Zlá grófka na Kaltenštejne

Na lesnatom návrší pri obci Černá Voda stál hrad Kaltenštejn. Jeho vznik sa pripomína už v trinástom storočí, keď ho dal vybudovať pán Bolek zo Svidnice ako tvrdzu proti rozpínavým vroclavským biskupom. V záznamoch o jeho ďalšej histórii sa píše o rytierovi Balduinovi, ktorý bol vraj taký chamtivý, že vyhnal z hradu svojho starého otca, aby mu nejedával z tabule, a tiež o tom, ako sa sám dočkal rovnakého údelu od vlastného syna, ktorý sa v lakomstve vydal po ňom. Hrad sa stal na čas sídlom lupičov, a preto bol vojakmi vroclavského pána dobytý a zbúraný a jeho muriva sa použilo na opravu javornického zámku.
K Kaltenštejnu sa viaže povesť o zlej grófke, ktorá tu kedysi vládla. Počínala si tak kruto, že sa jej všetci báli, a lakomá bola, že by radšej s kozou v mláke tancovala, než by niekomu niečo odpustila, či dokonca sama dala. Vlastného muža utrápila a na ľudí bola ostrá ako britva. Objazdievala svoje panstvo na divokom čiernom koni a nič jej neušlo, jej jazdecký bičík až príliš často tancoval po ohnutých chrbtoch poddaných, ktorí u nej robotovali.
Raz zastihla na poli matku, ktorá práve uspávala svoje choré dieťa v zavesenej kolíske v chládku medzi dvoma stromami. Zle sa na ňu rozhnevala, privolala drába a ten matku od dieťaťa odohnal na pole. Celý deň musela žena usilovne pracovať a nesmela sa k svojmu dieťaťu ani priblížiť, hoci plakalo od hladu a smädu.
Takáto panská svojvôľa a bezcitnosť poddaných rozhorčila. Pravda, báli sa grófkinho jazdeckého bičíka a ešte viac karabáčov drábov, ale viac už znášať nedokázali. A tak sa stalo, že ráno nemali drábi koho na poli poháňať ..... všetci poddaní, ba aj hradné služobníctvo, utiekli a skryli sa v hlbokých lesoch, ktorých rástlo okolo hradu požehnane. Len jediná stará slúžka, ktorá celý život grófke oddane slúžila, na Kaltenštejne zostala.
Keď sa to grófka dozvedela, veľmi sa nahnevala. A zrazu bác ..... ten hnev ju zvalil na zem. Grófka ťažko ochorela, bez cudzej pomoci nedokázala ani vstať z lôžka. Nebyť starej slúžky, ktorá ju opatrovala, zahynula by ako opustené ranené zviera.
Žiadna medicína nepomáhala a grófka poznala, že sa blíži jej koniec. Pred smrťou ešte k sebe povolala vernú starenu a takto k nej prehovorila:
„Slúžila si mi poctivo, poslúž mi ešte naposledy! Keď vyjde pohrebný sprievod s mojou rakvou z hradu, vystúp na najvyššiu vežu a pozeraj sa za ním, kým ho vidíš. A keby si zazrela aj tie najdivnejšie veci, len sa stále pozeraj! Urob to pre mňa, lebo inak by som sa po smrti dostala rovno do pekla.“
Stará slúžka si pomyslela, že je to čudná prosba, ale čo by neprisľúbila svojej panej na smrteľnej posteli? Ubezpečila ju teda, že urobí, čo si praje.
Tak sa aj stalo. Keď grófka zomrela, zišlo sa na Kaltenštejne najrozmanitejšie panstvo z celého okolia. Prihrmeli koče zo Žulovej, prišli kočiare z Javorníka, ba dokonca až z Vroclavu, pretože grófka bola bohatá a boháči vždy ťahali spolu za jeden povraz. Možno si tiež robili nádej, že im grófka niečo zo svojho veľkého majetku odkázala. Taká nádej bola, samozrejme, márna, ale panstvo to nevedelo, a tak sa jeden koč predbiehal s druhým, aby bolo vidieť, ako veľmi si kto zosnulú vážil. Konečne bol pohrebný sprievod pripravený vyjsť z brány hradu.
Verná sľubu, ktorý dala grófke, vystúpila stará slúžka na najvyššiu hradnú vežu a pozerala sa na smútočný obrad. Videla hostí zahalených do čierneho a všimla si, že medzi ich kočmi je aj jeden nepekný koč celý zo železa a v ňom štyria neznámi chlapi v červených šatách so zlatými lampasmi. Vtedy sa stala čudná vec: najatí nosiči nijako nevedeli naložiť rakvu so zosnulou grófkou na pohrebný voz, ani s ňou pohnúť nemohli! Až prískočili tí štyria červení chlapi, chytili rakvu ako nič, naložili ju na ten svoj železný koč, švihli do koní a koč rovno letel von z hradieb a k lesu.
Smútoční hostia sa zhrozili. Všetci pochopili, že tí štyria chlapi v červenom odeve so zlatými lampasmi sú diabli a unášajú grófku do pekiel.
Aj starenka na veži sa veľmi zľakla, ale pripomenula si svoj sľub, dodala si odvahy a pozerala sa ďalej, čo sa bude diať. Videla, ako železný koč došiel k lesu a tam tí štyria diabli zhodili rakvu na zem. Truhla sa rozbila a z nej vyskočila ..... čierna mačka. Rozbehla sa späť k hradu, diabli za ňou. Boli by ju chytili, ale stará slúžka na ňu zavolala, aby nezblúdila, a mačka šťastne dobehla k hradu. Sotva bola za hradbami, brána za ňou zapadla a diabli museli odtiahnuť nepochodiac.
Tá čierna mačka potom dlho žila na Kaltenštejne. Niektorí ľudia sa božili, že ju zazreli ešte aj po mnohých a mnohých rokoch, keď z hradu dávno zostali len ruiny. Na poludnie sa vraj menila na bielu paniu a objavovala sa na rozbitých hradbových múroch alebo v zbúranom hradnom okne a chovala na rukách kričiace nemluvňa. Takto vraj musí dieťa neustále kolísať, aj keby ju ruky akokoľvek bolely .....
Taká je povesť o hrade Kaltenštejne. Kto neverí, nech tam beží, ale musí to byť v pravé poludnie!