O čerešniach a drahokamoch

Ahoj deti, to som rád, že je vás tu toľko. Dnešný príbeh nebude zo vzdialenej Afriky, ale stal sa kúsok od Olomouca. Bola raz jedna tetuška a jeden strýko. Prezradím vám, že jeden z nich teraz sedí tu v zbore, ale meno nesmiem prezradiť, ani keby ste ma mučili. Pokojne však môžete hádať. A rovno podotýkam, že vodičský preukaz na motorku nemám, nikdy som na nej nejazdil, nesedel, nechytal, jednoducho som to nebol ja. To aby nebol nejaký omyl. Bol začiatok júna, neskoré popoludnie. Slniečko sa pomaly skláňalo k obzoru, ale stále pekne svietilo a dobre hrialo. Do školy boli všetky úlohy urobené, sliepky poupratované, burina sa na záhradku pozerala akurát cez plot a plánovala, ako sa nenápadne vrátiť, pretože ju tetuška a strýko pred chvíľkou vypleli. A ako to v takej chvíli býva, tetuška Malča a strýko Milďa dostali skvelý nápad. Čo takto zájsť si na čerešne? Mňam mňam, sladúčke červenúčke čerešne, oblizoval sa strýko Milďa, ktorý si rád dal každú dobrotu a len pravidelné chodenie všade neskoro, ústiace do každodenného dobiehania autobusov a vlakov cez pol dediny, ho zachraňovalo pred nadváhou, cukrovkou, vysokým cholesterolom a krvným tlakom a ďalšími súvisiacimi chorobami. Na záhrade mali síce čerešňu, lenže takú zvláštnu. Len čo sa na nej nejaká čerešňa trochu začervenala, vždy hneď zmizla. Strýko Milďa mal v tom jasno, ach tie nenásytné škorce, to sú ale zlodeji. Zlé jazyky síce tvrdili, že najväčší najžravejší škorec sa volá Milďa, ale tak či onak, jednoducho doma v tej chvíli žiadne zrelé čerešne neboli. Ovšem kus za dedinou mal starosta neďaleko od cesty veľkú čerešňovú alej. Pešo to síce bol kus cesty, ale strýko mal hneď riešenie. Z mnohých brigád si pracne nasporil, a keďže mal už vtedy osemnásť rokov, kúpil si motorku zvanú moped. Podľa výkonu motora a charakteristickej vône, ktorú za sebou nechávala, sa jej tiež hovorilo „kozí dych“. Strategický cieľ výpravy Milďa obratne zamlčal. „No dobre, tak sa choďte povoziť, Malču máš na starosti, a nech ste za svetla doma! A nie že vás napadne chodiť na čerešne!“ prikázali rodičia. Milďa s Malčou nasadli na motorku a vyrazili. Čerešne boli staré a konáre mali vysoko, nebolo však nič jednoduchšie, než pristaviť motorku ku kmeňu a hop hore. Strýko pomohol Malče vyštverať sa hore. Ako druhý liezol strýko. Len čo sa postavil na sedadlo a chcel sa chytiť konára, zahrmelo: „Ja vám dám, zlodeji, ničomníci jedni!“ Dvere záhradnej chatky sa rozleteli a starosta, ktorému čerešne patrili, vybehol s metlou v ruke. Nebol nijaký slaboch, ale chlap ako hora. Milďa videl, že je zle. Moped pod stromom nemohol zostať, starosta by mu ho zabavil a myšlienka, že s ním príde k nim domov žalovať rodičom, bola naprosto strašidelná. Nedá sa nič robiť, v živote človek musí prinášať obete, blesklo strýkovi hlavou. Bleskovo nakopol moped, pridal plyn a tetušku nechal na strome. Našťastie starosta prebehol popod strom, tetušku si nevšimol, pobehol ešte kúsok – kozí dych predsa len ide nepatrne rýchlejšie, než beháva rozčúlený starosta – a z kraja cesty hrozil za Milďom pohrabáčom. Tetuška na strome ani nedutala, ani nedýchala. Hlavou jej preblesla myšlienka, že by mohla teraz zliezť a stratiť sa v kroví. Lenže to bolo riskantné a čo viac, jaj, strach má veľké oči, výška bola zrazu dvojnásobná a tetuške sa pred očami zjavil obrázok sadry a zlomených kostičiek na röntgene. Minúty sa vliekli. Pán starosta si práve asi povedal, že keď už je na záhrade, tak ju aj poleje. Záhrada bola dosť rozľahlá. Potom ešte trhal čerešne, našťastie na inom strome. Tetuška už bola celá drevená a od strachu dosť zelená, takže sa ani nemusela veľmi v čerešni maskovať. Pán starosta po dvoch hodinách konečne odišiel. To už bolo skoro tma a ochladilo sa. Podobne sa ochladili neterovsko-strýkovské vzťahy v Malčinej hlave, ktorá privolávala na Milďu hromy blesky, tresky, plesky a kdovie čo ešte, že ju na strome nechal. Snažila sa zliezť sama, čo sa jej po dlhšom prehováraní samej seba podarilo. Úspech to bol pre ňu veľký, teda okrem vytrhnutej skoby na zadku a roztrhnutého rukáva. Len čo došla k ceste, ozval sa od lesa opatrne kozí dych, teda moped. Po menšej výmene názorov sa už potme konečne vydali domov. Lenže ouha, spomínate si, čo hovorili ich rodičia? Jaj, to zase bude mazec… Ale strýko Milďa mal ako vždy ďalší dobrý nápad. „Obídeme to na druhý koniec dediny, tam zhasneme motor a svetlo a domov prídeme potichu z kopca, naši chodia skoro spať, takže ani nebudú vedieť, kedy sme prišli. Veď ráno múdrejšie večera, nie?“ vymyslel strýko plán, ako zmenšiť výprask. Obišli teda dedinu, kus od domu zhasli motor a z kopca potichu, so zhasnutými svetlami aj motorom došli takmer až pred bránu. A vtom: buch! Dunivý zvuk, rachot ako z dela a vtom sa v hlave rozsvietilo: smetná nádoba! Zajtra sa vyváža, dedo ju dal pred bránu! Taká zrada! Nielen smetná nádoba, ale aj Milďa, Malča a moped sa váľali pred domom. V dome sa rozsvietilo svetlo, rovnako aj u všetkých susedov, a môžete hádať, čo nasledovalo. Detaily už nechám na vašu obraznosť. Stále neuhádnete, kto bol Milďa a Malča? Ono to nie je v príbehu to hlavné. Skôr som si, keď mi teta tento príbeh rozprávala, uvedomil, aké pravdivé je porekadlo, že lož má krátke nohy a podvod vyjde nakoniec najavo. Niekedy skoro, niekedy neskôr.