Vlk a sedem kozliatok

V jednom lese žila koza s kozliatkami. Každé ráno sa chodila pásť na zelenú trávičku.
Hneď ako vyšla z dverí, kozliatka za ňou zamkli a sami neurobili z chalupy ani krok. Keď sa koza vrátila, vždy zaklopala na dvere a zaspievala:
„Kozliatka, detičky, otvorte mi! Ja, vaša mamička, lesom chodila som. Trávičku zelenú som jedla, vodičku studenú som pila, vemienko si naplnila. Tečie mliečko na kopýtka a z kopýtok na zem.“ A kozliatka hneď otvorili a vpustili mamičku dnu. Koza ich nakŕmila, išla znova do lesa a kozliatka sa zase zamkli na tri západy. Všetko to vypočul vlk.
Počkal, kým koza odíde do lesa, prikradol sa k chalupke a zavolal svojím hlbokým vlčím hlasom:
„Kozliatka, detičky, otvorte mi! Ja, vaša mamička, lesom chodila som, mlieko priniesla som, kopýtka mám plné studenej vody!“ Ale kozliatka odpovedali:
„Ale kdeže, kdeže, to nie je hlas našej mamičky! Naša mamička má hlások tenučký ako vlások a spieva celkom inú pesničku. Tebe neodomkneme. Tebe neotvoríme, nie a nie a nie!“ Vlk odišiel naprázdno. A už je tu koza a klope:
„Kozliatka, detičky, otvorte mi! Ja, vaša mamička, lesom chodila som. Trávičku zelenú som jedla, vodičku studenú som pila, vemienko si naplnila. Tečie mliečko na kopýtka a z kopýtok na zem.“
Kozliatka ju vpustili do chalupky a vyrozprávali, ako prišiel vlk a chcel ich zožrať.
Koza kozliatka nakŕmila a veľmi prísne im prikázala, aby ich ani nenapadlo otvárať nikomu, kto príde k chalupe a bude na ne volať hrubým hlasom a spievať inak ako ona, a aby nikoho nepúšťali dnu. Lenže vlk medzitým bežal do dediny za kováčom a prosil ho:
„Kováč, kováč, vykuj mi hlások tenký ako vlások!“ A kováč mu ten hlások vykul.
Hneď ako koza odišla do lesa, vlk sa znova prikradol k chalupke a spustil tenučkým hláskom:
„Kozliatka, detičky, otvorte mi! Ja, vaša mamička, lesom chodila som. Trávičku zelenú som jedla, vodičku studenú som pila, vemienko si naplnila. Tečie mliečko na kopýtka a z kopýtok na zem.“
Kozliatka si mysleli, že je to mamička, a otvorili.
Vlk vbehol do chalupy a všetkých ich zhltol. Len jeden kozlík, zo všetkých najmenší, sa schoval, zaliezol do pece. Vlk s plným bruchom zavrel dvere a spokojne odišiel. Prišla koza. Nech spievala, ako spievala, nikto sa neozval. Rozrazila teda dvere, vbehla do chalupky a tam nikde nikto. Pozrela sa do pece a našla tam najmenšieho kozlíka. Ten jej potom porozprával, čo sa stalo.
Keď sa koza dozvedela o tom nešťastí, sadla si pod okienko a dala sa do plaču a do nárekov:
„Ach, moje detičky, nešťastné kozliatka, ako ste mohli otvoriť, zlému vlkovi uveriť?“
Vlk to započul, pribehol k chalupe a hovorí:
„Koza, koza, daj si povedať, o kozliatkach neviem nič! Nechaj nárekov, radšej sa prejdime spolu chvíľku v lese!“
„Ale kdeže, vlku, ja nemám na prechádzky ani pomyslenie.“
„Len poď,“ prehováral ju vlk. „Tak dobre, keď inak nedáš.“
Vybrali sa do lesa a zakrátko došli k jame. Bola to jamka, v ktorej si deti nedávno robili ohník. Zostalo po ňom ešte veľa žeravých uhlíkov. Koza vravela vlkovi:
„Čo keby sme skúsili, kto tú jamu preskočí?“ Vlk súhlasil. Koza sa rozbehla a jamu preskočila. Vlk sa rozbehol a bums! do jamy. Ako sa bruchom obtrel o žeravé uhlíky, koža mu praskla, kozliatka vybehli von a hneď k mamičke. A potom sa všetci vrátili domov a kozliatka poslúchali mamičku a boli každým dňom rozumnejšie.