Čarostrelec

V čase, keď ľudia ešte verili v kúzla a čarodejnice a keď nejedna povera strašila medzi dedinčanmi aj v mestách a keď sa našli všelijakí ľudia, čo pripravovali čarovné masti alebo vymýšľali rôzne spôsoby očarovania, sa stala čudná príhoda. Stala sa i nestala, čo na tom záleží, ale isté je, že sa o nej dlho rozprávalo.
Pred niekoľkými storočiami žil v šumavských hvozdoch kniežací horár Kuno a popri love bola jeho najväčšou radosťou krásna dcéra Agáta, ktorá už myslela na svadbu. Ženích patril do rodiny už svojím povolaním, pretože bol poľovníckym mládencom a horárovi Kunovi sa zapáčil obzvlášť preto, že bol výborným strelcom. Max, ako sa ten mládenec volal, mal nielen získať Agátinu ruku, ale mal sa stať aj nástupcom horára Kuna. Zdalo sa, že všetko dopadne tak, ako všetci očakávali, ale udalosti sa vyvinuli inak.
Začalo to tým, že Max, inokedy taký výborný strelec, mal zrazu z čista jasna strašnú a stálu smolu v streľbe. Nech mieril, ako mieril, každá jeho rana minula cieľ. Spočiatku to tajil, lebo sa za to hanbil. Potom sa zveril svojmu kolegovi, tiež poľovníckemu mládencovi, ale Kašpar, tak sa volal, mu nedal nijakú útechu.
„No, kamarát, už je to tak, raz za čas stretne každého človeka nejaká smola. Aj ja som to poznal. Myslel som na Agátu a zrazu si prišiel ty a ja som mal po nádejach. Mňa nechcela ani vidieť a do teba bola zaľúbená. Čo som mal robiť? Zovrieť zuby a čakať, kým moje trápenie prejde.“
Hovoril to tak, akoby sa z Maxovej smoly tešil.
„To robím, Kašpar,“ sťažoval sa Max, „ale ono to nechce prejsť. Celá moja budúcnosť závisí od môjho strieleckého šťastia.“
„Možno ti niekto začaroval pušku,“ povedal Kašpar čudným hlasom.
„Veď vieš, že sa mám stať nástupcom horára,“ náriekal Max a nevšimol si, ako Kašparovi svietili oči.
„To je na jedného skoro priveľa šťastia naraz,“ zamrmlal Kašpar.
„Ak nepreukážem svoju strelecká zdatnosť skúšobnou ranou, nedá mi starý Kuno Agátu a čo bude zo mňa?“ nariekal Max ďalej, akoby čakal, že mu kamarát zázrakom pomôže.
„Pýtal sa niekto, čo bude zo mňa?“ uškrnul sa Kašpar. Snažil sa vyzerať, že Maxa ľutuje, ale v temných očiach mu žiarilo svetielko uspokojenia.
„Bol by to pre mňa koniec všetkého, lásky, povolania a snáď aj života,“ vzdychol smutne Max. Kašpar mu poklepal po ramene:
„Budem rozmýšľať, ako ti pomôcť z biedy,“ povedal, „snáď sa na niečo príde.“ A nechal Maxa, aby sa sám trápil smutnými myšlienkami.
Ale smola sa na Maxa lepiť neprestala. Naopak.
Už sa o tom šuškalo verejne, že určený nástupca horára netrafí ani na dvadsať krokov. A kruh nezdarov sa okolo Maxa sťahoval stále užšie.
Na výročných pretekoch v streľbe, kde mal Max ukázať pred sedliakmi svoju zdatnosť, hanebne zlyhal. Strieľalo sa do terča na vysokej žrdi pred očami množstva divákov. Max míňal cieľ, akoby víťazstvom bolo netrafiť namiesto trafiť. A hviezdu zo žrde zostrelil mladý sedliacky chlapík Kilián. Posmievačom to poskytlo príležitosť vysmievať sa Maxovi za jeho chrbtom aj otvorene do očí. Poľovnícky mládenec, ako sa patrilo, mal predsa strieľať lepšie ako obyčajný sedliak. Vtipy na Maxa len pršali. A sám Kilián mu posmech neušetril. Postavil sa pred neho a zaškľabil sa mu do tváre. A veľmi nahlas, aby to všetci počuli, povedal:
„Vidí pán kráľa strelcov? Chcelo by to, aby si predo mnou pán zložil klobúk, he?“
Smiech ostatných bol ozvenou jeho slov.
„Všetka sláva patrí mne, to snáď pán uzná? Alebo ma ani nevidí, aká zlá je jeho muška, he?“ pokračoval Kilián.
Max odišiel nabok. Posmech ho šľahal ako bič. Ale Kilián mu nedal pokoj. Zatrhal Maxa za rukáv:
„Nechce to pán skúsiť znova? Alebo až nabudúce, he?“
Max sa neudržal, prudko sa otočil a schmatol Kiliána za plecia. A bolo by to s posmievačom dopadlo zle, keby sa práve nebol objavil starý horár Kuno v sprievode Kašpara a ostatných poľovníckych mládencov.
„Čo sa tu deje?“ zahrmel. „Ubližuje tu niekto môjmu mládencovi?“
Max sklopil hlavu. Ale Kilián posmešným hlasom, hoci naoko uctivo, vysvetľoval:
„Nič v zlom, pán horár. Niekto sa len hnevá na tých druhých namiesto na seba. Keď je niekto poľovníckym mládencom a stále chybuje v streľbe, trochu posmechu musí predsa zažiť, nie?“
„Čo to znamená, Max?“ obrátil sa horár na nešťastného strelca.
„Kilián má pravdu,“ povedal Max. „Ani raz som netrafil.“
„Ty, Max?“ žasol horár. „Taký povestný strelec? Čo je to s tebou? Už štyri týždne si neulovil ani pierko a teraz dokonca verejná hanba?“
„Niekto mu začaroval pušku,“ vmiešal sa Kašpar. „Nech sa postaví o polnoci na križovatku, urobí okolo seba krvavým tesákom kruh a vzýva ..... “
„Mlč!“ okríkol ho horár. „Ty máš najmenej čo radiť. Sebe neporadíš, aj keď si trestuhodný pijan a kartár a s nikým si nerozumieš. Buď rád, že ťa na mieste neprepustím z kniežacej služby.“
Kašpar vrhol na Maxa nenávistný pohľad, akoby on bol príčinou toho, že ho horár pokarhal, ale mlčal.
Horár sa obrátil na Maxa a vľúdnejším hlasom povedal:
„A ty sa vzchop, Max. Zajtra je rozhodujúci deň. Budeš strieľať pred kniežaťom svoju skúšobnú ranu a keby si neobstál, rozlúč sa so službou aj s Agátou. Som k tebe naklonený, ale nemôžem strieľať za teba.“
Obrátil sa a odišiel. Max ostal stáť v zúfalých myšlienkach. Ak zajtra pri skúšobnej rane neobstojí, je s ním koniec.
Bola to prastará tradícia. Kunov prapradedo, ktorý bol kedysi osobným poľovníkom kniežaťa, uzrel raz pri love žalostný pohľad. Psy s divokým štekotom prenasledovali jeleňa. Ale na jeleňovi bolo niečo nezvyčajné. Na chrbte unášal povrazmi priviazaného pytliaka, ktorému to bolo trestom za pytliactvo. Uháňal s nešťastníkom na chrbte lesom a drsné konáre lesných velikánov a tŕnisté húštiny ranili vinníka, ktorému hrozila istá smrť. Knieža videlo takú vec prvýkrát. A pretože malo dobré srdce, zľutovalo sa a chcelo nešťastnému pytliakovi pomôcť. Vyzvalo svojho poľovníka, nech skúsi zastreliť jeleňa v prudkom behu, ale tak, aby neublížil pytliakovi, už dosť potrestanému. Bola to prenáročná úloha, zastreliť zviera a nezasiahnuť človeka. Ale Kunov prapradedo neváhal. Priložil pušku k lícu a vystrelil. Mal šťastie, jeleň sa po niekoľkých skokoch zvalil a pytliak ostal nažive. Za tú majstrovskú ranu dostal strelec od kniežaťa starý poľovnícky kaštieľik a úrad horára, ktorý mal v jeho rode prechádzať z otca na syna. Všetci kniežací horári boli potom z rodu Kunovcov. Lenže medzi ľuďmi sa začalo šepkať, že vraj nebolo možné, aby niekto vedel takto strieľať, že v tom muselo byť nejaké kúzlo a že takýto strelec musí byť spriahnutý s nečistými silami. Aspoň vraj musel mať začarovanú guľu. A hovorilo sa, že v takých prípadoch dáva diabol človeku, ktorý sa mu zaprisahal, sedem začarovaných gúľ. Šiestimi môže človek trafiť, čo mu je ľúbo, ale pri siedmej, tá patrí diablovi, určí pán pekiel, koho guľa zasiahne. Knieža chcelo týmto táraniam čeliť a ustanovilo preto, že na dosiahnutie úradu horára nestačí byť z rodu Kunovcov, ale že je potrebný aj dôkaz strieleckého majstrovstva, takzvaná skúšobná rana, ktorou strelec pred kniežaťom dokazoval, že vie bezpečne zasiahnuť určený cieľ. Tá tradícia sa udržala dodnes, aj keď sa už nejednalo len o Kunov rod, ako napríklad v Maxovom prípade. Podmienku skúšobnej rany musel Max splniť tiež. A dokonca zajtra. Horár Kuno, milovaná Agáta, aj samo knieža očakávali, že Max v skúške obstojí, veď mal donedávna povesť jedinečného strelca. Posmievači a závistlivci by sa tešili z jeho neúspechu. Ale čo by povedala Agáta, keby sa svadba rozpadla?
Max sa oprel o strom, ako sa cítil slabý. Nevedel, ako dnes dôjde domov a čo bude robiť. A bol by tak ostal stáť až do noci, keby ho nevyrušil niečí hlas. Bol to Kašpar, ktorý sa k nemu vrátil.
„To si ty?“ zachmúril sa Max. Kašpar bol posledný, kto ho mohol potešiť. Veď už od neho počul, aké rady mu dáva.
„Áno, ja,“ povedal Kašpar a obzrel sa, či ich niekto nepozoruje. „Vraciam sa, lebo ma uráža, ako sa ti tá sedliacka chátra smiala. A mám nápad.“
„Ak ma chceš posielať o polnoci na križovatku, aby som vzýval nečistých duchov, o takú radu nestojím, Kašpar.“
„Len počkaj,“ upokojoval ho Kašpar, „najprv si k tomu sadneme a potom sa porozprávame.“
Odtiahol Maxa ku krčme a usadil sa s ním za stôl na lavicu. Objednal krígle, na kriedu, ako vyšlo najavo, čo znamenalo na dlh. A potom si s Maxom pripil a pokračoval.
„Chcem ti pomôcť, Max, a preto nebudem hovoriť okľukou. Dnešná noc je ako stvorená ..... “
„..... na čarovanie!“ vybuchol Max. „Nie, so mnou nepochodíš.“
„Prečo to tak nazývať?“ bránil sa Kašpar. „To nie je čarovanie, ale stará poľovnícka praktika. Viem to od jedného starého poľovníka a ver, že by si nebol prvý, kto si trochu vypomôže, keď mu neslúži muška.“
Max sa zdráhal, ale keď ho Kašpar neustále nútil piť a stále doňho hučal, nakoniec ho vypočul. A Kašpar hovoril už bez obalu:
„Pomôžem ti k šťastnej rane, ktorá zaistí tebe aj Agáte šťastie na celý život. Nestojí to za trochu sebazaprenia?“
Max mlčal.
„Na zdravie horára!“ nútil ho Kašpar piť. A keď sa napili: „Na zdravie kniežaťa!“ A do tretice: „Na zdravie Agáty!“ Maxovi už začínalo byť všetko jedno.
„Dobre,“ povedal nakoniec, „nič iné mi nezostáva. Poslúchnem ťa.“
„Najprv ťa presvedčím, Max,“ povedal Kašpar. „Tu máš moju pušku a strieľaj, len tak do vzduchu, niekam veľmi vysoko a o ostatné sa nestaraj. No, len sa neboj.“ A vtisol Maxovi svoju pušku do rúk a zaviedol ho kúsok do lesa. Max poslušne robil, čo mu Kašpar hovoril. Zahrmela rana a obaja čakali. Po niekoľkých sekundách to nad ich hlavami zašuštelo a Maxovi k nohám spadol veľký orol.
„To bol zásah!“ zasmial sa Kašpar, kým Max nechápal, ako je to možné. Veď vôbec nemieril a len tak naslepo stlačil spúšť. „Tu máš,“ vytrhol Kašpar orlie pero a zastrčil ho Maxovi za klobúk. „Teraz mi už budeš veriť.“
„Tvoja puška bola ..... začarovaná?“ spýtal sa Max Kašpara.
„Načo hovoriť začarovaná?“ vykrúcal sa Kašpar. „Urobil som len, čo radia skúsení poľovníci, a zaúčinkovalo to. Ubudlo mi snáď z toho?“
„Ale tvoja duša ..... “ namietal Max.
„Čo si počneš s dušou, keď stratíš Agátu a nebudeš horárom?“ osopil sa Kašpar. „Do smrti je ďaleko a leccos sa dá odčiniť.“
Max ho schmatol za plecia.
„Odkiaľ máš tú guľu? Tá nie je kúpená, neklam!“
„Odlial som ju sám,“ priznal Kašpar. „A čo má byť? Nestojí tá námaha za výsledky?“
Max ho pustil. Už mu bolo všetko jedno. V duchu videl zajtrajšiu skúšku a keď si predstavil, ako by vyzerala Agáta pri jeho neúspechu, bol ochotný urobiť čokoľvek.
„Máš takýchto gúľ ešte viac?“ Dúfal, že mu priateľ snáď ešte nejakú dá.
„Tá bola posledná,“ sklamal ho Kašpar a pomaly povedal: „Ale môžeš si zadovážiť rovnaké a dnešná noc je na to vhodná.“
„Dobre,“ súhlasil Max. „Povedz, čo mám robiť.“
„Dnes o polnoci príď do Vlčej doliny.“
„Tam?“ zľakol sa Max. Bolo to miesto opradené najstrašnejšími povesťami. „Hovorí sa, že tam začína peklo.“
„Čisté táraniny! Príď tam a ja ti o polnoci pomôžem odliať čarovné gule.“
„Urobíš to sám,“ žiadal Max.
„Tak ich odlejem za teba,“ súhlasil Kašpar, „aby si videl, že som tvoj priateľ. Ale musíš pri tom byť. Alebo snáď nemáš odvahu?“
„Ja že nemám odvahu?“ osopil sa naňho Max. „Ani diabla sa nebojím.“
„Výborne,“ uškrnul sa Kašpar. „Toho bude treba. Ostatne, nestojí to za to, za chvíľku styku s peklom získať si raj na celý život?“
„Ty sám si diabol,“ precedil Max pomedzi zuby. „Ale súhlasím. Čakaj ma o polnoci vo Vlčej doline.“
Rozišli sa, ani si nepodali ruky.
Na kraj padal súmrak.
V bývalom kniežacom kaštieliku, teraz horárni a obydlí horára, panoval zvláštny nepokoj.
Aj Agáta si v duchu preberala svoje myšlienky. Zajtrajším dňom sa tu malo veľa zmeniť. K dobrému alebo k zlému? pýtala sa Agáta sama seba a neodvažovala sa s určitosťou odpovedať. Nebolo také isté, že Max zajtra pri skúšobnej rane obstojí. Tá zvláštna smola, ktorá ho prenasledovala už pár týždňov, nevestila nič dobré. Ak dopadne všetko dobre, vezme si Max Agátu za ženu a sám sa stane horárom. A kolovrat, ktorý tu stojí v kúte, sa bude veselo točiť a za zimných večerov spievať svoje staré zvesti. A biele šaty, ktoré tu už ležia pripravené na zajtrajší slávnostný deň, budú belostným pozdravom na spoločnú životnú cestu dvoch milujúcich sa mladých sŕdc. Lampa, ktorá tu horí, bude horieť aj v budúcnosti po všetky večery, keď si mladí manželia po celodennej práci sadnú za stôl. Ale čo ak to nedopadne dobre? Zľakla sa. Ani pomyslieť na to nechcela. Strašilo ju aj zlé znamenie. Práve dnes večer spadol zo steny obraz, ktorý v zlatom ráme predstavoval prapradeda Kunovho rodu, toho, ktorý majstrovským zastrelením jeleňa založil slávu rodu. Nikto si nepamätal, že by ťažký obraz na pevnom háku niekedy spadol zo steny.
Anička, ten drobček a zvedavka, čo si nedá pokoj na jazyku, to hneď vyhlásila za zlé znamenie. Lenže sama tomu neverila a robila si len tak žarty z padajúcich obrazov. Práve prišla s kladivom a novým hákom a zatĺkala ho do steny.
„Teraz zas bude pradedko nejaké to storočie pevne visieť na stene,“ štebotala, „ale ak má zvyk padať z háku pred každou svadbou, tak si počká, ja sa hneď tak nevydám. A keď, tak nie tu, lebo poľovníkov mám po krk. To radšej takto cukrára alebo mäsiara, to sú lepšie remeslá a môže sa bývať v meste.“
„Tebe je do smiechu, Anička,“ povzdychla si Agáta, „ale ja stále cítim takú úzkosť. A Max nejde a nejde, kde len trčí?“
„Ty sa bojíš, milá Agáta?“ tvárila sa Anička prekvapene. „A ty si bola včera u pustovníka v lesnej jaskyni? Ten predsa vie, čo sa stane alebo nestane, a nič ti nepovedal.“
„Hovoril len o akomsi nebezpečenstve,“ povedala Agáta, „ktoré ma vraj čaká, ale nezahubí. Vraj o mne mal sen. A teraz ten spadnutý obraz, to tiež nevestí nič dobré. Nie, Anička, nemám dôvod sa smiať.“
„Veď ti daroval svätené ruže,“ pripomínala jej Anička. „A tie ťa budú chrániť.“
„To je moja najväčšia nádej,“ prikývla Agáta. „Ale nemyslíš, Anička, že je načase nechať reči a urobiť ešte, čo sa má do zajtra pripraviť? Musím tu tie šaty obrúbiť stuhou.“
„A vieš, čo ti vravím ja?“ zasmiala sa Anička. „Že v tých šatách pôjdeš k oltáru! To hovorím, aj keď nie som pustovníčka.“ A už zmizla ako vietor za nejakou prácou v dome.
Agáta osamela. Chvíľku ešte upravovala šaty, potom nechala prácu, otvorila okno a pozerala do tmy. V duchu posielala do noci najvrelšiu myšlienku lásky a pomoci svojmu milému Maxovi. Zrazu sa striasla. Ktosi sa blížil. Počula kroky, potom už rozoznávala známu postavu, áno, bol to on. Vzápätí vchádzal Max do izby. Agáta sa mu vrhla do náručia, ale potom splašene ustúpila. Príčinou toho bolo orlie pero, ktoré mal za klobúkom. Nevedela, prečo sa toho pera tak desila.
„Ani sa nespýtaš, kde som bol tak dlho?“ povedal Max zvláštne rozochvený.
„Bojím sa toho orlieho pera, Max.“
„Toho sa neboj, to je práve dôkaz ..... “
„Chcem počuť len jedno,“ prerušila ho. „Mal si konečne šťastie v streľbe?“
„Myslíš do terča?“ povedal Max neisto. „Eh, pri tom ..... som ani nebol. Ale vidíš to pero?“
„Desí ma, Max, a neviem prečo.“
„To pero je dôkazom môjho šťastia v streľbe. Sám som zostrelil orla, z ktorého krídla je vytrhnuté. Najväčší orol, aký tu kedy bol uloveny.“
„A predsa sa toho pera desím, Max,“ striasla sa Agáta a ustúpila, keď si strhol klobúk z hlavy a ukazoval jej orlie pero zblízka.
„Nemáš sa čoho báť,“ povedal Max neisto a sám cítil, že v tom pere je čosi zlovestné. Utešoval sám seba, keď hovoril: „Nie je to žiadne zlé znamenie.“
„Ale pradedov obraz, ktorý spadol zo steny, to je zlé znamenie, Max. Práve bilo sedem hodín, keď zrazu spadol.“
„Sedem hodín?“ podivil sa Max. „To je zvláštne. Práve v ten čas som zostrelil orla.“
„Ach, Max,“ zaplakala Agáta. „Bojím sa, že nášmu šťastiu je koniec.“
„Nie je, drahá Agáta,“ tešil ju a pevne ju objal. „Zajtra ti podám dôkaz, že ma moja strelecká smola opustila a všetko sa obráti na dobré. Len ešte dnes večer ..... musím niečo zariadiť.“
„Veď je noc, Max.“
„Práve v noci, moja drahá ..... Zastrelil som ..... veľkého jeleňa. Ďalší dôkaz, že už viem strieľať. A musím ho dopraviť domov, aby mi ho nikto cez noc neodniesol.“
„Ďaleko leží ten jeleň?“ pýtala sa Agáta. Jej nepokoj rástol a rástol. Triasla sa ako osika.
„Kúsok cesty ..... “ povedal Max, „vlastne dosť ďaleko ..... v hlbokom lese vo Vlčej doline.“
„Vo Vlčej doline, Max?“ striasla sa Agáta. „V tých strašných miestach? A tam chceš ísť teraz v noci, a sám?“
„Aké strachy ..... “ zasmial sa kŕčovito, „trochu tmy ..... nejaké balvany ..... vietor ..... a poverčivé povesti ..... nebudem sa predsa báť.“
A nedbajúc na Agátine prosby, aby tam nechodil, rýchlo sa rozlúčil a vybehol do noci. Svetlo Agátinej lampy posielalo za ním bledožlté lúče a Agáta ho v duchu sprevádzala celým svojím srdcom.

Nedlho pred polnocou sa prederala krovinami tmavá postava k najhlbšiemu miestu Vlčej doliny. Bledý mesiac stál v splne a ožaroval divokú roklinu, kde bez prestania hrmel vodopád padajúci z divokých skál. Ožaroval aj Kašpara, ktorý sem prichádzal a teraz odhodil klobúk aj kabátec a dal sa do čudného počínania. Znosil niekoľko balvanov a zostavil ich do kruhu. Do stredu kamenného kruhu umiestnil mŕtvolnú lebku. Nablízku na zem položil uťaté orlie krídlo, naberačku a formu na odlievanie gúľ. Hodiny v diaľke odbíjali polnoc. Sem to znelo ako cez desať múrov. Kašpar schmatol dýku a zasekol ju do lebky s výkrikom:
„Samiel, Samiel, zjav sa!“
V tme poliatej mesačným vápnom sa zjavila hrozná postava Samiela.
„Prečo ma voláš?“ spýtal sa hlasom, pri ktorom Kašparovi behal mráz po chrbte.
„Moja lehota zajtra končí, Samiel,“ povedal chvejúcim sa hlasom. „Predĺž mi ju, dám ti za to novú obeť.“
„Koho?“ zaburácal zlý duch.
„Svojho druha, ktorý sem príde žiadať od teba očarenie gúľ, ktoré tu spoločne odlejeme.“
Samiel sa zachechtal:
„Šesť prinesie zdar, siedma zmar.“
„Áno, Samiel, siedma bude patriť tebe, ale žiadam ťa, aby si ju viedol tak, aby zasiahla jeho nevestu do srdca. Tak bude zničený on aj jej otec, stačí ti to? Len mi predĺž moju lehotu o tri roky.“
„Zajtra!“ zahrmel Samiel, „zajtra sa uvidí. Buď ty alebo on!“
A so syčaním zmizol zároveň s mŕtvolnou lebkou. Na mieste, kde dosiaľ ležala, pripravil Kašpar rýchlo ohnisko. Ľadový pot mu zmáčal čelo i tváre. Musel sa napiť pálenky z fľaše. Práve v tú chvíľu sa vynoril z nočného šera Max.
„Ideš neskoro, Max, ale ešte načas!“ skríkol naňho Kašpar. „Rýchlo sem!“ a zval ho k sebe. Orlím krídlom rozdúchaval oheň. „Je najvyšší čas odliať gule.“
„Sľúbil si, že ich odlieš za mňa,“ pripomínal Max a chvel sa. Nie strachom, ale hrôzou zo svojho počínania.
„Vstúp do tohto kruhu, Max,“ prikazoval Kašpar. „Zachovaj pokoj, nech započuješ či uvidíš čokoľvek. Len čo sa mrakom zatmie mesiac, bude to naša chvíľa.“ Vyťahoval z brašny, čo priniesol so sebou. Olovo, trochu roztlčeného skla z kostolného okna, trošku ortuti, k tomu tri gule, ktoré už niekedy trafili cieľ. Potom pridal pravé oko z dudka a ľavé oko z rysa a začal vyslovovať čarovnú formulu:

„Samiel, Samiel, ty, čo o mne vieš, počuj ma, počuj,
siedmim guliam kúzlo daj, s dušou ľudskou počítaj,
Samiel môj, pri mne stoj!“

Mrak zahalil mesiac a v kotlíku začalo syčať a vrieť. Zelenkastý trblietot sa šíril od ohniska. Nakoniec Kašpar schmatol formu, nabral z kotlíka a jednu po druhej odlieval sedem čarovných gúľ. Keď odlial prvú, zvolal nahlas:
„Prvá!“ a v tme zahrmelo. Keď zvolal:
„Druhá!“ zniesla sa k ohňu sova s horiacimi očami a trikrát ich obletela. Keď vykríkol:
„Tretia!“ bolo počuť dupot a okolo nich sa vzduchom prehnal divoký čierny diviak. Pri zvolaní:
„Štvrtá!“ započuli nad hlavou plieskanie biča a dupot konských kopýt, ale nevideli ani voz ani záprah. Keď Kašpar zvolal:
„Piata!“ rozľahol sa na všetkých stranách štekot a objavili sa čudní poľovníci a psy, ktoré sa nedotýkali zeme. Keď zvolal:
„Šiesta!“ a hlas sa mu už chvel, zatriasla sa zem a obaja mali pocit, že stoja ako na vlnách. Pri výkriku
„Siedma!“ sa zdvihla navôkol búrka, fičala víchrica, stromy stonali a mocný nápor vetra zrazil oboch k zemi. Max sa zachytil konára stromu a prekvapený počul seba, ako tiež volá:
„Samiel, pomôž!“ A strom razom zmizol a namiesto neho stál čierny poľovník a zvieral Maxovu ruku. Max mal pocit, že mu ľad prebieha žilami. Bezradne pozrel na Kašpara, ktorý sa s námahou dvíhal, ale vtom bolo z diaľky počuť odbíjať jednu hodinu po polnoci. Teraz Max padol na zem ako podťatý a čierny poľovník zmizol.
Nejaký čas ležali obaja bez pohybu. Oheň pomaly dohorieval a mesiac sa vynoril z mrakov. V kamennom kruhu bolo sedem čerstvo odliatych gúľ. Leskli sa čudným trblietom. Max i Kašpar sa preberali ako z desivého sna. Ich oči boli neisté a neodvážili sa pozrieť jeden na druhého. Len mlčky sa rozdelili o gule. Max dostal štyri, Kašpar si nechal tri. Potom šli bez slov z Vlčej doliny a každý zamieril domov inou stranou. Pomaly sa rozvidnievalo.
Nastalo ráno dňa, keď sa mal rozhodnúť Maxov a Agátin osud.
Po Maxovi nebolo ani videnia ani slychu. Agáta si myslela, že ráno odpočíval po nočnej únave, odtiahnuť telo ťažkého jeleňa nebola predsa ľahká práca, a potom že sa ponáhľal na lov, ktorého sa dnes zúčastnil sám knieža. Nemal asi čas zájsť za ňou do horárne. Veď aj otec dnes pospiechal, aby bol načas v kniežacom stane, ktorý stál vztýčený na veľkej lúke pri lese. Pri love, ktorý bol zároveň skúškou a prehliadkou strieleckej zručnosti kniežacích poľovníkov, mal najmä Max ukázať pred kniežaťom, čo vie, a potom nakoniec sa mal zúčastniť hlavnej skúšky, skúšobnej rany. Agáta preto nebola pokojná. Ale dúfala v dobrý koniec a s pomocou svojej milej priateľky Aničky sa obliekala do svadobných šiat.
„Stále sa mračíš, Agáta,“ karhala ju Anička, „takto z teba nebude nijaká pekná nevesta.“
„Snažím sa byť veselá,“ odpovedala Agáta. „Ale mala som taký zvláštny sen.“ A rozprávala Aničke, čo sa jej snívalo. „Bola som akoby bielou holubicou a lietala som zo stromu na strom, tak voľne a predsa s úzkosťou v srdci. Vtom sa objavil Max. Nespoznal ma a zamieril na mňa puškou. Vystrelil a ja zasiahnutá som spadla z konára na zem. Tu som sa zase premenila na dievča. Ale vedľa mňa ležal na zemi čierny orol v krvi a dokonával.“
Anička sa dala do smiechu, aj keď sa musela trochu nútiť.
„Ja ti ten sen vyložím, ty hlúpa. Pracovala si do noci na svojich bielych svadobných šatách, od toho je tá biela holubica. Zľakla si sa včera večer orlieho pera na Maxovom klobúku, odtiaľ ten čierny orol v krvi. Hlavné je, že sa ti ani vo sne nič nestalo. A vieš čo? Necháme sny a ja dobehnem po svadobný veniec. Už ho musela stará Katarína dávno poslať.“
Anička zmizla a za dobrú chvíľu sa objavila so škatuľou. „Tak, veniec je tu,“ hlásila. „Určite ti bude pristať a až si ho nasadíš na hlavu, zažene ti všetky čierne myšlienky.“
Prestrihli motúzy a otvorili škatuľu. Ale aký bol ich úžas, keď našli v škatuli pohrebný veniec!
„To je koniec!“ zakryla si Agáta dlaňami tvár. „Zlé znamenie! Včera ten spadnutý obraz, potom ten nočný sen a teraz do tretice všetkého zlého pohrebný veniec k svadbe! Starý pustovník dobre tušil, že ma postihne veľké nešťastie.“
„Žiadne ťa ešte nepostihlo,“ povedala Anička zhurta. Sama sa musela premáhať, aby nepodľahla obavám. Mala srdce od úzkosti až v hrdle, ale naschvál hovorila čo najveselším hlasom:
„Čistá zhoda okolností. Stará Katarína je skrátka príliš stará, zle vidí a poplietla si škatule. Teba vystrašila pohrebným vencom a nejakú pozostalú urazila vencom pre nevestu. Je to vlastne na smiech.“
„Musím hneď k pustovníkovi,“ rozhodla sa Agáta. Cítila, že musí niečo urobiť.
„Dobrý nápad,“ zajasala Anička. „Ale nemusíš k nemu chodiť. Máš od neho svätené ruže. Uvijeme z nich svadobný veniec a je po starosti. Budeš mať svadobný veniec a navyše ťa ešte bude chrániť od všetkého zlého.“
A tak urobili. Pohrebný veniec poslali späť a o chvíľu si Agáta v zrkadle skúšala, ako jej pristane svadobný veniec zo svätených ruží. Veselo im nebolo.

Chýlilo sa k poludniu a kniežací lov končil.
Stan sa rozkladal na peknej lúke a po nej sa to hemžilo sluhami, poľovníkmi, honcami a podháňačmi, ktorí teraz triedili hromady ulovenej zveri, jeleňov, diviakov i iných rozmanitých obyvateľov lesa. Knieža sedelo za tabuľou, na ktorej bolo prestreté na hostinu. Po boku mu na čestnom mieste sedel horár Kuno a rozprával sa so svojím pánom o dnešnom love. A nielen o love.
„Som spokojný, môj verný Kuno,“ povedalo knieža a pripilo na zdravie horára, ktorý v jeho službách prežil život. „Aj tvoj budúci zať sa mi páči. Všimol som si počas lovu jeho tri majstrovské rany. Ten mládenec má ale mušku! Ani som nechcel veriť, že práve za takých ťažkých okolností by niekto mohol trafiť cieľ. A on to dokázal. Skvelý strelec a dúfam, že aj skvelý horár, tvoj nástupca. A iste aj skvelý ženích. Povedz mu, nech sa pripraví na skúšobnú ranu. Pre neho to bude naozaj hračka.“
Horár Kuno vyšiel zo stanu a oznámil to Maxovi.
„Drž sa, chlapče,“ povedal a buchol ho po chrbte. „Doteraz to bolo skvelé.“
Potom sa vrátil ku kniežaťu.
„Len ma mrzí,“ pokračovalo knieža v rozhovore, „že nikde nevidím tvoju peknú dcéru. Kdekto ju tak chválil, že by som ju chcel spoznať.“
Horár sa uklonil.
„Bude tu o chvíľu, môj pane. Len vás prosím o jedno. Dajte vykonať skúšobný výstrel skôr, ako ona príde. Ten dobrý mládenec mal v poslednom čase niekoľkokrát tiež smolu a bojím sa, že by ho prítomnosť jeho nevesty mohla znepokojiť.“
„Chápem, chápem,“ rozosmialo sa knieža. „Kto vie, ako by nám bolo, keby sme znova prežívali deň svojej svadby. Nech je po tvojom, rád počkám, kým ju uvidím.“ A vyšlo zo stanu zároveň s horárom a vyzvalo Maxa, ktorý už nepokojne čakal vonku.
„Nuž, mládenec, ešte jednu takú ranu, aké som už od teba videl na love, a máš vyhraté. Čo ti uložím? Napríklad tamto ..... vidíš na konári tú bielu holubicu? Tú zostrel. Je to pre teba ľahká úloha.“
Max nabil poslednú zo svojich čarovných gúľ. Trochu sa bál, čo ak z nejakej príčiny netrafí. Potom by už nemal žiadnu guľu. Prosil predtým Kašpara, aby mu ešte jednu venoval, ale Kašpar už nemal žiadnu. Zbytočne ich povystrieľal na love. Guľa, ktorá Maxovi zostávala, bola teda posledná z onoch siedmich, ktoré odliali vo Vlčej doline. Patrila čiernemu poľovníkovi. Ale to vedel len Kašpar, ktorý s neskrývanou škodoradosťou čakal na výstrel. Výstrel ho mal pomstiť za to, že Max mal väčšie šťastie u Agáty ako on a že sa mal stať nástupcom horára. A tiež mal ten výstrel predĺžiť Kašparovu lehotu na ďalšie tri roky.
Max mal holubicu na muške. Nejako dlho mieril. Mal pocit, že mu niečo zadržiava ruku. Konečne stlačil spúšť. Vystrelil práve v okamihu, keď od horárne pribehla Agáta v bielych svadobných šatách a so svadobným vencom na hlave, zúfalo volajúc:
„Nestrieľaj, Max!“
Bolo neskoro. Rana padla. Súčasne klesla k zemi aj Agáta ako podťatá. Lenže nepadla sama. Aj Kašpar, zasiahnutý guľou, klesol a stonal. Len holubica odletela, lebo guľa jej určená zasiahla iný cieľ. Nastal zmätok a ľudia si ani nevšimli, že sa tu objavil aj starý pustovník, ktorého sem priviedol vnútorný hlas. Starý Kuno sa sklonil k dcére, myslel, že je mŕtva. S úľavou zistil, že nebola zasiahnutá. Padla len v mdlobách k zemi. Zato umieral Kašpar. V posledných okamihoch života sa ku všetkému priznal.
„Ja ..... som vinný, ľudia ..... odpustite ..... mi ..... Ja som začaroval Maxovu pušku, aby ..... nič netrafil ..... A ja som ho zviedol k tomu ..... aby vzýval čierneho poľovníka ..... a použil začarované gule ..... Posledná rana patrila ..... čiernemu poľovníkovi. Mala zasiahnuť ..... Agátu ..... a Max mal byť zničený ..... za to, že mal väčší úspech ako ja ..... Odpustite mi ..... “
Zomrel a už nepočul slová a výkriky hnevu.
Knieža bolo rozhnevané.
V návale hnevu odmietlo udeliť Maxovi úrad horára a zakázalo, aby sa konala svadba. Márne pred ním klečala Agáta na kolenách a márne sa prihováral aj starý Kuno za mládenca, ktorý dosiaľ bol vzorom počestnosti.
„Ten zloduch Kašpar zapríčinil jeho smolu a Max chybil. Ale mohol niečo robiť, keď netušil, čie je to dielo? Nečudujte sa, Jasnosť, že potom podľahol jedinej nádeji, ktorá mu zostávala. Nič nechcel získať nepoctivo, veď bol majstrovským strelcom a Agáta ho miluje. Odpustite mu.“
Knieža sa nedalo pohnúť.
Nikdy nemôže súhlasiť s tým, aby niekto získal kniežací úrad nečistým spôsobom. Chystalo sa na odchod, keď k nemu pristúpil starý pustovník.
„Vaša Jasnosť vie, že som zasvätil život dobru a vyššiemu svetu. Snáď preto niekedy lepšie vidím do ľudských vecí než vy sami. Poznám čisté srdce nevesty a viem, že aj jej milý je dobrý a poctivý. Zaslúži si trest, ale nie taký tvrdý, Jasnosť. Dajte mu ročnú lehotu a ak sa osvedčí, nech potom dôjde k jeho svadbe aj k nastúpeniu úradu. A nebo požehná vaše rozhodnutie, Jasnosť.“ Tak dohováral starý muž kniežaťu, ktoré už samo hľadalo príležitosť, ako by zmiernilo svoj tvrdý súd. Hnev ho prešiel a videl, že Max je nevinný. Podľahol len pokušeniam toho, kto mal za sebou podporu sveta temnôt. Prijal teda pustovníkovu radu. Rok mali snúbenci čakať a Max mal mať príležitosť znova dokázať svoje schopnosti i poctivosť.
Všetci boli dojatí šťastným koncom a zvolali kniežaťu slávu. Aj Max bol šťastný, že všetko zlé konečne pominulo. A tiež Agáta sa usmievala. Ďakovala so slzami v očiach starému pustovníkovi, ktorý jej pohladil tvár a povedal:
„Svätené ruže ťa zachránili. Rana, ktorú čierny poľovník viedol na teba namiesto na bielu holubicu, bola ružami odvrátená a zasiahla pravého strojcu zla. Poďakuj za to Bohu.“
Anička sa k nej pritočila a povedala:
„A kto ti uvil ten veniec? Ja. Ja som ťa vlastne zachránila. Dúfam, že mi urobíš rovnakú službu, keby ma na mojej svadbe niekto chcel poslať zo sveta.“
„To nebude treba, milá Anička,“ usmiala sa na ňu Agáta a objala ju. „Na tvojej svadbe budú poletovať anjelici a budú hádzať ľuďom maľované srdcia z perníka ako na púti.“
„Myslíš?“ povedala Anička, „tak na, máš za to želanie!“ A vlepila jej pusu, až to mlasklo.
A svadba bola, aj keď nikto nezabúdal na tieň, ktorý sem vrhla závisť a pomstychtivosť. Príbeh o čarostrelcovi sa potom rozprával po celom kraji a ako počujete, rozpráva sa dodnes.