Oslík

Bol raz jeden kráľ a jedna kráľovná, ktorí boli bohatí a mali všetko, čo si priali, len nemali žiadne dieťa. Kvôli tomu sa kráľovná dňom i nocou trápila:
„Som ako pole, na ktorom nič nerastie.“
Napokon Boh splnil jej želanie, keď však dieťa prišlo na svet, nevyzeralo ako ľudské dieťa, ale bolo to oslíča. Keď ho matka uzrela, spustila krik a nárek, že by radšej nemala žiadne dieťa ako toto oslíča, a prikázala, aby ho hodili do vody, kde by poslúžilo ako potrava rybám.
Ale kráľ povedal:
„Nie, Boh nám to dieťa daroval, bude teda mojím dedičom a po mojej smrti zasadne na kráľovský trón a ponesie na hlave kráľovskú korunu.“
Tak bol oslík vychovávaný ako princ a dali mu meno Cyprián. Bol veselej povahy, skákal sem a tam, hral sa a mal rád nadovšetko hudbu. Jedného dňa teda išiel Cyprián k jednému vychýrenému majstrovi na lutnu a povedal:
„Nauč ma tiež hrať, chcel by som vedieť hrať na lutne ako ty.“
„Milý pane,“ odvetil lutnista „to bude pre vás dosť ťažké, vaše prsty na to nie sú uspôsobené, sú príliš veľké, bojím sa, že so strunami to nezvládnete.“
Ale žiadne výhovorky nepomohli, oslík bol neústupný a pilný a chcel na lutne vedieť hrať rovnako dobre ako jeho majster.
Raz išiel zamyslený Cyprián na prechádzku, až prišiel k jednej studni, pozrel sa dovnútra a tu na hladine lesklej ako zrkadlo uzrel svoju osliu tvár. To ho veľmi zarmútilo, tak sa vydal do širokého sveta a vzal so sebou len jedného verného priateľa. Putovali tu i tam, napokon prišli do jednej ríše, kde panoval jeden staručký kráľ, ktorý mal jednu jedinú, no prekrásnu dcéru.
Cyprián povedal:
„Tu sa zdržíme!“ a zabúchal na bránu „Otvorte, hostia prišli a žiadajú o dovolenie vstúpiť!“
Ale nikto neotvoril. Tak si Cyprián sadol, vzal svoju lutnu a hrabol prednými nohami do strún a ľúbezne hral. Tu vrátnik užasnuto vyvalil oči a bežal ku kráľovi a volal:
„Pane, vonku pred bránou sedí oslík, hrá na lutne tak dobre ako nejaký majster.“
„Tak mi toho muzikanta priveď,“ povedal kráľ.
Keď oslík vstúpil, začali sa všetci tomu muzikantovi smiať. Chceli ho posadiť ku stolu medzi pacholkov, aby sa tam najedol a napil, ale s tým bol Cyprián nespokojný a povedal:
„Ja nie som žiadny obyčajný osol zo stajne, som urodzený.“
Tu mu povedali:
„Keď ti to nevyhovuje, sadni si k vojakom.“
„Nie,“ odvetil Cyprián „ja budem sedieť len vedľa kráľa!“
Kráľ sa tej smelej reči smial a dobre naladený povedal:
„No dobre, nech je po tvojom, ako si želáš, oslíku, poď sem vedľa mňa.“
Potom sa kráľ opýtal:
„Oslíku, ako sa ti páči moja dcéra?“
Cyprián otočil hlavu, dievča si poobzeral a odvetil:
„Je taká krásna, že som veru krajšiu ešte nevidel.“
„Tak si môžeš sadnúť vedľa nej!“ ponúkol mu kráľ.
„To je mňa hodné,“ súhlasil Cyprián spokojne a sadol si vedľa princeznej, jedol a pil a vedel si pritom vybrane a dvorne počínať.
Keď to urodzené zvieratko nejaký čas na kráľovskom dvore zostávalo, pomyslelo si:
„Načo je to všetko, musíš opäť domov.“
Cyprián smutne zvesil hlavu, predstúpil pred kráľa a žiadal ho o prepustenie z dvora. Ale kráľ si oslíka obľúbil a povedal:
„Oslíku, čo ti je? Tváriš sa kyslo ako krčah plný octu. Zostaň u mňa, ja ti dám, čo si budeš priať. Chceš zlato?“
„Nie,“ povedal oslík a potriasol hlavou.
„Chceš šperky a drahokamy?“
„Nie.“
„Chceš polovicu mojej ríše?“
„Ach nie.“
Tu sa kráľ opýtal:
„Keby som tak vedel, s čím by si bol spokojný. Nechceš za ženu moju dcéru?“
„Áno,“ odvetil oslík „to by som bol spokojný.“
A Cyprián bol zrazu veselý a dobrej mysle, lebo princeznú si veľmi želal.
Tak oslavovali veľkú a nádhernú svadbu.
Večer, keď nevestu a ženícha viedli do spálne, chcel kráľ vedieť, či sa bude oslík uhladene a dvorne správať, a preto prikázal jednému sluhovi, aby sa tam ukryl.
Keď boli v spálni manželia osamote, Cyprián zapchal kľúčovú dierku a keď si myslel, že sú celkom sami, tu zrazu zhodil svoju osliu kožu a stál tu ako krásny, urodzený mladík.
„Teraz vidíš,“ povedal „kto som a tiež vidíš, že tvoj muž nie je nikto bezvýznamný!“
Z toho mala nevesta radosť, pobozkala ho a mala ho zo srdca rada. Keď nastalo ráno, vyskočil Cyprián a natiahol na seba opäť zvieraciu kožu, že by si nikto nebol pomyslel, kto vnútri sedí.
Čoskoro prišiel starý kráľ:
„Pozri,“ zvolal „aký je ten oslík veselý!“
„Ty si iste smutná,“ povedal kráľ svojej dcére „že si za muža nedostala poriadneho človeka.“
„Nie, milý otče, ja ho veľmi milujem, akoby bol najkrajší na svete, on je mi milší než život.“
Kráľ sa tej reči podivil, ale sluha, ktorý tam bol ukrytý, prišiel a všetko mu objasnil.
Kráľ však povedal:
„To nemôže byť pravda!“
„Tak strážte budúcu noc sám, uvidíte to na vlastné oči! A viete čo, Veličenstvo? Vezmite mu tú kožu a hoďte ju do ohňa, potom bude musieť zostať vo svojej pravej podobe.“
„Dobrá rada,“ povedal kráľ.
Večer, keď novomanželia spali, vkradol sa kráľ dovnútra a keď prišiel k posteli, videl tam v mesačnom svetle odpočívať statného mladíka, oslia koža bola položená na zemi. Kráľ kožu vzal a nechal rozložiť poriadny oheň a sám pri ňom vyčkal, kým nezhorela na prach. Pretože však chcel vedieť, ako sa okradnutý zachová, zostal celú noc na stráži a načúval.
Keď sa Cyprián pri prvých slnečných lúčoch prebudil, vstal a chcel si natiahnuť osliu kožu, ale nemohol ju nájsť. Tu sa zľakol a povedal plný smútku a strachu.
„Teraz musím utiecť!“
Keď vyšiel von, stál tam kráľ a povedal:
„Môj synu, kam sa tak ponáhľaš? Čo zamýšľaš? Zostaň predsa tu, si pekný muž, nemusíš odísť. Dám ti polovicu kráľovstva a po mojej smrti budeš kráľom celej ríše.“
„Áno, dobrý začiatok teda vezme aj dobrý koniec, ako to má byť!“ povedal Cyprián „Zostanem s vami.“
Tak mu dal kráľ polovicu kráľovstva, keď potom po roku zomrel, panoval Cyprián celej ríši a po smrti svojho otca k nej pripojil ešte druhé kráľovstvo a žili s princeznou spokojne a šťastne až do konca svojich dní.