Traja zbabelí synovia

Býval raz jeden veľký sedliak a ten mal troch synov: Janka, Jakuba a Frantíka.
Raz otec vraví:
„No čo, deti? Kam tento rok zasejeme hrach?“
„No kam by sme ho zasiali, oci?“ vravel Janko. „Zasejeme ho pri lese, tam je pekné pole.“
Tak hrach zasiali a ten tam rástol a rástol. Keď raz obedovali, Janko vraví:
„Oci, idem sa pozrieť, ako ten hrach vyzerá.“
Šiel k lesu a celý skamenel! Milý hrach bol poležaný, povaľkaný a oškubaný. Janko sa vráti domov a vraví:
„Oci, ten hrach vyzerá ..... . hrôza sa pozrieť! Musíme tam chodiť strážiť, kto to robí!“
„Tak dobre, Janko,“ vraví sedliak. „A hneď dnes choď na pole strážiť ty, si najstarší.“
Jankúšik si vzal palicu, pobral sa a išiel. Sadol si na kraj lesa, počúval, ale nikde nič. Na veži odbilo 10 hodín, potom jedenásť, pol dvanástej a tu sa na pole zniesla akási obluda ako čierny oblak, reťaze na nej svietili a rinčali. Sadla si do hrachu, váľala sa v ňom, liezla sem a tam a plnou papuľou trhala a chlamstala hrach. Janko zostal ako omámený a od strachu nevedel, kam sa podieť. Nechal palicu ležať, pobral sa a hybaj preč!
Celý vyľakaný pribehol domov, ani nešiel do izby, ale hneď si líhol do koniarne a nevystrčil hlavu von. Ráno ho tam našiel sedliak a pýtal sa:
„Tak čo je, Janko? Ako si strážil ten hrach?“
„Oci,“ vraví Janko, „tam ma už živou mocou nikto v noci nedostane! To je nejaká strašná obluda, čo to robí!“
„Dobre, Jankúšik,“ vravel prostredný syn. „Keď sa bojíš, pôjdem ja dnes večer strážiť.“
Jakub si odrezal poriadny kyjak, pobral sa a išiel na hrachové pole. Ľahol si na kraj lesa, aby všetko pekne videl a strážil. Odbilo desať, bilo jedenásť a potom na veži odbila dvanásta hodina. V tej chvíli sa zasa zniesla tá obluda ako čierny oblak. Reťaze na nej žiarili a rinčali, ľahla si do hrachoviska a trhala a žrala, chlamstala a brala všetko okolo seba. Milý Jakub nevedel, čo má od strachu robiť. Pustil kyjak z ruky, obrátil sa k domovu a bol preč. Dobehol domov, celý sa triasol a rýchlo do svojej postele, aby nikto nevidel, čo vlastne robil a ako ušiel. Ale ráno za ním prišiel otec a vypytoval sa, vraví:
„Tak čo, Jakube? Čo si tam chytil?“
„Ani sa ma na to, oci, nepýtaj. Na to pole už nikdy v živote nevkročím.“
„Keď nie, tak nie. Nútiť ťa nebudem. No a dnes pôjde najmladší. Pôjde Frantík.“
Keď to Frantík počul, vravel si: Počkajte, ja vám všetkým ukážem! Ja som najmladší, ale báť sa nebudem! Ja tú obludu zložím, uvidíte!
Večer si všetko nachystal, vzal si aj flintu do ruky, vyskúšal ju a vraví:
„Veď ona nestrieľa!“ A buch s ňou do kroví, čo s ňou ..... .
Zlomil si hrubú palicu a pomaly sa vybral na pole. Došiel k lesu, potichučky sa krčil k lesu bližšie a bližšie, až vliezol priamo do hrachu a tam zostal ležať a ani nedýchal.
No odbilo desať, nikto neprichádzal. Odbilo jedenásť a zasa nič. Frantík si vravel: Do kelu, že sa obaja vystrašili pre nič za nič a nikto neprichádza! No ale dám si ešte pozor. Odbilo pol dvanástej a stále nič ..... . Tu bije trištvrte na dvanásť a obluda sa znesie ako čierny oblak. Na sebe zlaté reťaze a z papule šľahá oheň. Bol to obrovský drak! Frantík pevnejšie schytil svoju palicu a vraví si: Len počkaj, až si sadneš!
Drak padol do hrachového poľa a začal opäť hrach rvať a trhať. Ako to Frantík videl, zamieril palicou a buch! Kus reťaze odletel, drak sa zdvihol a hnal sa preč. Milý Frantík za ním. Drak bežal k lesu a skôr než tam Frantík dobehol, skočil do kroví a nebolo po ňom ani chýru. Čo teraz? Frantík natrhal halúzky a napichal ich okolo toho miesta, aby mal ráno znamenie, kde sa obluda stratila.
Keď došiel domov, otec a obaja starší bratia sedeli za stolom a čakali naňho. Frantík vraví:
„Oci, už ho mám! Pozrite sa, aký kus reťaze nesiem, je to ryžie zlato.“
„Kdeže si to vzal?“ pýtal sa sedliak.
„No predsa, ako som ho pretiahol palicou, ten kus reťaze som mu odtrhol. Teraz musíme zvolať všetkých susedov, pozbierať celú dedinu a pôjdeme tam. Urobíme okov, vezmeme lano a spustíte ma dolu do tej studne v kroví, kam sa drak schoval. Tam ho ja dostanem.“
Poslúchli ho, obišli všetkých susedov a vydali sa k lesu. Ako došli na to miesto, postavili drevené lešenie a na ne dali okov. Frantík si doňho sadol a prikázal, vraví:
„Teraz dobre počúvajte, čo vám poviem, a dávajte pozor. Spustíte ma dolu, ale len čo potiahnem za lano, ihneď ma vytiahnete zase hore. To je znamenie, že je so mnou zle.“
Spúšťali ho dolu, ako sa spolu dohovorili, až sa Frantík dostal na samé dno. Poobzeral sa a videl pred sebou dlhú chodbu. V tej bol na prst čierny prach, samé pavučiny a pavúky. Frantík si vraví: Kam teraz? Všade je tma?
Liezol pomaly ďalej, až zrazu nahmatal akési dvere. Zaklopal a za nimi sa ozvalo, vraví:
„Herein!“
„Tu sú nejakí Nemci?“ čudoval sa Frantík. „No to nevadí ..... “
Vstúpil dovnútra a tam sedela za stolom pekná princezná, krásna ako obrázok a vraví mu, vraví:
„Človiečik, kde sa tu beriete? Keby vás tu zastihol náš pán, bolo by v okamihu po vás.“
„Ja sa vášho pána nebojím,“ vraví hrdo Frantík. „Tak čo? Kde je?“
„Keď si trúfate, tak choďte ďalej,“ vraví krásna princezná a ukázala mu ručičkou. Frantík sa pobral a išiel, kam mu ukázala. Prišiel k druhým dverám, zaklopal a za nimi sa ozvalo, vraví:
„Ďalej!“
Tak vstúpil do izby a tam našiel ešte krajšiu a peknejšiu princeznú. Akoby ju vymaľovali. Aj ona sa k nemu obrátila a pýtala sa, vraví:
„Človiečik, akože ste sa sem dostali? Keby vás tu uvidel náš pán, urobí s vami rýchly koniec. Hneď preč. Preč!“
„Ani mi na um nepríde, kdeže!“ vravel Frantík. „Ja sa vášho pána nebojím. Chcem ho hneď vidieť a chcem sa s ním porozprávať. Kde je?“
Ona nič nepovedala a len mu ukázala na tretie dvere. Frantík išiel a zase zaklopal. Ozval sa hlások, vraví:
„Prosím, len ďalej.“
Otvoril dvere a tam uvidel prekrásnu princeznú. Že nevedel, či sa mu to len nesníva. Sedela celá vydesená za stolíkom a vravela mu, vraví:
„Prosím vás, čo sem chodíte? Keby prišiel náš pán, tak z vás nič nezostane. Rýchlo sa odtiaľto stratťte preč!“
„Nebojte sa ma. Nič vám neurobím,“ vraví Frantík. „Ja som vás prišiel oslobodiť. Ale najprv musím dostať vášho pána a zložiť ho. Kde je?“
Ona sa naňho pozrela a povedala:
„Milý človiečik, vy ste naňho veľmi slabý. Vy s tým nič nespravíte. Ale ak to chcete za každú cenu vedieť, on sa dnes v noci niekde túlal a vrátil sa celý dobitý a unavený a teraz spí pod ružovým kríkom.“
„Tak?“ vraví Frantík. „Pod ktorým ružovým kríkom?“
„Tamto pod tým,“ ukázala mu.
„Pusťte ma k nemu a ja sa do neho pustím.“
„To nemôžete, to by s vami zle dopadlo. Ale tu máte odo mňa prstienok, dajte si ho na prst a zatočte ním.“
On ním raz zatočil a princezná mu povedala:
„A teraz poďte za mnou. Tu pri dverách visí šabľa, vidíte? Vezmite ju do ruky, či s ňou pohnete.“
Ale milý Frantík bol na šabľu slabý, sotva ju zdvihol. Skúsil s ňou zamávať a šermovať, ale kdeže. Princezná sa na to pozerala a prikázala mu:
„Otočte prstienkom ešte raz a ešte raz.“
Zatočil prstienkom už trikrát a ona mu povedala:
„A teraz vezmite šabľu znova, či to už pôjde.“
Frantík chytil šabľu znova a točil ňou ako pierkom na všetky strany.
„Tak a teraz sa pripravte,“ povedala princezná. „Teraz naňho môžete ísť. Ale ešte vám musím niečo povedať. Náš pán, to je drak a má deväť hláv. Keď mu jednu utnete, vyrastie mu druhá, tretia a z každej sa valí smola a syčí síra. Ak sa vzdáte, bude s vami, Františku, koniec.“
Ale Frantík sa postavil a odpovedal:
„Krásna slečna, nebojte sa! Ja draka zabijem a oslobodím vás!“
Pobral sa a potichu našľapoval ..... cap, cap, cap, cap, až zrazu stál pod ružovým kríkom, kde spal drak. Zaháňal sa a švih ..... už sa jedna hlava váľala v tráve, ale hneď vyskočila druhá a sršala z nej krv a smola a šľahal z nej oheň. Švih ..... tretia hlava! Sek ..... štvrtá hlava, švih ..... piata hlava, švih, sek, švih ..... šiesta, siedma, ôsma hlava odletely a naposledy dopadla na zem aj tá deviata.
Drak ležal natiahnutý na zemi a dodychoval:
„Hé, hé, ééé.“
Milý Frantík si vydýchol, meč zabodol do zeme a šiel po tú prvú princeznú, čo mu za dverami povedala herein. Keď jej povedal, že jej pán je mŕtvy, nestačila mu od radosti ďakovať. Bola to nemecká princezná a žila tam v zakliatí už veľa stoviek rokov.
Potom sa pobral a vydal sa k tej druhej, čo mu za dverami povedala ďalej. Aj ju vyviedol z jej väzenia a nakoniec sa vydal po tú najkrajšiu, čo mu za dverami povedala pekným hláskom Prosím, len ďalej.
Keď ich mal všetky tri pokope, vraví im:
„Milé princezničky, už som vás oslobodil! A teraz, kde tu máte nejaké motyky a rýle? Musíme ho zakopať.“
Tak doniesli motyky a rýle, vykopali jamu, draka do nej zatiahli, zaliali ho vápnom, zasypali hlinou a nakoniec to všetko poriadne udupali. Drak bol pochovaný a mali od neho pokoj. Keď to bolo, Frantík vravel:
„Milé princezničky, čo teraz s vami? Tu zostať nemôžete. Pôjdeme hore na svet, kde ste kedysi žili.“
Zaviedol ich k tej jame, kadiaľ zostúpil dolu, naložil do okova kamenie a hlinu, potiahol za povraz, ako sa hore dohovorili, a oni začali vyťahovať okov hore. Ale zrazu buch! Okov zletel späť dolu a kamenie a hlina sa rozletely na všetky strany. Frantík vravel:
„Vidíte, ako by to dopadlo, keby som tam dal niektorú z vás? Ešte že som bol taký opatrný. Ale teraz sa už báť nemusíte.“
Najprv dal do okova najstaršiu princeznú, rozlúčili sa a ..... dovidenia. Potiahol za povraz a už sa viezla hore na zem. Len čo ju Janko s Jakubom uvideli, hneď sa o ňu pobili, len pohlavky lietali, taká bola pekná a krásna ..... . Pekné šaty, šnurovacie črievičky, samé zlato a striebro.
Obaja ju chceli mať! Až Janko vraví:
„Aké hádky, ja som najstarší, ja sa budem ženiť najskôr! To je moja nevesta a nikomu ju nenechám.“
Hneď si ju posadil na voz a uháňal s ňou k domu. A tam práve pripravili hostinu. Jedlo sa a pilo, lebo videli, koľko má zlata a striebra. Keď je taká bohatá, tak nemuseli šetriť.
Medzitým Frantík zase dolu potiahol za povraz a posadil do okova druhú princeznú. Keď ju vytiahli hore, Jakub videl, aká je krásna a pekná, zaradoval sa a volal:
„A toto je zase moja nevesta! Už máme panny obaja!“
Na nič nečakal, naložil ju na voz a uháňal s ňou k majeru, len sa za ním prášilo. A hodovali a jedli a pili ďalej. Zišla sa tam polovica dediny. Jeden doniesol prasa, iný sliepky, jeden kačice a ďalší súdok piva. Kuchárky varili a piekli, muzikanti hrali na harmoniku a husle, muzika vyhrávala a všetci jedli, pili a tancovali. Na nič sa neobzerali, veď videli, aké sú tie nevesty bohaté. A tie dve krásne a pekné princezné sedeli za stolom, každá vedľa svojho ženícha. A na milého Frantíka všetci zabudli!
Tí dvaja tam zatiaľ zostali dolu, ťahali za povraz, ale okov sa ani nepohol. Už zjedli a vypili všetko, čo tam kde našli, a už tam nemali ani suchú kôrku. Princezná si navzväzovala všetky svoje drahokamy a šperky do uzlíka a vraví:
„Ja ti poradím. Tamto je stajňa a v nej stoja kone, aké len kto chce. Choď tam, ale slovo nesmieš prehovoriť! Vyberieš tam toho najškaredšieho koníka, starého, chlpatého, uťahaného, toho osedláš a privedieš sem. Ale ešte raz ti vravím, Františku, ani slovo nesmieš prehovoriť!“
Frantík jej sľúbil, že neprehovorí, nech sa deje čo sa deje. Všetko vykonal, ako mu princezná radila, vyviedol koňa na nádvorie, dali naňho všetky svoje veci, Frantík sa vyšvihol hore a princeznú posadil k sebe. Ona zavolala:
„Hop, koníku, cez horičku, vyskoč s nami navrch! Hop, koníku, cez horičku, vyskoč s nami navrch!“
Kôň zarehotal: Hí hí hí, zahrabal kopytami a vzniesol sa ako vták von.
Keď z neho zliezli na zem a vzali svoje veci, princezná povedala:
„Hop, koníku, cez horičku, skoč dolu!“
Kôň sa vzopäl, zarehotal trikrát Hí, Hí, Hí a skočil dolu. Jama sa za ním zavrela a bolo po všetkom. Ako to bolo, Frantík a jeho princezná pozbierali všetky ruksaky, čo do nich navzväzovali zlato, striebro, šperky a drahokamy, a vydali sa k otcovi na majer, kde sa Frantík narodil. Keď tam prišli, všetci sa čudovali, akú si Frantík vedie krásnu slečnu ..... ešte krajšiu než tie dve prvé.
Ako bol doma aj Frantík, usporiadali novú a ešte väčšiu hostinu. Hneď sa hodovalo, jedlo a pilo, buchty mali ako vráta a koláče ako dvere. Kuchári varili a piekli, víno tieklo potokom, cukrovinky a cukríky tam bolo, na čo si len kto spomenul. Muzika hrala, všetci tancovali, spievali a výskali a mňa tam tiež pozvali. Ja som prišiel, pogratuloval som im, všetko pekné som im zaželal a dobré tiež. No a oni ma nenútili, aby som stále jedol, a keď prišiel večer, musel som ísť domov poupratovať naše kravičky a prasiatka. Tak som sa pobral, vyšiel do záhrady a ako som tam stúpil, bola tam papierová zem a ja som sa prepadol až sem .....