Kúzelný vták Zymyryk

Už je tomu veľmi dávno, čo žil jeden chán, a ten mal kúzelného vtáka Zymyryka. Každého rána mu Zymyryk rozprával, čo sa deje na širokom bielom svete, a tak chán o všetkom vedel, všetko poznal a svojou múdrosťou sa preslávil široko-ďaleko po celej krajine.
Jedného rána však chán našiel Zymyrykovu klietku prázdnu. Vták zmizol, akoby sa prepadol do zeme. Nikto o ňom nič nevedel.
Chán rýchlo poslal svojich najlepších bohatierov, aby vtáka Zymyryka vyhľadali a doniesli späť. Ale bohatieri sa vracali jeden po druhom s prázdnymi rukami. O vtákovi Zymyrykovi nikto nič nevedel.
Chán od túžby za vtákom Zymyrykom ochorel. Chodil ako telo bez duše, život ho prestal tešiť. Nakoniec vyhlásil v celej svojej ríši, že tomu, kto by vtáka Zymyryka našiel a doniesol späť, dá polovicu svojho chánstva.
Dozvedel sa o tom aj mladý pastier Bekdžal a povedal si:
„Polovica chánstva sa len tak nevidí. Poobzerám sa trochu po okolí, či tu niekde nesedí to vtáčisko.“
A išiel.
Nešiel dlho, nešiel ďaleko, keď tu zrazu uvidel štyroch horských baranov. Bekdžal nemal žiadnu zbraň, a tak namieril na baranov palicou.
„Chlapče, nezabíjaj nás!“ zvolali barany ľudskou rečou.
„Odkedy horské barany hovoria ako ľudia?“ čudoval sa Bekdžal a barany mu rozprávali:
„Nie sme horské barany, sme ľudia ako ty. Onehdy sme išli touto cestou a tu za skalou sme uvideli bielu jurtu. Vošli sme dnu a tam na stole boli prestreté vybrané maškrty, až sa nám zbiehali slinky. Ale len čo sme ochutnali, objavila sa strašná babica a premenila nás na horské barany. Daj si pozor, mládenče, a radšej sa bielej jurte vyhni!“
Bekdžal len pokýval hlavou a išiel ďalej. Čoskoro naozaj došiel k bielej jurte. Ale vôbec nedbal na varovanie horských baranov. Vošiel dnu a pustil sa do prestretých maškŕt. A tu, kde sa vzala, tu sa vzala, škaredá stará žena zodvihla zo zeme hrsť hliny, hodila ju Bekdžalovi do tváre a z neho sa hneď stal horský kozol.
Bekdžal vybehol z jurty a išiel ďalej po ceste, až prišiel k bielemu dvorcu. Z brány vyšlo pekné dievča a usmialo sa na kozlíka:
„Ty nie si horský kozol, ty si človek. Určite ťa začarovala moja zlorečená mamička, čo býva v bielej jurte.“
Potom dievča vzalo zo zeme hrsť hliny, hodilo ju kozlovi medzi oči a vmig sa z neho zasa stal pastier Bekdžal.
Dievčaťu sa Bekdžal zapáčil, a tak ho pozvalo do domu. Pekne chlapca pohostilo, a keď sa najedol, napil a odpočinul si, začalo sa ho vypytovať:
„Čo ťa to napadlo chodiť po tejto začarovanej ceste?“
„Nevedel som, že je začarovaná,“ pokrčil plecami Bekdžal. „Idem hľadať chánovi vtáka Zymyryka. Keď ho nájdem, dostanem polovicu chánstva. To predsa stojí za to, nie? Lenže vôbec neviem, kde by som mal toho vtáka hľadať.“
„Ja viem, kde je vták Zymyryk,“ povedalo dievča. „Ukradla ho zlorečená sestra mojej zlorečenej mamičky. Ale cesta k nej je dlhá a vtáka Zymyryka veľmi ostražito strážia.“
„Skúsiť by som to azda mohol,“ povedal Bekdžal.
„Tak počúvaj! Tu za naším domom vedie do kopca úzky chodníček. Keď po ňom pôjdeš tri dni, dôjdeš k vysokému topoľu, ktorý rastie až do neba. A za tým topoľom leží veľké, hlboké jazero. Človek ho neprepláva skôr než za sto rokov. Za tým jazerom sa rozprestiera hlboký les. Človek ním neprejde skôr než za deväťdesiat rokov. A za lesom sa ťahá pohorie, a to človek neprelezie skôr než za osemdesiat rokov. Za pohorím je potom krásna lúka, na lúke stojí palác a v paláci býva zlorečená sestra mojej zlorečenej mamičky. Vtáka Zymyryka má v zlatej klietke a sama ho stráži. Nespí vo dne ani v noci, len na pravé poludnie na chvíľočku zavrie oči. Vtedy by si jej Zymyryka mohol vziať.“
„Z toho nič nebude!“ mávol rukou Bekdžal. „To všetko je veľmi na dlhé lakte.“
Dievča sa usmialo:
„Poradím ti rýchlejšiu cestu. Na vysokom topoli, čo rastie až do neba, má hniezdo vták Karakuš. Ten rok čo rok vyvádza mláďatá, ale rok čo rok priletí strašný jednooký drak a vtáčatá zožerie. Práve teraz by mohol drak priletieť, mláďatá sú ešte v hniezde. Keby sa ti podarilo draka zabiť a vtáčatá zachrániť, Karakuš by sa ti možno z vďaky odmenil a zaniesol by ťa k zlorečenej sestre mojej zlorečenej mamičky.“
Bekdžal sa podrbal za uchom a povedal:
„Skúsiť by som to mohol.“
A potom Bekdžal vstal a vydal sa k vysokému topoľu, čo rástol až do neba.
Išiel tri dni úzkym chodníčkom za domom, kde bývala pekná dcéra zlorečenej čarodejnice, a naozaj došiel k vysokému topoľu, čo rástol až do neba.
„Pane, to je ale strom!“ zaklonil hlavu Bekdžal a pri samom nebi uvidel hniezdo a v ňom vtáčatá.
Ale vtom sa nebo zatemnilo a na oblohe sa objavil strašlivý drak. Jeho jediné oko, veľké ako misa, svietilo oslnivou žiarou, z papule a z nozdier mu šľahali plamene a revel tak strašne, že to bolo počuť za deviatimi horami.
Vtáčatá v hniezde zdesene zaštebotali, ale potom v hrôze stíchli,
pretože drak sa zaklesol nohami na topoli a svoju strašnú tlamu už strkal do hniezda. Bol to strašný netvor, hlavu mal skoro až pri nebi, zatiaľ čo chvost mu ležal na zemi.
„Teraz by som mal draka zabiť,“ povedal si Bekdžal. „Ale ako, keď nemám žiadnu zbraň?“
A prepadol ho strašný hnev, že premeškal takú príležitosť, a tak aspoň celou silou udrel draka palicou po chvoste.
Ale čo sa nestalo? Drak sa strašne zľakol, pustil sa topoľového kmeňa a spadol na zem. Bola to strašná rana, až Bekdžalovi zaľahlo v ušiach, a dračie telo vyrylo v zemi jamu hlbokú desať siah. A ako drak spadol z tej strašnej výšky, rozbil si hlavu o kameň pod topoľom. Bol celkom mŕtvy.
Keď Bekdžal videl, že zabil strašného draka úderom palice do chvosta, veselo sa zasmial:
„Hľa, takto sa musí na draka!“
Potom čakal, kým priletí vták Karakuš.
Čoskoro sa nebo opäť zatemnilo, zdvihol sa prudký vietor, z hôr padali kamene ako barany, a vtom sa objavil čierny vták Karakuš. Dosadol ťažko do hniezda a topoľ sa pod jeho váhou trikrát naklonil až k zemi.
„Čo to vidím?“ čudoval sa Karakuš, keď zazrel mŕtveho draka. „Kto zabil tú strašnú obludu?“
A vtáčatá o prekot štebotali, že to bol ten neznámy bohatier, čo stojí pod topoľom.
Až teraz si Karakuš všimol Bekdžala. Snesol sa k nemu a už by ho bol skoro zhltol. Ale vtáčatá spustili strašný krik, že Karakuš chce zožrať ich záchrancu.
„To je pravda,“ povedal čierny vták. „Bola by to čistá nevďačnosť. Naozaj si to bol ty, kto zabil draka?“
„Ja.“
„Si statočný junák a neviem, ako by som sa ti odmenil, že si zachránil moje vtáčatá.“
„Čo sa týka toho, ja by som ti poradil, ako sa mi odmeniť,“ povedal Bekdžal.
„Tak radi!“
„Zanes ma cez toto jazero, ktoré človek neprepláva skôr než za sto rokov, cez les, ktorý človek neprejde skôr než za deväťdesiat rokov, a cez pohorie, ktoré človek neprelezie skôr než za osemdesiat rokov. Tam za ním je lúka, na lúke palác a v paláci škaredá čarodejnica stráži kúzelného vtáka Zymyryka. Toho vtáka jej musím vziať.“
„Poznám tú cestu,“ povedal Karakuš. „A zanesiem ťa tam. Ale je to veľmi dlhá cesta. Musím si so sebou vziať veľa jedla, šesťdesiat parohatých jeleňov a šesťdesiat tučných baranov. Čakaj na mňa tri dni!“
Bekdžal len kývol hlavou. A naozaj, o tri dni bol Karakuš späť so zverinou.
Bekdžal sa dal do štvrtenia jeleňov a baranov, mäso skladal do kožených vriec, a keď to všetko urobil, rozlúčil sa Karakuš s vtáčatami, uložil si vrecia s mäsom aj Bekdžala na chrbát a vyletel na ďalekú cestu.
„Zavri oči!“ povedal Karakuš Bekdžalovi. „Inak sa ti zatočí hlava a spadneš dolu. A neotváraj ich skôr, než ti poviem. Keď budem mať hlad, klvnem ťa trochu do ruky a ty mi podáš kus mäsa.“
A tak leteli. Ako dlho leteli, to Bekdžal nevedel. Mal zavreté oči, a tak nespoznal, či je noc alebo deň, ráno alebo večer. Každú chvíľu ho Karakuš klol do ruky a Bekdžal mu podal kus mäsa.
A potom povedal Karakuš:
„Teraz otvor oči a pozri sa dolu na zem!“
Bekdžal otvoril oči, pozrel sa dolu a prekvapene zvolal:
„Zem je malá, nie je väčšia ako jurta!“
„To znamená, že sme preleteli jazero,“ povedal Karakuš a Bekdžal zase poslušne zavrel oči.
Po čase znova povedal Karakuš:
„Otvor oči a pozri sa dolu na zem!“
Bekdžal sa pozrel dolu a povedal:
„Zem je ešte menšia, len ako misa.“
„To znamená, že sme preleteli les,“ povedal Karakuš a Bekdžal zase zavrel oči.
Potom povedal Karakuš po tretí raz:
„Otvor oči a pozri sa dolu na zem!“
„Zem vôbec nevidno,“ povedal Bekdžal.
„To znamená, že sme preleteli aj to pohorie,“ zaradoval sa Karakuš. „Teraz sa zniesem na zem, sme v cieli. Daj mi naposledy ešte kus mäsa!“
Ale Bekdžal už nemal ani kúsok.
„Už nemám mäso,“ povedal.
„Musíš mi dať aspoň kúsok. Inak nebudem mať dosť síl, spadneme dolu a zabijeme sa obaja.“
Bekdžal nerozmýšľal, vyrezal si z boku kus mäsa a dal ho Karakušovi.
Karakuš sa len oblizol a spustil sa dolu. A čoskoro boli na lúke pred palácom.
„Už som si myslel, že nedoletím,“ povedal Karakuš. „Ale ten posledný kúsok mäsa, čo si mi dal, mi tak zachutil a tak ma posilnil, že som predsa doletel.“
„To bolo mäso z môjho boku,“ povedal Bekdžal.
„Máš veľmi dobré mäsko,“ pochvaľoval si Karakuš. „Predsa som ťa mal zožrať hneď, ako som ťa zazrel. Nemusel by som sa plahočiť takú diaľku.“
Bekdžal poďakoval Karakušovi, že ho zaniesol až sem a že ho nezožral. A Karakuš mu na rozlúčku dal ešte dobrú radu:
„Keď vojdeš do paláca, uvidíš tam samé vlky, medvede, tigre a levy. Sú to zakliati ľudia ako ty. Báť sa ich nemusíš, nič ti neurobia. Ale daj si pozor na starú čarodejnicu, čo stráži vtáka Zymyryka. Tá zaspí len na chvíľku na pravé poludnie, ale to spí tak tvrdo, že ju nikto nezobudí. V tú chvíľu k nej pristúp, stiahni jej z ruky zlatý náramok s drahokamami ..... ten potom daj svojej neveste.“
„Ale ja žiadnu nevestu nemám,“ krútil hlavou Bekdžal.
„Máš nevestu, len o tom ešte nevieš,“ usmial sa Karakuš. „Keď sa zmocníš náramku, rýchlo otvor klietku, sadni si na kúzelného vtáka Zymyryka a ten ťa zanesie domov. Letí ako blesk, oveľa rýchlejšie, než dokážem ja.“
Pretože slnko už stúpalo doprostred neba, Bekdžal nemeškal a vošiel do paláca. Levy, tigre, medvede a vlky mu naozaj neublížili, a tak bez nehody vstúpil do komnaty, kde zlorečená čarodejnica strážila Zymyryka.
„To mám naozaj šťastie,“ zaradoval sa Bekdžal, keď zbadal, že babizňa tvrdo spí.
Rýchlo jej stiahol z ruky zlatý náramok, otvoril klietku s kúzelným vtákom, a pretože ten vedel a poznal všetko, čo sa deje na širokom bielom svete, nemusel nič vysvetľovať. Skočil mu na chrbát a vták ako šíp vyletel z paláca.
Zymyryk letel naozaj ako blesk. Bekdžalovi sa tajil dych, a kým sa nenazdal, už boli pod vysokým topoľom.
„Tu si trochu odpočinieme,“ povedal Zymyryk. „Povieme Karakušovým deťom, že sa im už vracia otec, a potom poletím k tomu dievčaťu, čo ťa premenilo z kozla na človeka a poradilo ti cestu. Je to dobré a pekné dievča a má ťa rado. Dáš jej ten zlatý náramok a ona sa stane tvojou ženou. Potom sa vydáme do chánovho paláca.“
„A ja dostanem polovicu chánstva!“ zaradoval sa Bekdžal.
Ale Zymyryk pokrútil hlavou.
„Tak jednoduché to nebude. Ešte budeš musieť leccos prehltnúť, kým tú polovicu chánstva dostaneš.“
Potom zaniesol Zymyryk Bekdžala k jeho neveste.
Dievča sa nesmierne radovalo, keď uvidelo Bekdžala živého a zdravého a navyše s kúzelným vtákom Zymyrykom. A od radosti bolo celkom bez seba, keď jej Bekdžal dal krásny zlatý náramok s drahokamami.
A tak sa v najlepšej nálade vydali do chánovho paláca.
„Dvoch vás neunesiem,“ povedal Zymyryk. „Musíme pešo.“
A tak šli.
Čoskoro prišli k veľkej rieke a uvideli tam dvoch jazdcov. Boli to chánovi synovia, ktorí sa vybrali na lov. Keď zbadali Zymyryka, od úžasu onemeli.
„Kde si vzal kúzelného vtáka Zymyryka, ktorý patrí nášmu otcovi?“ spýtali sa, keď opäť mohli hovoriť.
„Ťažko som ho vydobyl od zlorečenej čarodejnice.“ povedal Bekdžal. „Teraz ho odovzdám vášmu otcovi a dostanem polovicu chánstva.“ Chánovi synovia sa zamračili. S týmto pastierom že by sa mali deliť o otcovu ríšu? Akoby sa dohodli, zoskočili obaja z koní, vrazili do Bekdžala a jeho nevesty, až ich zhodili do vody, chytili Zymyryka a uháňali domov.
Ale Bekdžal s nevestou sa neutopili. Dievča ho premenilo na kačera a seba na kačicu a už krúžili vo vzduchu nad chánovými synmi.
„Len nech títo darebáci odovzdajú Zymyryka sami,“ povedalo dievča. „Uvidíme, čo z toho vzíde.“
Chánovi synovia naozaj odovzdali otcovi Zymyryka a starý chán od radosti hneď vyhlásil po celej ríši, že sa Zymyryk našiel a že ho doniesli jeho synovia. Dal usporiadať veľkú hostinu a každý, kto tam prišiel, dostal zadarmo jesť a piť.
A prišiel na tú hostinu aj Bekdžal so svojou nevestou. Pristúpili k chánovmu stolu, kde vedľa chána sedeli jeho synovia a Zymyryk. Ten bol veľmi zasmušilý a od tej chvíle, čo ho doniesli domov, nepovedal ani slovo.
Keď chánovi synovia zbadali Bekdžala a jeho nevestu, od hrôzy zbledli. Ale Zymyryk radostne zvolal:
„Teraz prišiel môj pravý záchranca! Bekdžal ma našiel a vzal zlorečenej čarodejnici. Nie tí ľstiví chánovi synovia!“
Chán zrudol od zlosti, hneval sa na svojich synov, hneval sa na Bekdžala, ale hlavne sa hneval na Zymyryka, že to všetko prezradil pred toľkými ľuďmi a on teraz nemohol tú hanbu a tú pravdu utajiť. A tak mu neostávalo nič iné, než Bekdžalovi naozaj dať polovicu svojho chánstva.
A Zymyryk sa spokojne usmieval a zase každý deň ráno rozprával chánovi, čo sa všetko deje na širokom bielom svete.