Tatarín

Ako sa raz v moravskej krajine narodil a moravská matka ho odkojila, keď mu zomrela vlastná, a tak bol zachovaný pri živote

Keď Tatári vtrhli na Moravu, zaplavili ju svojím vojskom ako kŕdeľ kobyliek. Plienili, čo sa dalo, a ničili všetko, čo im prišlo pod ruky. Bola to strašná pohroma. Ľudia utekali z dedín a s dobytkom sa skrývali po lesoch. Niekedy však ani utiecť nestihli, už im horela strecha nad hlavou. Nikto si pred nimi nebol istý životom.
V Dolních Vilémovicích utiekli ľudia na hrad Holoubek, niektorí odviedli dobytok hlboko do lesov okolo rieky Jihlavky. V dedine ostal len zemän s čeľaďou. Keď ho žena prehovárala, aby sa ukryli, nechcel o tom ani počuť.
„Niekto sa musí tým diablom postaviť. Buď našu tvrdzu ubránime, alebo padneme!“ Keď Tatári prišli do dediny na malých plavých koňoch, spustili taký krik, že domácim tuhla v žilách krv. Ich reči nerozumeli a mysleli na najhoršie. Vtom sa pred bránou objavil žobrák a volal:
„Nebojte sa tatárskeho pána, ktorý k vám prichádza v dobrom! Ak dobrovoľne otvoríte bránu, nikomu ani vlások neskriví. Jeho najmilšia žena čaká ťažkú hodinku. A pán chce, aby mu pod vašou strechou porodila dieťa. Preto pokoj tomuto domu!“
Zemän ani svojim ušiam neveril, stále len špehárkou z brány vyzeral. Keď žobrák znova a znova vyvolával, prišiel k bráne voz na vysokých kolesách a na ňom nariekala žena. Vedľa nej išiel na koni urastený Tatár. Všetci naokolo stáli bez slova a pozerali sa na svojho pána.
„Ten žobrák asi hovoril pravdu,“ vravel zemän svojim najbližším. „Čo urobíme, bratia?“ Keď to ostatní videli, radili mu, aby dal bránu otvoriť.
„Je ich veľká presila, gazda! Keby nás chceli napadnúť, aj tak by sme sa im neubránili.“
Ešte sa ani nedohodli, keď tatársky pán nechal hodiť na cestu pol vreca pravého striebra, aby boli tí v tvrdzi prístupnejší.
„Tak teda s pomocou božou otvorte bránu!“ nariadil zemän. „Azda zachránime dedinu aj tvrdzu, keď tým tatárskym čertom poslúžime.“
Voz vošiel dnu s niekoľkými sluhami a tatárskym pánom na koni. Ženu zniesli z voza a uložili ju v komore na lôžko. Zemän zatiaľ pozval pána do veľkej izby. Ostatní Tatári zostali vonku pred vrátami, postavili železné kotly a začali si variť niečo na jedenie. Medzi pánovými sluhami bol aj žobrák, čo pred bránou vyvolával. Ten prišiel k zemanovi a vravel mu:
„Zemän! Zožeň nejakú babu, aby dieťaťu pomohla na svet. Nejako sa mi to nepáči.“
„Kde mám teraz koho naháňať?“ bránil sa zemän. „Všetci z dediny ušli pred Tatármi a pôrodná baba tu nie je.“
Keď dieťa stále neprichádzalo, zemanovi to nedalo a poslal paholka po vlastnú ženu, ktorá sa neďaleko tvrdze skrývala v starej zapadnutej pivnici a sama mala malé dieťa.
Chvíľu to trvalo, kým zemanku priviedli, ale tá potom pani dobre pomohla. Do rána sa na tvrdzi narodil malý Tatarín. Keď pán synčeka uvidel, vyniesol ho ukázať vojakom. Tí spustili taký krik, že až uši zaliehali. Bubnovali na štíty a svojmu pánovi provolávali slávu.
Keď sa Tatár vrátil do domu, prikázal žobrákovi, aby hovoril za neho. Ten sa hlboko klaňal a potom sa obrátil k zemanovi.
„Môj pán ti ďakuje za pomoc a sľubuje, že tvoju tvrdzu aj celú dedinu zachráni od vojnovej pohromy. Musíš si však na vchod tvrdze zavesiť tatársky znak. Tak každý zvedač pozná, že toto miesto chráni sám mocný chán, pán všetkých Tatárov.“
Zemän urobil, ako mu žobrák poradil, a spoliehal na šťastie, že predsa len z toho všetkého vyviazne so zdravou kožou. Pohoda na tvrdzi však dlho netrvala. Stalo sa, čo sa stať nemalo. Mladá Tatárka zomrela a dieťa zostalo bez matky. To bolo nárekov a kvílenia. Keď mal tatársky pán smútok, mali ho s ním aj jeho vojaci. Narekali a kvíleli celý deň a celú noc, konca to nemalo. Pritom kľačali a bili hlavami o zem ako pomätení.
Žobrák sedel skľúčene pred stavením a Tatárovi sa vyhýbal. Ten chodil po dvore ako čierny mrak, ani slzu neronil, len šabľou okolo seba štrngal. Zemanova čeľaď bola kdesi po dome poschovávaná, len tí najodvážnejší stáli okolo zemana a radili sa. „Čo bude teraz s nami? Čo bude s Tatarínkom?“ pýtali sa.
„A čo by bolo? Ja si to dieťa vezmem k sebe a s naším synčekom ich uživím,“ vravela zemanka, keď to počula.
O dieťa sa aj tak celý ten čas starala ako o vlastné. Zemän nič nehovoril a bol rád, že synček neplače. Pol vreca striebra ukryl v pivnici, aby sa náhodou nestratilo, a tešil sa, že všetko dobre dopadne. Tatári tu boli už tri dni, ale nikomu neublížili, nikde nič nevzali.
Na druhý deň ráno Tatár štuchol žobráka šabľou a popohnal ho, že chce hovoriť so zemanom. Žobrák poskočil ako zajac, začal sa pred zemanom klaňať až po pás a lichotivo drmolil.
„Môj pán ťa znova chváli, zemän, že si ho prijal do tvrdze. Dnes však už musí s vojskom odtiaľto odtiahnuť a chce od teba, aby si mu opatroval syna tak dlho, kým zase pôjde touto cestou späť.“
Zemän sa nerozmýšľal a hlavou prikývol, že súhlasí.
„A povedz, žobrák, svojmu pánovi, aby náš kraj ušetril od všetkého zlého! Moja žena bude jeho synčeka opatrovať ako svojho. Strach oňho mať nemusí! Sme predsa čestní ľudia, a keď dám slovo, nikdy ho nevezmem späť.“
Žobrák všetko verne svojmu pánovi povedal. Ten tiež prikývol hlavou, sadol na koňa a vyšiel z brány, na synčeka sa ani nepozrel. Sluhovia naložili mŕtvu Tatárku na voz a odviezli ju so sebou. Ešte toho dňa zmizli Tatári z kraja a na tvrdzi si ľudia vydýchli. Čoskoro potom sa vrátili susedia do dediny a veľmi sa čudovali, keď u zemana uvideli malého Tatarínka. Zemanka sa s ním všade chválila a starala sa oň viac ako o vlastného, ktorý už sedel v kolíske a hral sa sám.
„Vidíš, muž!“ vravela zemanka. „V živote som si nemyslela, že budeme mať takého synčeka, čo nám život aj majetok zachráni. Nebyť jeho, už sme tu neboli!“
„To máš pravdu!“ povedal zemän. „Vo svete sa leccos niekedy popletie, čo by človek nikomu ani neuveril, keby to sám nezažil.“
A malý Tatarín sa mal naozaj k svetu. Rástol ako z vody, čo bola v rybníku pod hrádzou. Chutilo mu a bol stále hladný; zemanka mala čo robiť, aby ho uživila. Veľa času uplynulo, kým do dediny zase prišiel žobrák, ktorý slúžil Tatárom, a zašiel rovno k zemanovi do tvrdze. Keď ho domáci uvideli, bežali bránu otvoriť. Všetci boli zvedaví, akú nesie správu. „Tak čo je nové?“ pýtal sa zemän.
„Nesiem ti odkaz od tatárskeho pána, že si po syna čoskoro príde. Poslal ma popredu, aby som sa pozrel, ako sa mu darí a či žije.“
„A prečo by nežil? Len sa sám pozri, ako sa ten synček má k svetu!“ smial sa zemän a ukázal na lôžko, kde chlapec v perinách rozhadzoval ručičkami.
Zemanka niesla hosťovi na stôl niečo pod zub a vravela mu:
„Len povedz svojmu pánovi, nech sa o synčeka nebojí! Máme ho ako vlastného.“
Žobrák ešte chvíľu posedel, k večeru však zmizol a viac sa neukázal. To znamenalo, že Tatári sú niekde nablízku. Zemän z toho bol nevrlý a bál sa, čo bude. Ale žena ho potešovala.
„Nič sa neboj! Všetko dobre dopadne. O synčeka sme sa starali čestne a je ako namaľovaný. Keď bude treba, sama ho na cestu vypravím a kopu plienok mu pripravím, aby od nás neodišiel ako nejaký chudák.“ A ako povedala, tak urobila. Čo doma mala, so všetkým sa podelila ako pravá mama. Aj jej pritom nejaká tá slza ukvapla, pretože jej Tatarínok za ten čas prirástol k srdcu.
Jedného dňa prišli Tatári. Ľudia sa skrývali, ale zemän pokojne dal bránu otvoriť a všetci vošli do tvrdze. Tentoraz s nimi prišiel aj žobrák, ale na koni a v panskom odeve, sotva ho niekto z domácich poznal.
Zemanka musela Tatarínka najprv rozbaliť a jeho otcovi ukázať, že je živý a zdravý. Keď ho znova zabalila a do rúk mu podala, od Tatára dostala zlatú sponu s farebnými kamienkami. Potom všetci vyšli z domu na dvor a tatársky pán nechal z jedného svojho koňa odviazať kožený vak a dal ho zemanovi. Bol plný peňazí.
„Tak vidíš, zemän, že si nepochodil zle!“ povedal mu Tatárov sluha, čo po svete chodil prezlečený za žobráka. „Môj pán sa ti za tvoju službu kráľovsky odmenil a nikdy ti to nezabudne.“
Zemanka sa s malým synčekom lúčila a veľmi pritom plakala, keď ho pán bral na koňa. Tatári vychádzali z brány a všetci sa za nimi pozerali. „Zdraví nech dôjdu! Zdraví nech dôjdu!“ volala zemanka a pre plač na oči nevidela. Dávno už opustili Tatári moravskú zem, ale na vilémovickej tvrdzi stále spomínali na malého Tatarínka, akoby to bolo včera. Ešte raz sa tu žobrák objavil a správu im doniesol, že sa jeho tatársky pán šťastne dostal so synom až domov. Zemanke priniesol zlatom vyšívaný pás, aké nosia ženy tej krajiny, a ona si zase poplakala. Do smrti nezabudla, že kdesi ďaleko v tatárskej zemi žije synček, ktorého odkojila vlastným mliekom a dala mu pol srdca.
Na tvrdzi zostal visieť tatársky znak a ľudia v ňom videli hlavu Tatára. Verili, že prináša silu, zdatnosť a vytrvalosť. Odvtedy sa vraj na tvrdzi a v Dolních Vilémovicích rodili len také deti. Z iných dedín sa im preto posmievali a vraveli im Tatári z Vilémovic.