Jeden, čo sa učil báť

Jeden otec mal dvoch synov, a zatiaľ čo starší Alwin bol múdry a rozumný a vedel všetko, ako sa patrí, mladší Cyril bol hlúpy, nič nedokázal pochopiť a ničomu sa naučiť, a keď ho ľudia videli, hovorili:
„Ten je len príťažou pre svojho otca.“
Keď bolo treba niečo urobiť, musel to vybaviť Alwin, ale keď mu otec uložil neskoro alebo priamo v noci niečo priniesť, a cesta viedla popri cintoríne alebo iných tmavých miestach, Alwin odpovedal:
„Ach nie, oco, ja tam nepôjdem, bojím sa.“
Veď on sa naozaj bál. Keď sa večer pri ohni rozprávali príbehy, z ktorých naskakovala husia koža, povedal niektorý z poslucháčov často:
„Bojím sa.“
Cyril sedel v kúte, počúval a nemohol vôbec pochopiť, čo to má znamenať.
„Všetci hovoria: bojím sa! bojím sa! ale ja neviem, čo je to strach. To musí byť nejaké umenie, ktorému ja jednoducho nerozumiem.“
Stalo sa, že mu raz otec povedal:
„Počúvaj, ty tam v tom kúte, si veľký a silný, musíš sa tiež niečomu naučiť, aby si si zaobstaral svoj chlieb. Pozri sa na svojho brata, aký je usilovný, ale pre teba je všetka vynaložená námaha márna.“
„Otec,“ odpovedal Cyril, „ja by som sa rád učil, to áno, ako to chodí. Tak ja sa chcem naučiť báť, lebo tomu vôbec nerozumiem.“
Alwin sa tomu smial, keď to počul, a pomyslel si:
„Milostivý bože, môj brat je blázon a v živote iný už nebude, háčik je v tom, že ho mali za mladi ohýbať.“
Otec si povzdychol a povedal mu:
„Strachu sa môžeš naučiť, ale svoj chlieb si tým nezarobíš.“
Čoskoro nato prišiel na návštevu kostolník. Otec sa mu posťažoval na svoje trápenie a rozprával mu, ako mladší syn všetky veci popletie, že nič nevie a nič sa naučiť nemôže.
„Len si predstavte, sused, že keď som sa ho pýtal, ako si chce zarobiť na chlieb, on si želal vyučiť sa strachu.“
„Ak nejde o nič iné,“ odvetil kostolník, „tomu sa môže u mňa naučiť, pošlite ho ku mne, ja vám ho už obrúsim.“
Otec bol spokojný, lebo si pomyslel: „Chlapcovi aspoň trochu pristrihne krídelká.“
Kostolník vzal Cyrila do svojho domu. Cyril musel zvoniť. O pár dní kostolník zobudil chlapca o polnoci, Cyril musel vstať, vyjsť na kostolnú vežu a zvoniť.
„Ja ťa teraz naučím, ako sa báť,“ povedal si kostolník a tajne sa vybral za Cyrilom. Keď bol chlapec celkom hore a držiac sa za povraz, ktorým mal rozozvučať zvony, otočil sa a uvidel na schodoch oproti zvonovému otvoru stáť bieleho prízraka.
„Kto je tam?“ zavolal, ale prízrak mu neodpovedal, ani sa nepohol.
„Odpovedz!“ volal Cyril, „alebo sa pober preč, veď tu nebudeš celú noc civieť?“
Kostolník však zostal nehybne stáť, aby chlapec veril, že je to nejaké strašidlo. Cyril však zavolal druhýkrát:
„Čo tu chceš? Hovor, ak si poctivý chlap, inak ťa zhodím dolu schodmi.“
Kostolník si myslel, že to určite nemyslí tak zle, a nevydal žiadny zvuk, zostal nehybný ako kameň. Vtedy zavolal Cyril tretíkrát, a keď duch ďalej mlčal, skočil naňho s rozbehom a zhodil ho tých desať schodov dolu. Úbohý prízrak zostal ticho ležať v jednom kúte. Potom Cyril zazvonil, išiel domov, ľahol si bez slova do postele a zaspal.
Kostolníčka čakala na manžela dlho, ale on stále neprichádzal. Zľakla sa a zobudila Cyrila, aby sa ho spýtala, kde zostal jej muž, že za ním predsa na vežu šiel.
„Neviem,“ povedal Cyril, „ale niekto stál na schodoch, a pretože mi neodpovedal a odísť nechcel, tak som toho lotra zhodil dolu. Choďte sa pozrieť, a ak to bol majster, je mi to ľúto.“
A kostolníčka sa rozbehla hľadať muža a našla ho ležať v kúte, nariekajúceho, lebo mal zlomenú nohu.
Kostolníčka muža odniesla domov a potom bežala s veľkým nárekom k Cyrilovmu otcovi.
„Váš chlapec,“ volala, „spôsobil veľké nešťastie, môjho muža zhodil zo schodov, a on teraz má zlomenú nohu. Odveďte si toho darebáka z nášho domu.“
Otec sa veľmi zľakol, utekal a chlapca odviedol preč.
„Čo sú to za bezbožné skutky, ktoré neustále musíš vyvádzať?“
„Otec,“ povedal Cyril, „vypočujte ma, som celkom nevinný. Stál tam v tej tme ako niekto, kto má zlý úmysel. Nevedel som, kto to je, a trikrát som ho vyzval, aby hovoril alebo išiel preč.“
„Ach,“ povedal otec, „len nešťastie mi prinášaš, choď mi z očí, nechcem ťa už nikdy vidieť.“
„Dobre, otec, počkajte však, kým sa rozvidnie, potom sa vydám do sveta a budem sa učiť strachu, tak tomu umeniu porozumiem a tým sa uživím.“
„Uč sa, čo chceš,“ povedal otec, „mne je to už jedno, tu máš päťdesiat toliarov, s tým choď do ďalekého sveta a nehovor živej duši, odkiaľ si, ani kto je tvoj otec, aby som sa za teba nemusel hanbiť.“
„Dobre, otec, ak si to želáte, budem sa mať na pozore.“
Keď sa rozvidnelo, nahrabal Cyril svojich päťdesiat toliarov do ruksaka, vydal sa po krajinskej ceste a cestou si stále popod nos hovoril:
„Kiež by som sa naučil báť, kiež by som sa naučil báť.“
Vtedy išiel okolo jeden muž a počul to jeho porekadlo, ktoré si mrmlal, a keď už kúsok prešli, až na miesto, kde bolo vidieť šibenicu, muž mu povedal:
„Pozri sa, tam je strom, kde sedem slávi svadbu s povrazníkovou dcérou a teraz sa učia lietať, sadni si pod neho a čakaj, kým nastane noc, potom sa báť iste naučíš.“
„Ach, len toto je na to treba?“ povedal Cyril, „tak to ľahko zvládnem. Ak sa naučím báť tak rýchlo, potom sú tieto toliare tvoje, príď si po ne ráno.“
Cyril išiel k šibenici, sadol si pod ňu a čakal, kým sa nezotmelo. A pretože mu bola zima, rozložil si oheň. Ale o polnoci zavial taký studený vietor, že sa ani pri ohni nemohol zohriať. A ten vietor sa do obesencov opieral a oni sa potom hýbali a triasli, vtedy si Cyril pomyslel:
„Ty tu mrzneš aj pri ohni, ako sa potom oni hore nemajú od zimy triasť.“
A pretože bol milosrdný, pristavil rebrík, vyliezol hore a jedného po druhom odviazal a zniesol všetkých sedem dolu. Rozhrabal oheň, fúkal doň a posadil ich všetkých okolo neho, aby sa mohli zohriať. A obesenci mlčky sedeli, ani sa nepohli, a oheň zachvátil ich šaty.
Vtedy povedal Cyril:
„Dávajte pozor, alebo vás zase hore obesím.“
Mŕtvi však nepočuli, mlčali a nechali svoje handry ďalej horieť. Vtedy sa Cyril rozčúlil a zvolal:
„Keď nedáte pozor, tak ja vám pomáhať nebudem, nechcem vás tu upiecť.“ a obesil ich zase po rade hore. Potom si sadol k ohňu a zaspal. Na druhý deň ráno prišiel onen muž a chcel svojich päťdesiat toliarov:
„Tak čo, naučil si sa báť?“
„Nie,“ odvetil Cyril, „ako by som aj mohol? Títo tam ani ústa neotvorili a sú takí hlúpi, že tých pár handier, čo majú na tele, by nechali zhorieť.“
Tak muž pochopil, že tých päťdesiat toliarov nedostane, odišiel a povedal:
„Takého som ešte nestretol.“
Cyril išiel ďalej svojou cestou a začal si zase popod nos mrmlať:
„Kiež by som sa naučil báť, kiež by som sa naučil báť.“
Vtedy to započul jeden furman, ktorý práve išiel okolo, a opýtal sa:
„Kto si?“
„Neviem,“ odvetil Cyril.
Furman sa opäť opýtal:
„A odkiaľ si?“
„Neviem.“
„Kto je tvoj otec?“
„To nesmiem povedať.“
„Čo si to stále mrmleš popod fúzy?“
„Ech, len že by som sa rád naučil báť, ale nikto ma to naučiť nedokáže,“ povedal Cyril.
„Nechaj tie hlúpe reči,“ povedal furman, „a poď so mnou, uvidím, čo pre teba môžem urobiť.“
Cyril putoval s furmanom, večer dorazili do hostinca, kde chceli prenocovať. Cyril pri vstupe do izby hlasno vykríkol:
„Kiež by som sa tu naučil báť, kiež by som sa tu naučil báť.“
Hostinský, keď to počul, začal sa smiať a povedal:
„No keby si mal chuť, bola by tu príležitosť.“
„Ale mlč,“ okríkla ho hostinská, „koľko zvedavcov to už zaplatilo životom, aká by to bola škoda pre jeho krásne oči, keby už nikdy nezazreli denné svetlo.“
Cyril však povedal:
„Nech je to akokoľvek ťažké, chcem sa učiť báť, kvôli tomu putujem svetom.“
A dovtedy nedal hostinskému pokoj, kým mu nepovedal, že neďaleko odtiaľto stojí zakliaty zámok, a tam sa kto chce, môže učiť strachu, ak tam tri noci prenocuje. Kráľ tomu, kto to dokáže, sľúbil svoju dcéru za ženu; a ona bola najkrajšie dievča, aké slnko kedy videlo; v zámku bol tiež ukrytý obrovský poklad, ktorý strážia zúriví duchovia, potom budú slobodní a chudák môže prísť k veľkému bohatstvu. Už mnoho ich to skúšalo, ale nikto ráno von nevyšiel.
Tak išiel Cyril na druhý deň ku kráľovi a povedal mu:
„Ak dovolíte, Jasnosť, ja budem tri noci v tom zakliatom zámku strážiť.“
Kráľ naňho pozrel, a pretože sa mu páčil, povedal:
„Môžeš si priať tri veci, ale musia byť neživé, tie si potom vezmeš na zámok.“
Cyril odpovedal:
„Teda ja si prajem oheň, sústruh a struhársku lavicu s ostrým nožom.“
Kráľ mu dal tie veci cez deň na zámok doniesť. Keď sa spustila noc, vyšiel Cyril na kopec do zámku, rozložil v jednej komnate oheň, postavil vedľa struhársku lavicu s nožom a sadol si na sústruh.
„Kiež by som sa tu naučil báť,“ povedal si, „ale tu sa asi tiež nič nenaučím.“
Okolo polnoci trochu prehrabol oheň a rozfúkal ho, a vtedy začul z jedného kúta:
„Mňau, to je zima.“
„Hlupáci,“ povedal Cyril, „čo nariekate? Keď vám je zima, poďte bližšie k ohňu a zohrejte sa.“
A len čo to povedal, prišli dve veľké čierne mačky, sadli si k nemu a divoko sa naňho pozerali červenými očami. Za malú chvíľu, keď sa zohriali, sa opýtali:
„Kamarát, nezahráme si karty?“
„Prečo nie?“ odpovedal Cyril, „ale najprv mi ukážte labky.“
Vtedy mačky vystrčili von svoje pazúry.
„Aj,“ povedal Cyril, „vy máte dlhé pazúry, počkajte, musím vám ich najprv skrátiť.“
S tým ich schmatol za krk a hodil ich na struhársku lavicu, labky im tam pevne zovrel.
„Keď tak vidím tie vaše prsty, úplne ma prešla chuť na karty.“ a jedným úderom ich zabil a mŕtve mačky hodil von do vody.
Ale keď už mal od tých dvoch konečne pokoj a chcel si opäť sadnúť k ohňu, vyrojili sa zo všetkých kútov čierne mačky a čierne psy na žeravých reťaziach, stále ich bolo viac a viac, takže sa nemal kam ukryť. Zlostne vrieskali, šliapali mu na oheň, akoby ho chceli uhasiť. Cyril sa na to chvíľu pokojne pozeral, ale potom sa nahneval, schmatol struhársky nôž a zreval:
„Choďte odtiaľto, háveď!“ a ťahal ich z ohňa preč. Časť ich odhodil, časť ich zabil a mŕtvolky potom nahádzal do rybníka. Keď sa zvonku vrátil, oheň zase rozfúkal, až iskry lietali, a zohrieval sa. Potom sa mu zachcelo spať a vtedy uvidel v kúte stáť veľkú posteľ.
„Ako na zavolanie,“ povedal si a ľahol si do nej. Ale len čo zavrel oči, začala sa posteľ sama od seba pohybovať, jazdiť s ním divoko po zámku sem a tam.
„No dobre, to nie je tiež zlé,“ povedal si Cyril a nechal sa tou posteľou voziť po celom zámku, akoby s ňou šesťfogat cválal sem a tam dolu schodmi. Až sa zrazu posteľ prevrátila a ležala na ňom. Cyril sa vyhrabal, podušky a prikrývky naskladal na zem pri ohni, ľahol si a konečne zaspal a spal až do rána.
Ráno prišiel kráľ, a keď ho videl ležať na zemi, myslel si, že duchovia aj jemu ublížili a že je mŕtvy. A povedal:
„Škoda takého pekného človeka.“
Vtedy to začul Cyril, posadil sa a povedal:
„No azda ešte nie.“
Kráľ sa veľmi zadivil, zaradoval sa a pýtal sa, ako sa mu v noci darilo.
„Ale dobre,“ povedal Cyril, „noc mám za sebou, tie dve ďalšie mi tiež rýchlo ubehnú.“
Keď prišiel k hostinskému, ten mal od prekvapenia dokorán otvorené oči.
„Tomu som teda neveril, že ťa ešte niekedy živého uvidím, naučil si sa báť?“
„Nie,“ odvetil Cyril, „je to všetko márne, kto ma to niekedy naučí?“
Druhú noc opäť išiel na starý zámok, sadol si k ohňu a začal so svojou starou pesničkou:
„Kiež by som sa tu naučil báť.“
Keď polnoc odbila, začal taký hrmot, najprv tenký, potom trochu silnejší, nakoniec sa z toho stal hlasný krik a komínom spadla dnu polovica človeka. Potom sa ozval ešte hlasnejší krik a dopadla druhá polovica.
„Počkaj, ja ten oheň trochu rozfúkam.“ a keď sa Cyril obzrel, videl, ako obe polovice toho tela zrástli a na jeho mieste na sústružníckej lavici sedel strašný muž.
„To sme sa nedohodli, tá lavica je moja!“ povedal mu Cyril.
Muž nič nepovedal a ďalej nehybne sedel, ale Cyril ho veľkou silou zhodil dolu a sadol si späť na svoje miesto. Vtedy prišli ďalší muži, jeden za druhým, niesli deväť nôh a dve hlavy, posadili sa a začali s tými údmi hrať kolky.
Cyril dostal chuť si tiež zahrať a opýtal sa:
„Počúvajte, môžem hrať s vami?“
„Áno, ak máš peniaze.“
„No peňazí mám dosť, ale tie gule nie sú dosť guľaté.“
Schmatol hlavy a sadol si k sústruhu a hlavy dookrúhla obrobil.
„Tak teraz sa budú lepšie kotúľať,“ povedal a začali hrať. Cyril prehral nejaké peniaze, ale keď dvanásta odbila, všetko zmizlo. Ľahol si na zem a spal pokojne až do rána. Ráno prišiel zase kráľ a spytoval sa:
„Ako sa ti tentoraz darilo?“
„Ale hral som kolky,“ odvetil Cyril, „a pár drobných som prehral.“
„Teda si sa opäť nebál?“
„Ale čo,“ povedal Cyril, „bolo mi veselo, veď ja sa niekedy dozviem, čo je to strach?“
Tretiu noc si zase sadol na lavicu a povedal zarmútene:
„Kiež by som sa dnes naučil báť.“
Keď sa zotmelo, prišlo šesť mužov a niesli rakvu.
Vtedy povedal Cyril:
„Jaj, to je iste môj krstný otecko, ktorý pred pár dňami zomrel.“ zakýval prstom a povedal: „Poď sem, krstný otecko, poď.“
Muži postavili rakvu na podlahu a zmizli. Cyril išiel k rakve, zdvihol veko a vnútri ležal mŕtvy muž. Cyril sa dotkol jeho tváre, ale bola studená.
„Počkaj, krstný otecko, ja ťa trochu zohrejem.“
A ohrial si ruky nad ohňom a potom nimi trel tváre mŕtvemu, ale tie zostávali stále studené. Nakoniec vzal mŕtveho, vytiahol ho z rakvy a položil na chrbát vedľa ohňa. Trel mu údy, aby sa mu krv znova rozprúdila. A keď ani to nepomáhalo, povedal si, že dvaja ľudia sa najlepšie v posteli zohrejú, položil mŕtvolu do postele, prikryl ju perinou a ľahol si vedľa nej. Za malú chvíľu bol zrazu mŕtvy teplý a začal sa hýbať. Vtedy povedal Cyril:
„Tak vidíš, krstný otecko, že som ťa predsa len zohrial.“
Mŕtvy sa však začal vyhrážať:
„A ja ťa teraz uškrtím.“
„Čo?“ povedal Cyril, „to je tvoja vďaka? Hneď padaj do svojej rakvy!“ a schmatol mŕtveho, strčil ho do rakvy a veko pevne zavrel. Vtedy prišlo zase oných šesť mužov a rakvu odniesli preč.
„Zase som sa nebál,“ povedal si Cyril pre seba, „ja sa to azda nikdy nenaučím.“
Vtedy vošiel dnu urastený muž, bol väčší než tí ostatní a tváril sa hrozivo, bol starý a mal dlhú bielu bradu.
„Ó ty lump,“ zavolal na Cyrila, „čoskoro sa naučíš strachu, o okamih zomrieš.“
„Nie tak rýchlo,“ povedal Cyril, „ak mám umrieť, musím pri tom tiež byť.“
„Však ja ťa k tomu vezmem.“
„To sa ešte uvidí, ktorý z nás dvoch je silnejší,“ povedal Cyril.
„O tom sa môžeme presvedčiť,“ povedal starec, „ak si silnejší než ja, tak ťa nechám ísť. Poď, vyskúšame to.“
A viedol Cyrila tmavými chodbami až ku kováčskej výhni, schmatol sekeru a udrel do nákovy, až ju tou jednou ranou do zeme zarazil.
„To nebolo zlé,“ povedal Cyril a šiel k inej nákove. Starec sa hneď vedľa postavil, aby sa pozeral, a jeho biela brada dolu visela. Vtedy schmatol Cyril sekeru, rozťal nákovu a do tej štrbiny hbito zovrel starcovu bradu.
„Tak a mám ťa!“ povedal mu Cyril, „teraz zomrieš ty.“
A schmatol železnú tyč a do starca mlátil tak dlho, kým ten nariekal a prosil, že ak sa nad ním zľutuje, obrovské poklady mu daruje. Tak Cyril vzal zase sekeru a starca oslobodil. Starec ho zase viedol tým zámkom a ukázal mu pivnicu plnú truhlíc so zlatom.
„Jeden diel je pre chudobných, druhý pre kráľa a tretí je tvoj.“
A keď dvanásta odbila, duch navždy zmizol. Cyril v pokoji odišiel zase k ohňu a spal do rána.
Keď kráľ prišiel a pýtal sa ho, či sa konečne bál, Cyril mu len rozprával, že ho mŕtvy krstný otecko navštívil a potom bradatý mužíček, ktorý mu poklady ukázal, ale báť sa nenaučil.
Kráľ potom povedal:
„Zámok si oslobodil a moju dcéru si za ženu získal.“
„Hm, to je pekné, ale báť som sa nenaučil,“ povedal smutne Cyril.
Potom tie poklady vyniesli a podľa želania ducha rozdelili. Potom sa slávila veľká svadba.
Mladá kráľovná svojho muža veľmi milovala, a keď videla, že sa trápi a len opakuje: „Kiež by som sa naučil báť, kiež by som sa naučil báť ....“ vtedy svojej komornej povedala, aby jej zaobstarala vedro plné vody a rybičiek.
Komorná išla k potoku, ktorý v záhrade tiekol, nabrala plné vedro vody aj s rybičkami. V noci, keď mladý kráľ tvrdo spal, jeho žena to vedro schmatla a tú studenú vodu aj s tými rybičkami naňho vylila, takže sa tie ryby po ňom divoko metali. Vtedy sa Cyril prebudil a kričal:
„Bojím sa! Bojím sa, milovaná žena! Konečne viem, čo je to strach!“