Ako vešali Mesiac

Pred dávnymi časmi bola jedna krajina, v ktorej bola v noci stále tma a nebo sa nad ňou rozprestieralo ako čierny koberec. V tejto krajine nikdy nevychádzal mesiac a nesvietili tam ani hviezdy, pretože to tak Pánubohu pri stvorení sveta stačilo. Raz odtiaľ vyrazili na vandrovku štyria mládenci a tí prišli do inej krajiny, ktorú večer, keď slnko zmizlo za horami, zalievala jemným svetlom veľká žiariaca guľa, ktorá visela na jednom dube. Svetla bolo toľko, že človek mohol vidieť a rozoznávať veci, hoci nie tak veľa ako za bieleho dňa. Vandrovníci sa od údivu zastavili a pýtali sa jedného sedliaka, ktorý išiel okolo s vozom, čo je to za svetlo. „To je náš mesiac!“ odvetil ten: „Starosta ho kúpil za tri zlaté a zavesil na dub. Denne dolieva olej a udržiava ho v čistote, aby žiaril čo najjasnejšie. Za to od nás dostáva týždenne jeden zlatý.“

Keď sedliak odišiel, jeden z mládencov povedal: „Tu by bolo niečo! Mať takú lampu, zavesíme si ju tiež na dub! Veď ten náš nie je o nič menší. To by bolo u nás radosti, už by sme sa nepotkýnali v tme ako krtkovia.“ „Viete čo?“ pridal ten druhý: „Vezmeme voz a kone a ten mesiac odvezieme. Veď oni si môžu kúpiť iný!“ „Ja viem dobre šplhať,“ pripojil sa ten tretí: „ja ho zložím dolu.“ Ten štvrtý priviezol voz s koňmi, ten tretí vyliezol na strom, vydlabal do mesiaca otvor, tým pretiahol povraz a zložil ho dolu. Keď žiariaca guľa ležala na voze, zakryli ju šatkami, aby nikto tú lúpež nespozoroval.

Šťastne dorazili domov, kde mesiac zavesili na jeden vysoký dub. Mladí aj starí sa tešili, keď svetlo z novej lampy posvietilo na všetky polia a záhrady, do všetkých izieb a komôr. Zo svojich skalných skrýš vyliezali prekvapení trpaslíci, hejkalkovia v červených kabátikoch od samej radosti tancovali na lúkach svoj kolový tanec. Toľko bolo v tej krajine radosti! Títo štyria mládenci, čo mesiac zaobstarali, ho potom po celý čas zásobovali olejom, čistili knôt a za to dostávali raz týždenne zlatý.

A čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Mládenci zostarli, a keď jeden ochorel a spoznal, že je na kahanci, ustanovil, že jedna štvrtina mesiaca, ktorá je jeho majetok, bude pochovaná spolu s ním. Keď zomrel, vystúpil starosta na dub, kde odrezal jednu štvrtinu mesiaca, aby ju položil do truhly. Svetla mesiaca ubudlo, ale ešte nie príliš, aby to ľudia nejako pocítili. Keď však zomrel ten druhý a položili mu do hrobu ďalšiu časť mesiaca, svetla ubudlo už citeľne. Ešte slabšie bolo po smrti toho tretieho, ktorý si so sebou do hrobu rovnako vzal svoj diel, a keď pochovávali toho štvrtého, nastala opäť čiernočierna tma. Kto vyšiel večer bez lampáša, polámal si kosti.

V podzemnej ríši sa to zatiaľ schyľovalo k poriadnemu rozruchu. Tie štyri časti mesiaca sa tam totiž zase spojili a mŕtvi, zvyknutí na večnú tmu, sa znepokojili a prebúdzali sa zo spánku. Čudovali sa, že opäť vidia, mesačné svetlo im totiž stačilo, lebo ich oči boli už slabé, slnečné svetlo by neznesli. Mŕtvi vstali a veselili sa a mali sa k starým životným spôsobom. Jednu chvíľu tancovali a hrali v karty, potom bežali do hostincov, kde si objednávali víno, aby sa opili, potom zúrili a škriepili sa, nakoniec schmatli kyje a palice, aby si naprášili. Veru čudné sú zvyky nebožtíkov!

Ten rozruch a rachot bol taký strašný, že dorazil až hore do neba. Svätý Peter, ktorý stráži nebeskú bránu, si pomyslel, že sa v záhrobí asi zbierajú na vzburu, a tak nelenil a zvolal nebeské vojsko, aby nepriateľa, ktorý zaútočí každú chvíľu, zahnalo späť. Ale nepriateľ sa neobjavoval a to hrmotanie neprestávalo. Tak sa nakoniec Svätý Peter pozbieral a išiel sa do záhrobia pozrieť.

Keď videl, čo je príčinou toho nepokoja, povolal mŕtvych k pokoju, prikázal im opäť ľahnúť do hrobu a ten mesiac im zobral. Vzal si ho so sebou do neba a tam ho zavesil. A bolo to!