KTO JE HLUPEJŠÍ?

Jednému gazdovi nezostalo z celého imania nič viac ako sliepka. Poslal ženu na trh, aby ju predala. „A za koľko?“ pýtala sa žena. „No za čo trh platí.“ Žena vzala sliepku a išla. Pri meste stretla jedného sedliaka. „Strýko, kúpte sliepku!“ kričala naňho. „A za koľko má byť?“ „No, čo trh platí.“ „Trh platí groš.“

„No, tak je za groš.“ Sedliak dal žene groš a ona mu dala sliepku. Išla do mesta, kúpila za grajciar vrecúško, za grajciar špagát a jeden grajciar dala do mešca. Potom si ho zavesila na palicu, vzala na plece a išla domov. Gazda strašne hrmotil, keď mu žena priniesla utŕženú mincu. Ale pomaly sa mu to v hlave rozležalo a povedal jej: „Teraz nebudeš bitá; pôjdem do sveta, a ak nenájdem väčšieho blázna, než si ty, až vtedy ťa zbijem.“

Išiel teda do sveta. Jedného dňa prišiel do mesta, postavil sa pred zámok, z ktorého okien sa pozerala pani, začal skákať a ruky i hlavu dvíhať k nebu. Pani sa naňho chvíľu pozerá, ale potom pošle sluhu, aby sa opýtal, čo ten človek robí?

„No čo robím, chcem do neba. Ja som sa tam s jedným kamarátom bil a on ma zhodil dolu. Teraz nemôžem nájsť dieru do neba.“ Sluha bežal späť a od slova do slova všetko pani odovzdal. Pani si hneď po gazdu poslala. „Ty si bol v nebi?“ pýtala sa ho, keď k nej prišiel. „Samozrejme, že bol, a zase tam pôjdem,“ odpovedal gazda.

„Nepoznáš tam môjho synčeka?“ „A čo by som ho nepoznal, on tam sedí na peci.“ „Ach, bože, na peci? Nebol by si taký dobrý, aby si mu vzal so sebou tristo zlatých a plátno na šesť tenkých košieľ a povedal mu, že tam čoskoro prídem, nech sa mu nestýska a nijakú núdzu netrpí?“ „Rád to všetko vybavím, len mi to dajte.“ Pani mu dala peniaze i plátno a on išiel do neba. Za mestom si sadol pri plote a zastrčil peniaze i plátno do nohavíc. Sotva gazda odišiel, prišiel domov pán zámku; pani mu hneď rozprávala, čo poslala synčekovi.

„Ó, ty nerozumná žena! Kto to kedy počul, aby niekto spadol z neba, a keby aj spadol, aby sa tam zase dostal? Prefíkaná šelma ťa oklamala.“ Pani rozprávala, ako ten človek vyzeral, a pán, sadnúc na koňa, uháňal za ním. Gazda ešte sedel na tom istom mieste; keď videl pána prichádzať, prikryl suchú hrudu svojím obrovským klobúkom. „Prosím vás, ocko, nevideli ste okolo ísť nejakého človeka s uzlíkom?“ pýtal sa pán.

„Veru videl, bežal tamto k lesu, čo mohol. Bol to cudzinec; to sú šelmy. Čo vlastne urobil, milostpane?“ Milostpán sa mu so všetkým zveril. „Ach, to je prekliata šelma, takú paniu oklamať! Ale vy ste celý uháňaný. Hľaďte, ja by som sa sám za ním pustil, len keby mi tu niekto posedel. Mám tu vzácneho vtáka pod klobúkom, nesiem ho jednému pánovi darom do mesta a bojím sa, aby mi neulietol.“

„Veď ja tu chvíľu zostanem sedieť. Keď toho zlodeja poznáte, bude sa vám ľahšie chytať,“ povedal pán, zosadol z koňa a podal ho gazdovi. „Ale za to vás prosím, milostpane, aby ste pod klobúk nesiahali, vták by mohol vyletieť a ja by som doplatil.“ Pán si sadol ku klobúku a milý gazda sa vyšvihol na koníka a išiel s darmi domov. Chvíľu sedel milostpán a čakal, ale keď čas ubiehal a človek sa ešte nevracal, znechutilo sa mu to. Myslel si, že vezme vtáka s klobúkom domov a gazda si potom pre to môže prísť do zámku. I nadvihne zľahka klobúk, strčí pod neho ruku a lap! vytiahne suchú hrudu. – Preklínajúc šibala na veky vekov, príde domov a vyslúži si poriadny posmech. Gazda ale, keď sa približoval k dedine, už zďaleka kričal na ženu: „Nič sa neboj, ženo! Už ťa nezbijem. Našiel som ešte hlúpejších ľudí, než si ty.“