alebo skaly, stál v pustatine. Zosadol z koňa a rozhodol sa, že sa vyspí na tom mieste, kde zastavil, a ráno že sa vydá opäť na cestu, keď sa okolo neho rozjasní. Nakŕmil koňa a potom rozprestrel svoj plášť a večeral. Za ním šero houstlo a prichádzala hlboká, čierna noc.
Vtom sa kdesi v diaľke ukázalo svetielko. Ukázalo sa a nezmizlo, sedelo nízko pri zemi. Junák ho dobrú chvíľu pozoroval a potom sa za ním vybral, pretože bol smädný a nenapojil ani svojho koňa. Išiel dlho, ale nakoniec sa zaradoval. Svietilo okno chalupy, ktorá stála celkom osamote. Junák naň zaklopal.
Vyšla starena a udivene hľadela, kto to k nim našiel cestu. Len čo zazrela Junáka, chytila sa za hlavu a volala:
„Človeče milý, rýchlo odtiaľto uteč! Ak zostaneš, iste prídeš o život!“
„A prečo by som mal prísť o život?“ pýtal sa Junák starene. „Veď som nič zlé neurobil a nie som bojazlivý.“
„Hneď-hneď tu budú moji synovia,“ varovala ďalej starena, „uteč, ak chceš zostať nažive!“
„Isteže chcem,“ povedal Junák pokojne, „a ľudí sa vôbec nebojím. Rád spoznám Tvojich synov.“
„Sú to obri a je ich deväť, zabijú Ťa, uvidíš!“
„Počkám tu na nich a chcem im byť bratom, matka. A Vám dobrým synom. Aj nás bolo doma deväť synov, ale akosi sme sa strácali a strácali, až som zostal sám. A nie je mi samému práve veselo.“
Starena ho pozorne vypočula a zamyslela sa. Za chvíľu povedala:
„Páčiš sa mi, si statočný a iste aj poctivý. Aj moji synovia majú svoje trápenie. Dobre, ukryjem Ťa a skúsim s nimi rozumne prehovoriť. Zostaň, mladík, zostaň, ja sa teraz aspoň sama presvedčím, ako som ich vychovala. Poď ďalej!“
A poprosil ju Junák, aby smel najprv napojiť svojho koňa, a ona mu ukázala kamennú studňu a požičala nádobu. Potom otvorila stajňu a koňa tam sama zaviedla i priviazala, všetko upratala a upravila, aby nebolo možné nič spoznať, a išli do izby. Tam ho ukryla, sadla si na stoličku a škrabala zemiaky synom na večeru.
Netrvalo dlho a prišlo sedem obrov a čoskoro za nimi ešte dvaja. Hneď sa začali vyzúvať a odkladali kabáty, niektorí sa natiahli na postele, až drevo zapraskalo. Len ten najväčší stál a prezeral si izbu. Nakoniec povedal:
„Čuchám, čuchám ľudinu, daj ju, matka, sem!“
„Správne čuchaš,“ povedala matka, „a si opatrný. Mám z Teba radosť. Áno, priviedla som Vám Junáka za brata. Chcela som Vás prekvapiť až po večeri, ale keď si sa nedal, ukážem Vám ho hneď.“ A vstala a ukázala im Junáka.
A nastalo bratanie obrov s Junákom. Starena sa radovala, videla, že dobre vychovala svojich synov a že ju majú radi, hoci sú väčší než ona. Keď boli v najlepšom, rozprával najstarší obor, že už deväť rokov striehne na bielu paniu, ale márne. Chcel by ju prelstiť a vziať jej meč, aby sa jemu a ôsmim bratom žilo lepšie. Dosiaľ sa mu to nepodarilo. Biela pani býva v krištáľovom zámku tristo míľ odtiaľto. Vchod do zámku stráži múdry kôň. Len čo niekoho zazrie, zarehoce a zavolá svoju paniu. Ona vyjde s mečom v ruke a votrelca buď priamo usmrtí, alebo zle zraní. Preto sa dosiaľ nikomu z obrov ani ľudí nepodarilo vziať jej meč.
Junák počúval a čudoval sa, a keď obor dohovoril, povedal mu:
„Ach brat, iste sa mýliš. Biela pani nebýva v krištáľovom zámku, ale v studničke kúsok odtiaľto.“ A rozprával obrom, čo on vedel.
„To je ona,“ prikývli obri, keď vypočuli. „Bielych pani je na svete veľa, ale ostatné majú iba venčeky, ona však okrem venčeka aj meč. Vládne všetkým. Vidíš, a my by sme tak veľmi potrebovali práve ten jej meč. Nechcel by si nám pomôcť?“
„Prečo nie?“ povedal Junák. „Veď sme sa pobratali. Pozriem sa za ňou a hneď sa jej spýtam, či nevie niečo o mojich bratoch. Myslím si, že ich premenila na kameň ako to vojsko, za ktorým som ťahal.“
Aj matka si myslela, že to môže byť pravda, a utešovala i poúčala Junáka.
„Je tomu už pekná rada rokov, čo pochabé biele panie vzali mojim synom ten meč,“ rozprávala, „a od tých čias nikto nie je istý, že dôjde tam, kam sa uberá. Biele panie spyšneli. Kdeže by ony poctivo čistili vodu v studničkách, ktoré majú na starosti, kdeže by ony napomínali smädných pocestných, aby pili opatrne, hneď tu s mečom volajú a hneď každého premieňajú na kameň. A to nie je správne, milý Junák. Biele panie sú od večnosti na svete preto, aby bdeli nad čistotou studničiek, nikdy nemali nič iné na starosti. Aj ja si myslím, že zakliali Tvojich bratov. Však uvidíš!“
„A ako uvidím?“ pýtal sa Junák matky obrov.
„Ak sa Vám podarí vziať jej ten meč, ktorý patrí mojim synom,“ hovorila starena, „zájdite s ním k studničke, kde leží skamenelé vojsko, postavte ho proti nebu a zavolajte: Hore! Potom vstanú nielen vojaci, ale aj všetci kupci, pútnici a vandrovníci, ktorí tam odpočívajú, lebo ich stihlo rovnaké nešťastie. No, a Ty sa potom presvedčíš, či sú tam aj Tvoji bratia.“
Junák bol veľmi rád, že šiel za svetlom až do tejto chalúpky. Kým sa s obrami celkom pobratal, zistil, že sú dobrí, že predtým ľuďom neškodili, že pokojne žili vo svojej krajine za veľkými pustatinami, s matkou, ktorú dávno a dávno prerástli, a že bývali spokojní, kým im biele panie nevzali ten meč. Že práve preto prestali veriť každému, kto zablúdil do ich krajiny, a práve preto každého zabíjali. A prial si Junák, aby jeho bratia obri boli zase dobrí a spokojní, a umienil si, že im pomôže k meču a tým azda aj svojim bratom zase k životu.
Čoskoro sa všetci vybrali ku krištáľovému zámku, v ktorom prebývala najmocnejšia biela pani. Obri zostali pred bránou, Junák šiel dovnútra. Len čo však prešiel bránou, zarehotal pri vchode kôň. Junák vedel, že ten kôň stráži lepšie ako pes, a preto sa horlivo obzeral, kam by vliezol, kde by sa ukryl. Zazrel tam prevrátený kôš. Rýchlo sa pod neho schúlil a čakal, čo sa bude diať.
Z krištáľového zámku vyšla biela pani s mečom v ruke a zeleným venčekom na hlave. Prišla ku koňovi, obzrela sa a povedala:
„Veď som Ti dala jesť a piť a nikto nejde, prečo ma voláš?“
Ale ten kôň mohol len erhať, hovoriť nevedel, a tak nič neprezradil. Biela pani sa vrátila do zámku.
Junák ju pozoroval škárami v koši. Keď odišla, vyliezol spod koša a chcel sa priblížiť k zámku. Ale kôň ho hneď zazrel a opäť zarehotal.
Vyšla biela pani a ponáhľala sa ku koňovi. Obzerala sa na všetky strany, ale nikoho nezazrela, pretože Junák sa hneď zase ukryl pod kôš. Prišla až ku koňovi a pohrozila mu:
„Ešte raz ma oklamieš a budeš o hlavu kratší! Nevďačník, nakŕmila som Ťa a napojila, teraz máš strážiť, a nie robiť si zo mňa šašov!“
Kôň na ňu smutne hľadel, ale ona mu nerozumela. Keď sa dosť vyrozprávala, vrátila sa do zámku.
Vtom Junák opäť vyliezol a pokúšal sa dobehnúť k zámku druhou stranou. Ale kôň bol dobrý a verne slúžil. Zazrel ho a zarehotal tretíkrát, tentoraz tak prenikavo, že to bolo počuť poriadne ďaleko.
Junák práve skočil pod kôš, keď vyšla biela pani, obzrela sa okolo seba a potom plná hnevu bežala ku koňovi.
„Nevďačník,“ volala naňho a mávala mečom, „kŕmim Ťa a napájam, nehonim Ťa po svete, a takto sa mi odvďačuješ?“ A vysoko nad hlavu zdvihla ten meč a jedným rázom odťala koňovi hlavu.
Hneď si však uvedomila, čo urobila, kľakla k vernému koňovi a nad ním i nad svojím mečom horko zaplakala. A plakala dlho, plakala ešte v noci a potom druhý deň a druhú noc, neprestala ani tretí deň, ba ani tretiu noc. Za svitania štvrtého dňa vstala, zdvihla svoj meč a potácala sa do svojho zámku.
Junák na ňu hľadel a neodvažoval sa pohnúť, hoci bol za tie tri dni a noci ako stŕpnutý. Keď teda konečne odišla, vyhrabal sa a šiel za bratmi obrami. Pochválili ho, že sa neprezradil ani sa nepokúšal vziať bielej pani meč, lebo by ho bola iste tiež zabila ako svojho koňa, nasýtili ho a napojili, a keď si odpočinul, poslali ho do zámku. Radi by boli šli sami, ale nemohli, lebo boli príliš veľkí a dvere i chodby a schodištia boli veľké tak pre ľudí.
„Choď, brat,“ povedali mu, „a ničoho sa neboj. Biela pani teraz iste spí, lebo sa veľmi unavila. Nájdi ju tam a meč jej vezmi. My tu na Teba počkáme. Len sa dlho nezdržiavaj, aby sme nemali zbytočne strach.“
Šiel Junák do zámku, prechádzal komnatami, ale bielu paniu nikde nenašiel. Až v jednej izbe zazrel na lehátku dievku tak krásnu, že sa mu zatajil v prsiach dych. Mala na hlave zelený venček, to bola ona. Junák na ňu hľadel veľmi dlho, až bol celkom omámený. Vtom začul, že naňho bratia obri pískajú a že ho volajú aj menom. Vypotácal sa z komnaty i zo zámku a na meč zabudol ako na smrť.
„Kde máš meč?“ volali naňho obri.
„Och bratia,“ hovoril im Junák, „nevidel som meč, ale dievku tak krásnu a peknú, aká azda nie je nikde inde na celom svete!“
„Bratček milý,“ prosili ho obri, „vráť sa do zámku ešte raz, ale už sa nedaj omámiť bielou paňou! Vzala nám meč, sám dobre vieš, ako ním teraz ubližuje každému, kto jej nie je po vôli!“
Dal si Junák povedať a vrátil sa do krištáľového zámku, že prinesie ten meč, opäť dlho blúdil, ale konečne bielu paniu predsa len našiel. Ale opäť sa na ňu zahľadel a svet sa s ním zatočil a milý Junák zabudol na bratov obrov a meč, ktorý im biela pani vzala, na všetko zabudol a videl len ju, tak krásnu a pôvabnú, že sa mu nikdy o tom ani nesnívalo. Opäť naňho pískali a volali ho menom. Ako omámený vyšiel za ich hlasom, ale bez meča. Spamätal sa až u nich.
„Bratia milí, odpusťte mi,“ prosil ich, „ale ja za seba naozaj nemôžem. Je taká krásna, že som razom na všetko zabudol, aj na Vás a na ten Váš meč, ktorý v jej rukách narobí toľko škody. Očarila ma, verte.“
„Tak hovorí Junák?“ volali najmladší obri.
„A Ty si sa s nami bratal?“ hovorili prostrední a obstúpili Junáka.
„Počkajte,“ povedal najstarší a tiež najväčší obor. „Biela pani ho naozaj očarila, verte tomu. Teraz sa nesmieme hádať, ale musíme pomôcť svojmu bratovi Junákovi, aby potom mohol pomôcť aj on nám. Poradíme Ti, bratček. Ak nás poslúchneš, všetko dobre dopadne. Vráť sa ešte raz do zámku, ale nepozri sa na bielu paniu, nájdi náš meč a prines ho. Pamätaj na nás, že sme Tvoji bratia, a spomeň si aj na svojich rodných bratov, ktorých možno ona premenila na kameň. Potom sa iste vrátiš s mečom.“
Poslúchol Junák a vydal sa do zámku tretíkrát a urobil všetko, ako mu poradil najväčší obor. Keď vstúpil do izby, kde spala biela pani, zakryl si lakťom oči, aby ju nevidel, našiel meč a hneď sa s ním šťastne vrátil. Obri zajasali, hneď začali Junáka objímať, tancovali a vyskakovali a ponáhľali sa k studničke, kde bolo toľko skamenelých ľudí.
Najväčší obor, ktorému Junák meč odovzdal, všetkých viedol. Pri studničke zdvihol meč a zavolal:
„Hore!“ a v tom okamihu vstalo toľko ľudí, že ich nebolo možné ani prehliadnuť. A prepletal sa Junák medzi nimi a hľadal svojich rodných bratov. Obri mu pomáhali. Trvalo dlho, kým našiel prvého. Padli si do náručia a od radosti zaplakali. Ale potom hneď začali hľadať oboch a čoskoro stálo vedľa deviatich obrov osem rodných bratov. Vypytovali sa najmladšieho na rodičov a na sestru, ľutovali úbohých a rozprávali o svojich osudoch. Junák ich chcel poslať domov, sám že zostane s obrami. Ale tí nedali a vzali ich všetkých so sebou a so všetkými sa pobratali.
A bolo veľké veselie v dome obrov a veľa radosti vo svete, len Junák akosi smútil.
„Čo Ti chýba?“ vypytovala sa ho matka obrov. „Len sa mi zver, som teraz aj Tvoja matka. A som stará a veľa som videla a počula, azda dokážem správne poradiť.“
Priznal sa jej Junák, že neprestajne musí myslieť na bielu paniu, pretože je krajšia než ktorákoľvek iná panna.
„Viem, viem,“ prikyvovala matka. „Biele panie sú najkrajšie dievky na celom svete. A nie sú zlé, zlá bola len tá, ktorú miluješ. Ale preto bola zlá, že nechcela robiť ako iné biele panie v ostatných studničkách. Vzala mojim synom meč a každého, kto sa napil zo studničky, premenila na kameň, aj keď jej možno ani vodu nezakalil. To všetko ten nešťastný meč. Dobrá by to bola nevesta, syn, a ešte lepšia žena. Vieš Ty čo? Ja sa za ňou vypravím a poviem jej, že by si ju chcel za ženu. Uvidíme, čo na to povie.“
Zaniesli obri svoju matku ku krištáľovému zámku a ona šla za bielou paňou a všetko jej povedala, všetičko a podľa pravdy. Že je ten Junák udatný i pekný a že sa hodí za muža aj tej najlepšej dievke.
„A on má ten meč?“ pýtala sa biela pani.
„Nemá,“ povedala starena. „Odovzdal ho môjmu najstaršiemu synovi.“
„A prečo to urobil?“
„Pretože mu to sľúbil,“ pokojne odpovedala starena. „A dobre urobil. Ten meč patrí mojim synom obrom a bol im ukradnutý. Najstarší nemohol rozkazovať svojim bratom, pretože si ho nevážili, nemal nad nimi moc. Vzniklo aj veľa zla proti ľuďom, s ktorými moji synovia žili najprv v dobrom. Biele panie čistia studničky a obri zasa majú svoje veci a Junák má tiež svoje. Len sa pozri, čo škody vzniklo na svete, keď mečom vládla dievka.“
Zamyslela sa biela pani a potom povedala, že si Junáka nevezme, pretože musí čistiť vodu v studničke. A okrem toho má ešte osem sestier, a kým sa tie nevydajú, nevydá sa ani ona. Biele panie sa však nikdy nebudú môcť vydať, pretože im naveky zostane ich povinnosť opatrovať studničky, aby voda zostávala čistá a ľudia ju mohli piť.
„A keby to moji synovia nejako zariadili, aby ste boli slobodné?“ povedala starena.
Biela pani sa zasmiala. „To nedokážu. Nikto to nedokáže. Preto máme tie venčeky, aby sme žili večne, pretože nás bude večne treba.“
„Ale keby?“ vypytovala sa zvedavo starena.
„Potom by sme sa všetky vydali,“ povedala biela pani a odletela do studničky, ktorú práve niekto opäť zakalil.
Rozprávala starena všetkým synom, ako pochodila, a oni hneď spomínali a uvažovali, čo by mali urobiť. Zrazu Junák vyskočil a volal:
„Už to mám, už to mám!“
Vypytovali sa ho a on rozprával. V mestách sú hlboké studne, vyložené kameňmi. Tam sa voda nezakalí, aj keď niekto nabera veľmi neopatrne. Neboli by víly oslobodené, keby sa namiesto studničiek vyhĺbili poriadne studne? A nepomohli by bratia obri?
Oni hneď, že áno a radi. Len kde nájsť ženíchov pre ostatné biele panie?
„Veď mám osem rodných bratov,“ povedal Junák, „a všetci sú mládenci a raz sa oženia. Ak sú všetky biele panie také krásne ako tá z krištáľového zámku, iste si ich radi vezmú.“
Jeho rodní bratia súhlasili, a tak sa všetci dali do práce. Nebolo to také ľahké, ako by sa dnes niekomu zdalo, ale predsa sa všetko podarilo. Jedna sestra za druhou prichádzala k bielej pani a každá oznamovala, že už nemusí do studničky, pretože zo studničky je teraz poriadna studňa, v ktorej sa voda nekalí.
Keď sa všetci usilovní robotníci vrátili do chalupy za pustatinou, pretože ich robota už bola skončená, vypravil sa Junák s rodnými bratmi po nevesty. Našli ich a boli až omámení ich krásou, tak si ich vzali za ženy.
Bola veľká svadba, aj obri a statočná sestra sa na nej veselili, a keď bolo po všetkom, povedala Junákova žena:
„Rozdelíme si krajinu a budeme ľuďom radiť a pomáhať, aby sme boli aj teraz na niečo dobré.“
Všetkým sa to páčilo. A keď muži nič nenamietali, zaviedli ich biele panie do sveta, niektoré veľmi ďaleko, až k samému moru. A kam prišla niektorá biela pani so svojím mužom, tam ich dobre prijali a za nejaký čas si ich obľúbili a zamilovali a pre múdrosť i dobrotu ich vyhlásili za kráľovné a ich mužov za kráľov.
A boli tie rody večné aj s deťmi, lebo večnosť bola v zelených venčekoch bielych pani a z nich prechádzala na mužov a na všetkých potomkov. Žilo sa na svete dobre a radostne chudobnému i bohatému, nebolo sporov a rozbrojov medzi nimi ani v rodinách, veční králi a kráľovné každému múdro poradili. Ľud ich mal rád a oni boli celkom spokojní. Najšťastnejšie však žil a vládol Junák so svojou ženou, lebo obaja boli rovnako múdri ako krásni. Však oni zostali v krištáľovom zámku a vládli krajine okolo neho.
A mali všetci deti, tie deti rovnako mali deti a tak to išlo stále, ale nikto z nich neumieral ani nebol chorý. Bol svet delený a delený, až vzniklo veľa kráľovstiev. Stávalo sa potom čoraz častejšie, že králi nemali kde vládnuť. Junák odporučil, aby všetci nejako pracovali, pomáhali ľuďom, ale nie podľa svojej chuti, ale ako ľudia potrebujú. Niektorí poslúchli, iní nie, mnohí sa čudovali, pretože nechápali, ako môžu ľudia potrebovať niečo iné než oni. Tým nesmrteľným totiž na čase nezáležalo; čo neurobili tento rok, urobili budúceho roka alebo za desať rokov, ba možno aj za storočie. A to už nebolo dobré, pretože veľmi mnohí ľudia boli núdzni a umierali, bez toho, aby im niekto pomohol.
Svet sa menil a menil a Junák so svojou ženou na to hľadeli a správne videli dobré i zlé. Poznávali, že už nemôžu byť takí šťastní ako predtým, keď začínali ľuďom radiť a pomáhať a vládnuť, lebo zlého vo svete pribúdalo. Často o tom spolu hovorievali a radili sa o náprave.
Raz, bolo to pred bohviekoľkými vekmi, pozval Junák na zámok všetky svoje deti, vnukov, pravnukov a ešte mladších potomkov, a tiež všetky sestry svojej ženy, ich mužov, deti, vnukov, pravnukov a ešte mladších potomkov, a keď sa všetci zišli, povedal im:
„Milí príbuzní, neviem, ako súdite Vy, ale ja a moja žena sme si už niekoľkokrát hovorili, že sme tu žili už dosť dlho a zaslúžili si mier a pokoj. Nestarneme a neumierame, akosi sme sa vymkli svetskému poriadku, ale už máme toľko potomkov, že niektorí ani nevládnu a nepomáhajú ľuďom, pretože niet kde. Mnohí z nás potom nepomáhajú dosť poctivo, pretože si myslia, že je na to ešte čas. Ale ľudia v núdzi umierajú bez pomoci, zatiaľ čo my tu žijeme večne. A to už nie je správne, každý má robiť svoje a najlepšie, ako vie. Preto sme sa my dvaja rozhodli, že odovzdáme svoje miesto tým najmladším a sami sa odoberieme na večnosť.“
Uvážilo celé to veľké zhromaždenie Junákove slová a dalo mu za pravdu. Najlepší radca a pomocník a tiež kráľ, musí byť ako ostatní ľudia, ako oni sa musí nielen narodiť, ale tiež ako všetci ostatní musí umrieť, aby si vážil každú chvíľku, žiadnu nepremárnil, nikdy nemeškal, ale prichádzal v pravý čas.
A zložili biele panie svoje venčeky a hodili ich do ohňa. V nich bola ich moc a nesmrteľnosť. A ako svoje venčeky zložili a spálili, stratili tú moc a nesmrteľnosť a všetky naraz razom zomreli, aj ich muži a potomkovia zomreli a zostali len najmladší. Pochovaní boli vždy muž so ženou a so svojimi deťmi do deviatich obrovských hrobov. Na nich potom vyrástli vysoké zelené kopce, ktoré tu sú až dodnes.
Zvyšní králi sa rozišli do svojich krajín a od tých čias sa striedali a striedajú, pretože nikto z nich nemá zelený venček a nesmrteľnosť, ale každý napokon umiera. A tak je to dobré, dokonca najlepšie, aké to môže byť, lebo od tej doby vedia všetci králi, že aj oni sú ľudia, a podľa toho sa aj snažia vládnuť.