Jakub Krčín

Ako sa usadil na Sedlčanskom panstve a po smrti prvej ženy si vzal druhú, ale syna mu predsa len nenarodila, hoci mu bol diabol vo všetkom nápomocný

Jedného dňa dostali na Sedlčanskom panstve nového pána. Nebol to nik iný ako regent rožmberského vladára pán Jakub Krčin z Jelčan a teraz aj na Sedlčanoch. Keď sa zaviezol pozrieť do Křepenic, dobre si tu všetko poobzeral a čoskoro sa dal do stavania nového hrádku. Stará křepenická tvrdza už bola na spadnutie a pán regent bol zvyknutý na iné pohodlie.
Leccos sa o ňom hovorilo nepekné, ale potajomky. Inak sa ho každý bál, lebo to bol pán prísny a tvrdý. Keď teda začal stavať ten nový Krčínov hrádok, hnal ľudí zbesilo do práce a s ničím nebol spokojný. Sám si robil plány na nové stavenie, sám všetko všade premeral, a beda, keď murári urobili niečo inak, než nariadil. Každému hneď hrozilo väzenie alebo bitie. Napriek tomu stavba rýchlo rástla. „Tomu Krčinovi pomáha satan!“ vraveli si medzi sebou svieckové báby. „Určite s ním urobil zase novú zmluvu a on mu teraz stavia ten hrádok aj v noci. Inak by stavba takto nerástla.“
Pán regent nútil ľudí, aby pracovali dlho do noci pri fakliach a sviečkach, nešetril peniaze, len aby bol panský dom uprostred veľkého dvora čoskoro dostavaný. Okolo stáli potom iné stavenia: ovčín, stajne a aj tri bašty. Rybník Návesník obtáčal sídlo polkruhom a dlhá hrádza s mostom viedla až k ceste.
„Nič tu nesmie byť nadarmo,“ hovorieval regent Krčin, keď prezeral svoje nové sídlo. „Jedno je na úžitok a druhé na radosť. Ale všetko musí byť robené poctivo.“ Izby dal pekne vymaľovať, aj mázhaus, kde sa sám kráľ na stene milostivo skláňal nad regentom. Okolo dverí a okien bolo plno kvetov, rozmanitých lístkov a stužiek. V inej izbe bola na stene panna v oblakoch a dvaja vojaci, z toho jeden s jelenou hlavou.
Služky tam umývali podlahu a pred tými maľbami sa križovali. Jedna druhej šepkala:
„Že sa náš milostpán Boha nebojí, taká prostopášnosť z toho vyzerá.“ Sotva bolo všade upratané, v stajni stáli kone, v maštali kravy a voly, ovčín bol plný oviec, hneď si regent najal novú čeľaď a odniekiaľ priviezol šafára. Kým sa kto nazdal, zastavilo pred mostom niekoľko vozov s truhlicami, stolmi, almarami a vyrezávanými stoličkami. V panskom koči prišla nová pani.
Keď jej pán regent pomáhal z koča, nemohla ani prejsť dverami pre množstvo sukní a kožušín. Bola to babka už scvrknutá a zvrásnená. Ruky sa jej triasli, ale hubu mala ako meč.
„Toto je ten nový hrádok, Jakub?“ pýtala sa pani Dorota a pritom nastavovala komukoľvek ruku na pobozkanie.
„Áno, pani Dorota! To je nový Krčinov hrádok,“ povedal pán regent unavene. „Obec Křepenice je tam dole pod kopcom.“
„To rysovanie na múroch stálo asi dosť peňazí a nie je to na nič,“ povedala nahnevane, kým vošla dnu, a vôbec sa neobzerala, že ju všetci naokolo počúvajú. Pán regent bol k panej zdvorilý, najmä pred ľuďmi. Doma za zatvorenými dverami už tomu dávno tak nebolo. Vdovu Dorotu si vzal kedysi pre peniaze, ktoré nevyhnutne potreboval, a nič mu nevadilo, že bola o koľko rokov staršia než on. Ona potrebovala muža a on potrebný majetok. Potom si svoj život zariaďoval vždy po svojom, ako bol zvyknutý od mladosti. Predtým sa pani na neho často hnevala a hrozila mu, kričala, ale pán regent odchádzal z domu, kedy sa mu zachcelo. Napokon sa pani so všetkým zmierila a bola rada, že nie je na starosť celkom sama.
„Táto stavba stála dosť peňazí a s panským sídlom si nezadá, hoci je o mnoho menšia,“ povedal pán regent žene, keď ju usadil v panskej izbe. „Budeš tu mať pohodlie aj svoje slúžky a o nič sa starať nemusíš. Pokiaľ nebudem doma, o všetko sa postará šafár.“
„A čo ja? Ja sa mám prosiť o všetko šafára? Ešte som Tvoja žena pred Bohom aj pred ľuďmi, nech sa Ti to páči alebo nie, Jakub! A kým budem živá, bude to tak,“ rozkričala sa pani Dorota ostrým hlasom, ale s pánom regentom to ani nepohlo. Už dávno si zvykol. Mohla kričať, ako chcela, jeho nikdy nevyviedla z miery. „Peniaze Ti tu vždy nejaké nechám a potom máš predsa slúžky. Čo budeš potrebovať, to Ti rady urobia. Inak sa do ničoho nemiešaj! Poznáš ma. Zbytočne by bolo medzi nami zle a to už nie je potrebné.“
Potom jej ukázal, ktoré izby sú jej, kde je komora pre slúžky a kuchyňa. „Ty budeš bývať tu v poschodí, je tu teplejšie. Ja v prízemí. Dal som si tam už všetko zariadiť a rušiť Ťa nebudem. Tak to tu všetko v zdraví užívaj!“ Potom pokynul hlavou na pozdrav a odišiel.
Pani Dorota sedela pri stole ešte celá nabalená, aby neprechladla, a uvažovala o tom, či urobila dobre, že sa dala na to sťahovanie prehovoriť. Pán regent bol stále v službách pána Viliama z Rožmberka a len občas zachádzal na svoje panstvo. Inak býval celý čas na Krumlove alebo na Třeboni, kde staval nový rybník Rožmberk.
Pani Dorota bývala na Křepeniciach niekoľko rokov, ale v obci ju nikto nepoznal. Keď umrela, nik pre ňu ani neplakal. Slúžky boli rady, že sa jej zbavili, lebo ich celé dni a noci len trápila. Keď pán regent prišiel na pohreb, pozval kňaza a čoskoro všetko odbavil. Potom sa popytoval šafára, čo je nové, dal opraviť spadnutý múr a zase odišiel.
Na Křepeniciach si ľudia hovorili, že ho raz iste odnesie čert, lebo je mu tak podobný. Ani deti nemá, a keď hovorí, akoby pílou rezal. Ale pán regent zrazu začal mladnúť, aj keď mu na chrbte sedelo už päť krížikov. Všade bol a všetku prácu zvládol, hlavu mal stále plnú nových nápadov a rožmberského vladára zahŕňal novými starosťami aj radosťami.
„Čo sa s tým Krčinom len deje?“ čudoval sa pán vladár Viliam. „Je ako iskra, že by od neho aj stodolu zapálil.“
„Azda ešte nejakú prehnitú a starú,“ dodal zlomyseľne pán Petr Vok, ktorý nikdy nemal Jakuba Krčina rád pre jeho šetrnosť a starosti, ktoré mu často robil, keď dlžil viac peňazí, než pán regent mohol splatiť.
„To ešte uvidíme, ako je to s pánom regentom. Len aby v tom nebola zase nejaká bohatá vdova,“ smial sa pán vladár, ktorý dobre poznal slabosti svojho regenta. Ale pán Petr sa uškrnul.
„Na ženbu už nebude mať odvahu. Kto by si aj vzal takého starého kocúra. Azda ešte pre peniaze a ten majetok, o ktorý nás v našich službách pripravil.“
„Nie si dnes spravodlivý, pán brat!“ povedal prísne pán vladár. „Keby nebolo Krčina, dávno by sme už neboli bohatými pánmi v Čechách. Len jemu vďačíme za statky a rybníky, ktoré prinášajú toľko peňazí. A to, čo si u nás zaslúžil, dal by mu rád ktokoľvek iný. Ale on je nášmu rodu verný ako pes, ani cisárovi sa nepodarilo nám ho odlúdiť. A preto, čo si vzal od nás navyše, to mu buď odpustené. Mnohonásobne nám to vynahradil.“
Zatiaľ čo sa na Krumlove páni takto bavili na účet pána regenta, sedel on na Jindřichovom Hradci, v dome hajtmana Zelendra z Prošovic, a rozprával mu o svojom živote. V poslednom čase sem často zavítal, ale nikomu to nebolo nápadné, lebo s pánom hajtmanom boli rovnakého veku a dávno sa poznali.
Lenže regent Jakub Krčin nikdy nestrácal nikde zbytočne čas, a tak ani tentoraz sem nechodil nadarmo. Zapáčila sa mu hajtmanova dcéra Kateřina, panna pekná ako púčik. Keď pán regent na ňu pozrel, stále sa len červenala. A keď raz sedel s hajtmanom osamote, znenazdajky požiadal o jej ruku. „Ja viem, že sa možno ako otec budeš vyhovárať, hajtman, keď sa Ti ponúka taký starý ženích. Ale dobre vieš, že rozumu mám dosť, aby som vedel, čo chcem. Je načase, aby som založil rodinu a mal deti. Na veno Tvojej dcéry hľadieť nebudem, ale páči sa mi a azda ani ja jej nie som protivný.“
Hajtman sedel za stolom ako obarený a pozeral na pána regenta vyvalenými očami. Keď nabral trochu dychu, ťažko hľadal slová.
„Veď vieš, Jakub, že som Ťa mal odjakživa rád, ale že by si práve Ty prišiel k nám na námluvy, to sa mi nechce ani veriť.“
„Ver alebo never, je to tak. Ak chceš, nejaký deň ešte počkám, aby si si to mohol rozmyslieť. Ale ja už mám času málo, každý deň je mi drahý,“ povedal regent rozhodne a chystal sa na odchod.
Hajtman sa horúčkovito pozbieral a z rúk mu bral plášť aj klobúk, potom volal na ženu, aby nosila jedlá na stôl.
„Azda by si od nás len tak neodchádzal, Jakub? Veď sme predsa priatelia. A ja Ti ukážem, že o Teba stojím, aj keď mi to možno bude mať žena za zlé. Rozhodneme to ešte dnes, a hneď teraz!“
Kým ho mohol regent zadržať, hajtman volal na dcéru a kričal aj na pacholka, aby doniesol z pivnice to najstaršie a najlepšie víno, čo tam leží. Keď vstúpila do izby hajtmanka, regent jej uctivo ruku pobozkal a ona sa spokojne usmievala. Zato panna Kateřina vošla ticho a zase klopila oči, ani na regenta nepozrela. Hajtman nalial víno do pohárov, potom už na nič nečakal a viedol dlhú reč:
„Tuto pán regent Jakub Krčin z Jelčan k nám prišiel prejednať veľmi vážnu vec. Dobre, žena, počúvaj a všetko uvaž! A Ty, Kateřina, tiež! Ide totiž o teba. Pán regent ma prišiel požiadať o Tvoju ruku. Ak chceš byť jeho ženou, tak si ho vezmi. Ak nie, tak to hneď povedz, nech svojho priateľa zbytočne netrápim nádejami.“ Hajtmanka zostala, akoby do nej hrom udrel. Tučný podbradok sa jej začal triasť a slzy sa zaleskli v očiach. Hajtman sa zamračil, lebo žena stále mlčala. Potom mávol rukou a obrátil sa k dcére.
„Tak prehovor! Ide predsa o teba, ja si ho brať nebudem.“
Kateřina zdvihla pomaly oči a uprene sa pozrela na otca, potom na pána regenta. V izbe bolo ticho. V tej chvíli aj hajtmanka prestala vzlykať a čakala, čo dcéra povie.
„Ja si ho vezmem, oco, ak prikážete! A rada.“
Všetkým sa uľavilo a hajtman vypil jedným dúškom plný pohár vína, aby spláchol tú škaredú chvíľu. Pán regent bol celý rozochvený, lebo sa toho nenazdal. Nežne vzal pannu Kateřinu za ruku a uctivo ju pobozkal. Potom sa mu Kateřina celá očervenená vytrhla a ušla z izby. Len hajtmanka sa striedavo smiala a plakala, poskakovala okolo pána regenta a nevedela, čo by mu dobrého doniesla na jedenie. Ale on tu už nemal žiadne státie a chystal sa na odchod.
„Zajtra sa prídem na pannu Kateřinu pozrieť a tú svadbu dohodneme, ako to pôjde najrýchlejšie.“
A keďže sa regentovi vždy všetko darilo, čo si umienil, na tej skorej svadbe trval. Márne hajtmanka nariekala, že nemá pre dcéru ešte všetku výbavu a potom že musí mať nové šaty na svadbu. Pán regent sám všetko zariadil. Sláva to bola na Krumlove nevídaná, keď v kostole vedľa pána regenta pokľakla pôvabná Kateřina a šťastne sa usmievala, ani slzičku neuronila. Báby ju hneď osočovali, že je to zlé znamenie. Každá poctivá nevesta musí svoju slobodu riadne oplakať.
Pán vladár Viliam z Rožmberka i pán Petr Vok boli tiež v kostole. Obaja s údivom hľadeli na krásnu regentovu ženu a pri svadobnej hostine na zámku jej dávali najavo svoju priazeň, až im to mali ostatné panie za zlé.
Ale pán regent sa na Krumlove dlho nezdržal. Hostina ešte nebola na konci, keď sa začal lúčiť a prosil pána Viliama o krátky čas voľna.
„Ja Ti ho dávam s radosťou, regent!“ povedal pán vladár uznanlivo. „Veľa šťastia prajem Tebe aj Tvojej krásnej panej. Máš vždy šťastnú ruku, či už v diele, či v láske. O tom som sa už mnohokrát presvedčil.“
Taká chvála by inokedy pána regenta potešila, ale tentoraz by sa jej veľmi rád vzdal. Pani Kateřina sa však stále šťastne usmievala, nič jej šťastie nemohlo pokaziť. Ich prvá spoločná cesta viedla na Křepenice. Rožmberský koč viezol oboch k novému domovu.
Keď dorazili, všetci už vedeli, že si pán privezie novú paniu, lebo všetky izby dal vopred vykúriť a mnohé jedlá navariť. Vozy s výbavou prišli až dávno po nich.
Tentoraz, keď pani regentka vystúpila z voza, všetci naokolo si vydýchli. Bola to pani ako struk a milo sa usmievala. Potom sa zavesila do pána regenta a spoločne sa ponáhľali do panského domu.
„Kde len ten starý čert zobral takú peknú ženu?“ čudovali sa zase zlé jazyky, ktoré pánu regentovi neprajú. „Veď by jej mohol byť dobre otcom.“ V živote ľudskom sa to ale všelijako obracia, a pani Kateřina si už dávno Krčina obľúbila, keď u nich doma rozprával po večeroch o svojom diele. A nebolo pochýb, že si títo dvaja spolu rozumeli, ale každý z panskej čeľade rozprával len o mladej panej. Všetci by ju boli najradšej nosili na rukách.
Čoskoro sa ukázalo, že pán Jakub Krčin nebol ešte taký starý, ako sa ľuďom zdalo. Pani čakala prvé dieťa. A bolo zase reči a dohadov. Ale ona bola stále ako ružička a okolo pána regenta sa len točila. Odvtedy býval regent viac na Křepeniciach než na Krumlove a jedného dňa prišiel k pánu vladárovi skladať účty. Keď boli so všetkým hotoví, povedal:
„Rád by som už odišiel zo služby, Milosť! Nemaj mi to za zlé, ale mám mladú ženu a tá čaká dieťa. Rád by som bol pri tom na Křepeniciach.“
Pán vladár zostal ako omráčený a v duchu zblednul závisťou. Jeho starý a slávny rod bol na vymretie. Sám nemal žiadnych potomkov a pánovi Petrovi Vokovi sa v manželstve tiež nedarilo. A tento starý regent a rybnikár tu stojí pred ním a chváli sa otcovstvom.
Regent Krčin dobre vedel, že svojím oznámením pána vladára nepoteší, veď v tom bolo aj trochu jeho zlomyseľnosti, že sa tak otvorene ku všetkému priznal. On, ktorý doteraz v živote nedostal nič zadarmo a z chudobného synka sa stal bohatým pánom, mal teraz ľudského šťastia viac než celý bohatý rožmberský rod pánov z Ruže. „Závidím Ti, regent,“ priznal sa pán vladár. „A hovorím Ti to otvorene, ako chlap chlapovi. Asi máš predsa nejaké tie spolky s čertom, ako sa to o Tebe hovorí. Inak tomu všetkému, čo si dokázal urobiť, nemôžem ani uveriť.“
Potom sa spolu dohodli, že ho vladár zbaví regentstva, ale on mu za to dostaví ešte rybník Rožmberk.
„To by som rád, Milosť! Veď to bude najväčší rybník, aký som kedy staval,“ usmial sa a o všetkom sa s pánom dohodli.
Moc a sláva pána Jakuba Krčina z Jelčan ho predsa len opojila. Nemohol sa zbaviť pýchy a umienil si, že musí mať syna. Pani Kateřina mu to síce vyhovárala a vrúcne sa každý deň za jeho želanie modlila k pánubohu, ale všetko zostalo len želaním. Na Křepeniciach sa jedného dňa narodila pánovi Krčinovi dcéra a on bol sklamaný. Opil sa najprv do nemoty, potom pokorne prišiel a pobozkal panej obe ruky. „Nehnevaj sa na mňa, Kateřina! To ma zmohla tá moja pýcha, ale ďalšie dieťa musí byť syn.“
A zase chodil Krčin ako diablom posadnutý okolo stavby rybníka Rožmberka a hnal rybnikársku chasu od rána do večera. Chcel možné aj nemožné. Sedlčanské panstvo mu prekvitalo, preto prikupoval nové obce a dvory, ale ani druhým dieťaťom nebol syn, zase len dcéra.
Pani Kateřina posmutnela, že rodí samé dcéry, keď jej muž Jakub Krčin si praje mať syna. Dávala kostolom na modlenie a na omše, ale nič to nebolo platné. Na Křepeniciach bola kolíska stále plná samých dcér a vytúžený syn nikde. Keď prichádzal Jakub Krčin odpočinúť si na Křepenice, stále častejšie sa zdržiaval vo svojich izbách, kde mal aj alchymistickú dielňu a kde rysoval svoje veľké plány. Mal tu plnú almaru kníh a čítaval v nich dlho do noci.
„Musíš sa viac šetriť, pani Kateřina!“ hovorieval ustarane, keď videl jej prepadnuté líca a smutné oči. „Na prácu máš slúžky a k deťom pestúnky. Ty si poležiačky oddýchni a nezabudni, že budeme mať ešte syna.“
Pán regent bol posadnutý a za každú cenu chcel mať dediča. V tom však nemal šťastie, dcér bolo už šesť. Batoľali sa okolo matky a všade bolo plno kriku. Keď pani Kateřina chodila po siedmykrát s ťarchou, už jej bola len polovica z tej bývalej Kateřiny a stále pokašliavala. Aj pán regent sa zmenil. Vlasy mu zbeleli a fúzy mu pokvitali, ale farbiť si ich nechcel, lebo na to pre samú prácu nemal čas. Keď kúpil Obděnice, dal urobiť cez celú dedinu novú strouhu a do nej kládol drevené rúry, aby nimi viedol vodu na zámok. Boli z toho panské spory, ale on nepovolil a prikúpil ešte dva grunty, aby mal od žalobcu pokoj. V tom zhone si ani nepripustil, že mu jedna dcéra umrela.
„A bude to syn! Musí to byť syn, ktorý dostane dedičstvom celé bohaté panstvo!“ umienene si v duchu hovoril Jakub Krčin, keď sa raz vracal z Obděníc na Křepenice.
Sotva pred ním otvorili bránu, slúžky mu s plačom vybehli naproti a volali, aby si pospíšil, že je s paňou Kateřinou zle. Skočil z koňa ako mladík a ponáhľal sa hore do izby.
Pani Kateřina ležala v horúčkach a už ho nepoznávala. Ťažko dýchala, chvíľami niekoho volala. Pokľakol k jej posteli a bral ju za ruky. Usmiala sa ako vo sne, potom zvrátila hlavu a vydýchla naposledy.
„Kateřina! Kateřina!“ volal pán Jakub ako posadnutý a žiaľom si trhal sivé vlasy. Museli ho odviesť a aj uložiť. Paniu Kateřinu pochovali aj s nenarodeným dieťaťom a od tej doby sa všetko zmenilo.
Pán Krčin sa o svoje dcéry nestaral, akoby ich ani nebolo. Keby nemali slúžky a pestúnky, kto vie, ako by to bolo vyzeralo. Sotva sa pán zo svojej slabosti vykresal, dal zapriahnuť do koča a vyšiel na Obděnice. Tam bolo plno práce a všade ho už bolo treba. Rybník Rožmberk bol hotový, ale napriek tomu rád k nemu zašiel, aby sa pozrel, ako sa mu dielo podarilo.
Potom dostal nápad a chuť postaviť ešte jeden rybník. Zašiel na Třeboň k pánovi vladárovi Petrovi Vokovi, lebo pán Viliam už dávno spal v hrobke Vyšebrodského kláštora. Všade na Třeboni poznali starého regenta a každý ho zdravil a vítal. Keď sa dostal k pánovi vladárovi, bola u neho veľká spoločnosť. Ale Krčin sa len tu a tam uklonil, keď spoznal nejakú známu tvár, a želal si hovoriť s pánom Petrom osamote.
„Regent, Teba už nezaujímajú pekné ženy a môj fraucimor?“ čudoval sa vladár Petr s úsmevom a trochu zlomyseľne, ale Jakub Krčin sa nebál odpovedať. „Nie, Milosť. Som už predsa dávno starý kocúr, ako ste sám hovorievali,“ a hrdo zdvihol hlavu, len sa mu v očiach zaleskol.
„Nič v zlom, regent!“ ospravedlňoval sa pán Petr a viedol ho do svojej komnaty, aby sa mohli nerušene porozprávať.
Sotva za nimi zapadli dvere a zostali sami, pán Jakub Krčin nestrácal čas zbytočnými slovami.
„Kým umriem, chcel by som postaviť ešte jeden rybník, Milosť! Času mám už málo, ale azda ešte tá smrtka tak skoro nepríde. Ten rybník by bol väčší než Rožmberský a staval by som ho tu neďaleko Třeboňského zámku. Také malé české more.“
Keď to pán Petr Vok počul, spomenul si na svoju cestu do Anglicka. Vtedy videl more prvýkrát, ale rád sa potom vracal do krajiny riek a rybníkov, do Čiech. A teraz začul tento veľký nápad. Bola tu nová príležitosť pre neho aj pre starého regenta. Trochu však robil drahoty.
„To bude stáť veľa peňazí a ja nie som dobrý hospodár, ako bol môj brat Viliam. A nemám ani takého dobrého regenta, aký mal on.“
„To nevadí,“ uisťoval ho Jakub Krčin. „Mám už svoje plány a dúfam, že sa dielo podarí.“
Keď mu ukázal plány a nákresy, pán vladár predsa len neodolal a súhlasil so stavbou. A čoskoro potom sa začala stavať veľká hrádza rybníka Svět.
A zase ľudia videli chodiť Jakuba Krčina s čertmi. V noci mu vraj stavali novú hrádzu. Strakatý pes za nimi pobehoval a na každého štekal. Krčin do kostola veľmi nechodil a medzi kňazmi sa dobre o ňom nikdy nehovorilo. Keď sa rybnikárska chasa napila, vedela veľa rozprávať, a o pánovi regentovi poznala toľko historiek, že išla z toho hlava dookola.
Ale Jakub Krčin sa svojho diela nevzdal. Občas chodil na Obděnice, kam za ním prichádzali aj dcéry. Najmä najmladšia Johanka sa mu zapáčila a zmocnila sa jeho priazne, lebo sa podobala svojej matke.
„Máš oči presne také, aké mala ona,“ hovorieval jej niekedy otec, keď spolu sedeli pri jednom stole a on rozprával o svojom novom diele aj o smútku. „Škoda, že tu so mnou nezostala pani Kateřina dlhšie, ľahšie by sa mi umieralo.“
To prvýkrát hovoril o smrti vážne, inak si robil len žarty z tej zubatej smrtky s kosou. A tiež hneď na druhý deň začal zháňať dobrých kamenárov, aby mu urobili kamenný náhrobok. Keď sa to Johanka dozvedela, pribehla za otcom a plakala. „Preboha, otec! Veď je to hriech, takto privolávať na seba nešťastie!“
„Akéže nešťastie!“ smial sa už zase pán regent. „Chcem len vedieť, čo mi potom dáte na hrob. Musí to byť poctivá práca, aby sa mi dobre spalo.“
A po večeroch si vymýšľal nápis, ktorý potom nechal vytesať na dosku. Čím ďalej tým viac sa zamýšľal nad koncom života. Čoskoro nato sa postaral, aby jeho majetok bol po jeho smrti rozdelený medzi dcéry rovným dielom. Johanke pripísal Obděnice so zámkom, aby vraj bola jeho hrobu najbližšie.
„Musíš mi poslúžiť do konca, Johanka, a potom aj na mňa nezabudni!“ prosil ju koľkokrát. A dcéra ho s plačom utešovala.
Z Křepenic dal všetky knihy odviezť na Obděnice a tu zase sedával nad nimi dlho do noci. Spánku mu rýchlo ubúdalo. Keď raz ľahol, ráno už nevstal.
Dal si zavolať kňaza a dlho s ním hovoril osamote. Za to mu niečo pridal na kostol, aby po jeho smrti boli slúžené omše.
Krajom sa rozniesla rýchlo správa, že pán regent už asi nebude. Starí rybnikári plakali, mladí sa čudovali. Všetci vedeli, že to bol tvrdý chlap, a mali s ním preto mnohé spory, ale svojmu remeslu rozumel a im tiež. Zostalo po ňom toľko užitočnej práce ako po málokom.
A keď pán regent predsa len umrel, dcéry ho riadne oplakali a pochovali. Za pár rokov sa jeho majetok rozpadol tak, ako sa ktorá z dcér vydala. Ani Obděnice nezostali ušetrené a po sto rokoch tu boli len polorozbité stavenia a hovorilo sa, že v nich straší.
Raz sem prišiel nejaký horlivý jezuita, kde čo mohol, to prehľadal. V jednom výklenku našiel hromadu zhnitých kníh. Sám ich hneď vyviezol na dvor až k studni, kam ich potom nahádzal. Dlho sa potom nad tou studňou modlil a mnoho krížikov nadelal, aby zlý duch Jakuba Krčina bol z Obděníc zažehnaný.
Na mnohej rybničnej hrádzi bývalého rožmberského panstva jazdieva vraj o polnoci Jakub Krčin zapriahnutý do ohnivého pluhu a zoráva hrádzu. Kto ale príde k rybníku Rožmberk alebo třeboňskému Světu, na hrádzach uvidí storočné duby, ktoré svojimi silnými koreňmi dosiaľ spevňujú Krčinovo dielo, a ešte dlhé roky to tak bude.