Čarodejníkov učeň

Bol raz jeden chlapec, ktorý si hľadal službu. Prvý pán, u ktorého sa predstavil, sa ho opýtal: „Vieš čítať a písať?“ „Áno, veľmi dobre,“ odvetil. „Ak vieš čítať a písať,“ povedal pán, „potom ťa nemôžem potrebovať.“ Bol to čarodejník a bál sa, že by sluha mohol vyšpehovať tajomstvo čarodejníckeho umenia, ktoré bolo ukryté v objemných knihách. Ale chlapec nebol žiadna hlava dubová a pomyslel si: „Chceš sluhu hlupáka, tak ti budem robiť hlupáka.“ A tak nahlas zvolal: „Ako ste to, pane, mysleli? Ja som vám zle rozumel! Ja som myslel, že sa pýtate, či viem jesť a spať, a to naozaj viem lepšie ako čokoľvek iné. Ale písať a čítať? Nie, o tom naozaj nemám ani potuchy.“ S tým bol čarodejník spokojný a vzal ho do svojho domu. Chlapec bol usilovný a šikovný a čarodejník s ním bol v každom ohľade spokojný. Ale tajne sa popod ruku dostával ku knihám a učil sa z nich zaklínacie formuly a čarodejnícke umenie, a keď uplynul jeden rok, vedel už toľko ako sám čarodejník.

Tu ho jedného dňa čarodejník pristihol v okamihu, keď si v jednej knihe hľadal čarovnú formulu, aby premenil metlu na živú bytosť, ktorá by mu pomáhala pri práci v dome. Rozzúrený čarodejník sa na neho osopil, ale on prehovoril mocné zaklínadlo, premenil sa na lastovičku, oknom vyletel von a svišťal vzduchom preč. Čarodejník na seba vzal podobu supa a dal sa do prenasledovania lastovičky. Takmer ju už dostihol, ale leteli práve nad nejakou širokou riekou, lastovička sa strmhlav vrhla do vĺn a bola z nej ryba. Sup sa premenil na žraloka a pokúšal sa malú rybku prehltnúť, tá sa premenila opäť na vtáčika. Tak to šlo niekoľko hodín a chlapec bol už poriadne unavený. Bol práve holubom a letel nad cisárskymi záhradami a dolu sa práve prechádzala cisárova dcéra. Holúbok jej zletel k nohám a úpenlivo sa na ňu pozeral, zatiaľ čo na oblohe krúžil sup a pomaly sa spúšťal dolu, aby ho dopadol. Princezná sa zohla a trasúceho sa holúbka súcitne zdvihla. Tu jej pred očami zmizol a na prste mala zlatý prsteň, na ktorom ako oči žiarili dva nádherné drahokamy.

Majster čarodejník na seba vzal opäť ľudskú podobu a išiel rovno k cisárovi. „Dám vám, po čom túži vaše srdce,“ povedal mu, „keď mi darujete prsteň, ktorý nosí vaša dcéra.“ Cisár si práve veľmi želal jeden drahocenný kameň z koruny susedného cisára. Čarodejník mu ho do hodiny zadovážil. Cisár dal ihneď zavolať princeznú, aby mu dala prsteň. Ale dievča sa zdráhalo, lebo tušilo, že sa v prsteni ukryl holúbok. Tu sa cisár veľmi rozhneval. „Ja ťa naučím poslúchať!“ kričal a princeznej prsteň strhol z prsta. Ale prsteň z cisárovej ruky vyskočil a zmenil sa na zrnká prosa, ktoré sa rozkotúľali po podlahe. V okamihu sa čarodejník premenil na sliepku, ktorá usilovne zobala zrnko za zrnkom. Už si čarodejník myslel, že má vyhraté, lebo nevidel na zemi ani zrnko, ale jedno sa zakotúľalo pod princezninu črievičku a skôr než sa nazdal, toto jediné zrnko sa premenilo na divokého kocúra a ten sliepku schmatol za krk a zhltol ju aj s perím.

Potom sa z kocúra stal pekný mládenec, ktorý sa cisárovi dvorne uklonil a poprosil ho, či by ho s jeho čarodejníckym umením nevzal do služby. Tak sa nakoniec stalo a chlapec vykonal v cisárskych službách mnoho dobrého a nakoniec si zaslúžil za ženu cisárovu dcéru.