Ako som učil Grékov chytať ryby

Jedného jarného dňa dostala pani učiteľka na gymnáziu, kam som chodil do školy, poťuchnutý nápad ísť na školský výlet na týždeň do Grécka. No čo, ani som sa veľmi nebránil. Škola totiž zájazd štedro sponzorovala, a tak týždenná dovolenka v Grécku stála toľko ako dva štvrťročné lístky na električku. Zatiaľ čo ostatní spolužiaci s učiteľkou sa oddávali úžasnému piesku a priezračnej vode, čiže pre mňa naprosto nezáživnej zábave, ja som schmatol ďalekohľad a udicu a vybral som sa s kamarátom na prieskum neďalekých bažín. Takéto bažiny ste asi ešte nevideli. Boli pár desiatok metrov od mora, od ktorého ich delila len piesočná pláž, a ťahali sa kus do vnútrozemia. Rástlo tam množstvo trstiny, podivných slanomilných rastlín a hemžilo sa to rybami, čajkami a volavkami. Ryby! Toto bude zábavná dovolenka!! Kamarát bol tiež vášnivý rybár. Sľúbili sme učiteľke, že budeme na dohľad od pláže, vytiahli sme udice a svorne ako bratia v tričku sme nahodili. A tu som si všimol, že rovnaký nápad mala kopa ľudí. Po bažine stál rad miestnych domorodcov Grékov a snažili sa chytiť večeru. Aspoň z diaľky to tak vyzeralo. Poviem vám, na dejepise sme sa učili, že Gréci sa okrem iného živia rybolovom. Ak je to pravda, tak je to hotový zázrak, že nepomreli od hladu. Z ich techniky mi liezli oči z jamôk. Miestni používali na lov udice, na ktorých bolo asi kilogramové závažie ako olovko. To bolo vždy, akoby do vody hodili balvan. Ich nahodenie bezpečne všetky ryby vyplašilo a boli preč. Jedinú šancu podľa mňa mali, ak by rybu pri nahodení trafili olovkom do hlavy, na čo zrejme tiež spoliehali. Takisto som si všimol, že nevedia hádzať návnadu dookola do vody, aby si ryby prilákali. Nahádzali sme pár kúskov neodolateľného českého chleba do vody a vzápätí boli všetky ryby z širokého ďalekého okolia pri nás. Náramne to mne aj kamarátovi zdvihlo sebavedomie, keď sme my už mali tri ryby a ostatní ani jednu. Len sa učte, páni Gréci, ako sa to robí! Ladne nahodím, trošku potiahnem, hups, šmyk, moty moty, a rybu vytiahnem. Hanbite sa, že vás tu dvaja starí pytliaci od potoka musia učiť chytať ryby! Nahlas sme to komentovali a pridávali si: „No teda, tu to padá, skoro ako u nás doma. Ale tam máme ryby väčšie, čo pstruh, to pol metra!“ vytiahli sme rybársku latinčinu a len sme ľutovali, že nám okolití nerozumejú. Ale jeden miestny sa učil rýchlo. Postupne začal nahadzovať bližšie a bližšie k nám, až nám hádzal priamo do miesta, kde sme si ryby navnadili. Taká drzosť. Čo si ten chlapík vôbec myslí?!? Rozmýšľali sme s kamarátom, ako mu to slušne naznačiť, ale skúste nadávať človeku, ktorý vám nerozumie ani slovo. Ale predsa sme to skúsili a spustili pekne nahlas, aby počul, ako sme nahnevaní. To azda pozná, že mu niekto nadáva! „To je ale neznaboh! Tak my si tu navnadíme a on nám tie ryby kradne! Mizera! Že mu to nie je trápne, zlodej jeden. Trapák! Haluzník! Sám nevie ani napichnúť dážďovku na háčik! Uá, ten ma štve! Ja sa azda zdvihnem a vysvetlím mu to ručne! A ako sa na nás stále provokatívne usmieva! To je drzosť! To azda nie je pravda!“ rozohňovali sme sa. A milý domorodec sa na nás stále usmieval, škeril zuby, žmurkal a nemožne nás štval. To sme ho už mali plné zuby a vrhali sme jeho smerom zničujúce pohľady. A milý Grék sa škeril ešte viac. A dosť! Čoho je veľa, toho je priveľa! Zdvihli sme sa a s vyhrnutými rukávmi sme vyrazili k nemu. A v tej chvíli sa Grék zaškľabil ešte viac a hovorí pekne po česky: „Nazdar, pozerám, že ste tiež Česi!“ Hrôza ma polial, keď som si spomenul, aké dômyselné urážky sme pred chvíľou naschvál nahlas vypúšťali, aby ich pekne počul... Pán, ukázalo sa, že je odniekiaľ od Mělníka, sa zasmial a ani sa na nás veľmi nehneval. Ale odniesol som si z tej bažiny jedno poučenie: vždy si dobre rozmyslime, čo hovoríme, skôr než to povieme. Neuvážené slovo totiž už nejde vziať nikdy späť a len ťažko sa potom napravujú škody, ktoré sme svojimi nerozvážnymi slovami spôsobili. A nie vždy sa dajú napraviť kompletne. Apoštol Jakub v Biblii píše: „Ak sa niekto domnieva, že je nábožný, a pritom nedrží na uzde svoj jazyk, klame tým sám seba a jeho nábožnosť je márna. Jazyk je malý úd, ale môže sa chváliť veľkými vecami. Uvážte, aký malý oheň môže zapáliť veľký les!“