O chlapcoch z Domažlíc

O CHLAPCOCH Z DOMAŽLÍC

Psík s mačičkou sedeli na pohovke a vymýšľali, čo by mali robiť, aby sa zabavili a mali sa dobre. Niekto zaklopal, oni povedali „ďalej“ a vošiel pán Čapek.

„Ale pozrime,“ povedal psík, „vás sme už dávno nevideli. To vy asi ani neviete, že ma tu nedávno bolela noha. Šliapol som totiž na črep a poranil som si labôčku.“

„Ja viem,“ povedal pán Čapek, „veď som to predsa všetko napísal.“

„A to píšem aj o nočnej košieľke?“ pýtal sa psík. „A aký to máte v ruke list?“

„Veď práve preto som prišiel,“ vravel pán Čapek. „Ten list je z mesta Domažlice od chlapcov z II. triedy. Pozrite sa, čo mi tu napísali!“

V tom liste bolo napísané toto:

„Milý pán Čapek!

Nám sa veľmi páčila v detskom kútiku rozprávka o psíčkovi a mačičke. Prosíme Vás, pán spisovateľ, napíšte nám zase čoskoro niečo o mačičke a psíčkovi alebo niečo o chlapcoch, ako sme my.

Pozdravujú Vás chlapci z II. A z Domažlíc.“

„No, to nás teší, že sa deťom páčime,“ povedal psík; „my psíci a mačičky sme radi, keď sa nám deti smejú a keď nás pritom netrápia a nedráždia. Viete čo, pán Čapek, napíšte niečo o tých chlapcoch z Domažlíc!“

„Aj ja si myslím, že by ste mali o tých domažlických chlapcoch niečo napísať, keď to tak chcú,“ povedala mačička.

„Ale ježiš!“ zvolal pán Čapek, „akože môžem o tých domažlických chlapcoch niečo napísať, keď ich nepoznám a keď som ich nikdy v živote nevidel?“

„Ale čo,“ povedal psík, „chlapci ako chlapci, všade sú rovnakí.“

„To iste sú,“ povedala mačička. „To máte presne tak ako s mačiatkami alebo šteňatami: jedno je belšie, druhé mramorovanejšie, tretie čierne, štvrté povedzme hrdzavé alebo strakaté, ale rozpustilé sú všetky rovnako.“

„To je pravda,“ zaradoval sa pán Čapek. „Tak ja teda napíšem, že domažlickí chlapci sú jeden belší, druhý mramorovanejší, niektorý že je čierny a iný povedzme ryšavý, že majú na labkách pazúriky a že sú všetci rovnako rozpustilí.“

„To zasa nie,“ povedala mačička. „Pazúriky na labkách majú domažlické mačiatka a šteňatá, ale domažlickí chlapci iste nemajú žiadne takéto pazúriky na labkách.“

„A viete čo, chasa?“ vravel psík a zoskočil z pohovky, „ja vám niečo poviem: poďte sa do tých Domažlíc pozrieť, akí sú tam chlapci! Noha ma už nebolí, tak prečo by som nešiel!“

„To sa vie,“ povedala mačička, „ja pôjdem tiež.“

„Ale ja nemôžem,“ vravel pán Čapek, „ja nemám čas.“

„A prečo nemáte čas?“ pýtali sa psík s mačičkou.

„No, ja predsa musím písať túto poviedku o domažlických chlapcoch,“ povedal pán Čapek; „tak akože môžem ísť?“

„Aha, to je pravda,“ povedali psík a mačička. „Tak teda pôjdeme do Domažlíc sami a všetko vám potom o tých domažlických chlapcoch povieme, aby ste to o nich mohli napísať.“

Tak sa psík s mačičkou pobrali, že teda pôjdu do tých Domažlíc. Bolo pekne, slniečko krásne svietilo, a tak sa všade vonku hrali deti, chlapci a dievčatká, a psík s mačičkou sa pozerali, ako sa deti pekne hrajú. „Počkaj chvíľočku,“ povedal psík mačičke, „tu sa chlapci práve odpočítavajú na naháňačku, to si musím vypočuť.“

Chlapci tam stáli dokola a jeden, čo bol uprostred nich, ten odpočítaval a hovoril pritom túto riekanku:

Entle pentle uparýna

obrtejna rozmarýna

viky liky pumprliky

alec palec kotrmelec ven.

Tá riekanka sa psíkovi tak páčila, že nechal mačičku a sám odbehol za chlapcami, aby sa s nimi zahral na naháňačku. Hrať sa na naháňačku, to on vedel náramne dobre, v tom ho, panečku, nik tak hneď nepredčil! Kdeže by naňho chlapci stačili. To psík len šmihol nôžkami, zamietol sebou ako vietor a už bol bohvie kde, že ho nijaký chlapec nedobehol! Veľmi pekne sa im hralo na naháňačku, veď aj pri tom zo samej zábavy všetci títo chlapci i s psíkom dohromady robili taký rámus, tak kričali, halasili, pišťali a kvičali a chichotali sa, až z toho celému svetu v ušiach zaliehalo.

Mačička sa chvíľu pozerala, ako sa psík s chlapcami hrá na naháňačku, a dostala tiež chuť sa zahrať. Veď tam bola aj kopa dievčatiek a tie sa práve postavili dokola, že sa budú odpočítavať na skrývačku. Jedna z nich odpočítavala a hovorila pritom túto riekanku:

Anděle panděle pikům her

osmetarče osmeher

echa plechá olevajner

činky linky ven.

Táto riekanka sa mačičke ešte viac páčila ako tá prvá, ktorú hovorili chlapci, keď sa odpočítavali na naháňačku. A na skrývačku, to sa mačička zo všetkého najradšej hrávala; nikto to tak dobre nevedel, ako to vedela ona, skryť sa tak šikovne, aby ju nikto nenašiel.

„A čo by som sa nehrala,“ povedala si mačička, „keď sa psík tiež hrá! Dievčatá, nechajte ma tiež hrať sa na skrývačku!“ zavolala na dievčatká a dievčatká ju vzali medzi seba a mačička sa s nimi hrala na skrývačku. Ó jaj, dievčatá, tá vám to vedela! Ako vám ona vedela skryť! Skrčila sa niekde, že z nej ani chvostík nebolo vidieť, všade vliezla, všade sa pretiahla, a ešte sa vám, darebnica, po tých dievčatkách šelmovsky pozerala, ako ju márne hľadajú. Kdeže s mačkou by sa mohol niekto v skrývaní merať!

Tak sa s tými dievčatkami hrala a mali z toho takú zábavu a srandu, že narobili pri tom toľko krikotu, smiechu, výskania, kvikotu a všelijakého rámusu, že až v nebi museli zatvárať okná, aby tí najmenší anjelíčkovia mohli spať.

Tak sa hral psík s chlapcami a mačička s dievčatami, že ich ani nenapadlo, ako čas letí a že je neskoro. Slniečko už zapadlo a mamičky už na deti volali, hybaj domov na večeru a do postele.

Teraz si psík s mačičkou až spomenuli, že mali ísť do Domažlíc a že už je neskoro.

„To sme sa nejako zdržali s tou hrou,“ povedala mačička; „ach jaj, to sme sa pri tej skrývačke nasmiali! A mňa bolí brucho od smiechu a od krikotu som celá zachrípnutá.“

„To ja tiež,“ povedal psík; „to si ani nevieš predstaviť, akú sme mali pri tej naháňačke zábavu! Ale teraz je už neskoro, to už do Domažlíc nemôžeme.“

„Akože by sme mohli!“ povedala mačička, „veď už bude čoskoro tma a do Domažlíc je ďaleko. Poď domov, veď sme aj tak nikam nedošli; len sme urobili pár krokov a už sme sa zastavili pri tých deťoch a začali sme sa s nimi hrať. Ja, keď niekde vidím hrať sa na skrývačku, tak nech sa deje čokoľvek, musím sa hrať tiež.“

„To ja zasa na naháňačku,“ povedal psík. „Ale čo povieme pánovi Čapkovi?“

„Vieš čo?“ povedala mačička, „urobíme si z neho srandu a povieme mu, že sme boli v Domažliciach.“

„Tak dobre,“ povedal psík. Obrátili sa a za chvíľočku boli doma.

„No čo,“ privítal ich pán Čapek. „Akože bolo v Domažliciach?“

„Ach, krásne,“ vravela mačička. „Ale bolo to ďaleko. Ešte sme z toho celí udychčaní.“

„Pozerám, že ste nejakí udychčaní, to ste museli niekam bežať! No a akí sú domažlickí chlapci?“ povedal pán Čapek.

„Domažlickí chlapci?“ povedal psík, „domažlickí chlapci, to sú vám chlapci, to sa ani vypovedať nedá.“

„Čože?“ čudoval sa pán Čapek; „to oni títo domažlickí chlapci sú iní ako iní chlapci?“

„No jéj, a ako!“ povedala mačička. „To sú takí chlapci, ja vám, ako som ich videla, tak som sa tak čudovala, že som zostala stáť ako skamenená!“

„Ja som, pán Čapek, tiež celý skamenel,“ povedal psík.

„Ale, ale, len pozrime,“ čudoval sa pán Čapek; „a čo je na nich také zvláštne?“

„My vám to budeme rozprávať a vy to hneď musíte písať,“ povedala mačička.

„Dobre,“ povedal pán Čapek a začal písať; „tak rozprávajte.“

„Len píšte,“ povedala mačička, „tak oni títo domažlickí chlapci majú hlavičku okrúhlu -“

„- no, a hore vlasmi porastenú,“ povedal psík.

„A na hlave majú nos medzi očami,“ vravela mačička.

„A pod tým nosom majú ústa a predstavte si - tie sú dierave!“ rozprával zasa psík.

„A telíčko majú podlhovasté a na jednom konci majú hlavu a na druhom nohy,“ povedala mačička.

„A čo by ste na to povedali: tie nohy im idú až po zem!“ vravel zasa psík.

„A oni vám, keď tí chlapci idú, tak pritom stále nechávajú jednu nohu vzadu,“ povedala zasa mačička.

„Ach vy darebáci,“ rozkričal sa pán Čapek. „Tak som tu napísal, ako ste mi to hovorili, a teraz sa na to pozrite: veď to sú presne takí chlapci ako všetci iní! No, vy ste pekní lumpi: tak ste ma oklamali!“

„Ach, neoklamali,“ smiala sa mačička; „veď je to iste pravda, že to sú celkom takí chlapci ako iní.“

„A keď títo domažlickí sú celkom takí ako všetci ostatní chlapci, tak sa iste tiež hrajú s domažlickými psíkmi na naháňačku a s mačičkami na skrývačku,“ povedal psík.

„To iste,“ povedala mačička. „A majú aj lopty, kolobežky, vlaky, stavebnice, autá, panáčikov, farbičky, šarkany a všetko možné a hrajú sa a vykrikujú, halasia a pišťia pri tom ako všetci chlapci i dievčatká po celom širokom svete.“