O psíkovi a mačičke : O chlapcoch z Domažlíc

Psík s mačičkou sedeli na pohovke a vymýšľali, čo by mali robiť, aby sa zabavili a dobre sa mali. Niekto zaklopal, oni povedali ‚ďalej‘ a vošiel pán Čapek. „Ale pozrime sa,“ povedal psík, „vás sme už dávno nevideli. To vy asi ani neviete, že ma nedávno bolela noha. Stúpil som totiž na črep a poranil som si labku.“ „Ale viem,“ povedal pán Čapek, „veď som to predsa všetko napísal.“ „A to rozprávam aj o nočnej košieľke?“ pýtal sa psík. „A aký to máte v ruke list?“

„Veď práve preto som prišiel,“ hovorí pán Čapek. „Ten list je z mesta Domažlice od chlapcov z II. triedy. Pozrite sa, čo mi tu napísali!“

V tom liste bolo napísané toto:

„Milý pán Čapek!

Nám sa veľmi páčila v detskom kútiku rozprávka o psíkovi a mačičke. Prosíme Vás, pán spisovateľ, napíšte nám zase čoskoro niečo o mačičke a psíkovi alebo niečo o chlapcoch, ako sme my.

Pozdravujú Vás chlapci z II.A z Domažlíc.“

„No, to nás teší, že sa páčime deťom,“ povedal psík; „my psíci a mačičky sme radi, keď sa nám deti smejú a keď nás pritom netrápia a nedráždia. Viete čo, pán Čapek, napíšte niečo o tých chlapcoch z Domažlíc!“ „Aj ja si myslím, že by ste mali o tých chlapcoch z Domažlíc niečo napísať, keď to tak chcú,“ povedala mačička. „Ale preboha!“ zvolal pán Čapek, „akože môžem o tých chlapcoch z Domažlíc niečo napísať, keď ich nepoznám a keď som ich nikdy nevidel?“ „Ale čo,“ povedal psík, „chlapci ako chlapci, tí sú všade rovnakí.“ „To iste sú,“ povedala mačička. „To máte práve tak ako s mačiatkami alebo šteniatkami: jedno je belšie, druhé mramorovanejšie, tretie čierne, štvrté napríklad ryšavé alebo strakaté, ale rozpustilé sú všetky rovnako.“

„To je pravda,“ potešil sa pán Čapek. „Tak ja teda napíšem, že chlapci z Domažlíc sú jeden belší, druhý mramorovanejší, niektorý že je čierny a iný napríklad ryšavý, že majú na labkách pazúriky a že sú všetci rovnako rozpustilí.“ „To zasa nie,“ povedala mačička. „Pazúriky na labkách, to majú mačiatka a šteniatka z Domažlíc, ale chlapci z Domažlíc iste žiadne takéto pazúriky na labkách nemajú.“

„A viete čo, partia?“ hovoril psík a zoskočil z pohovky, „ja vám niečo poviem: poďme sa do tých Domažlíc pozrieť, akí sú tam chlapci! Noha ma už nebolí, tak prečo by som nešiel!“ „To sa vie,“ povedala mačička, „ja pôjdem tiež.“ „Ale ja nemôžem,“ hovoril pán Čapek, „ja nemám čas.“ „A prečo nemáte čas?“ pýtali sa psík s mačičkou. „No, ja predsa musím písať tú poviedku o chlapcoch z Domažlíc,“ povedal pán Čapek; „tak akože môžem ísť?“

„Aha, to je pravda,“ povedali psík a mačička. „Tak teda pôjdeme do Domažlíc sami a všetko vám potom o tých chlapcoch z Domažlíc povieme, aby ste to o nich mohli napísať.“ Tak sa psík s mačičkou pobrali, že teda pôjdu do tých Domažlíc. Bolo pekne, slniečko krásne svietilo, a tak sa všade vonku hrali deti, chlapci a dievčatká, a psík s mačičkou sa pozerali, ako sa deti pekne hrajú. „Počkaj chvíľočku,“ povedal psík mačičke, „tu sa chlapci práve odrátavajú na naháňačku, to si musím vypočuť.“

Chlapci tam stáli dokola a jeden, čo bol uprostred nich, ten odrátaval a hovoril pritom túto riekanku:

Entle pentle šuparýna

obrštejna rozmarýna

viky liky pumprliky

alec palec kotrmelec ven.

Tá riekanka sa psíkovi tak páčila, že nechal mačičku a sám odbehol za chlapcami, aby si s nimi zahral naháňačku. Hrať sa na naháňačku, to on vedel náramne dobre, v tom ho, pozrime sa, nikto tak ľahko nepredčil! Kdeže by chlapci naňho stačili. To psík len mrskol nôžkami, zamietol sebou ako vietor a už bol bohvie kde, že ho žiaden chlapec nedobehol! Veľmi pekne sa im to hralo na naháňačku, veď aj pritom samou zábavou všetci tí chlapci aj s psíkom dohromady robili taký rámus, tak kričali, halasili, pišťali a škriekali a chichotali sa, až z toho celému svetu v ušiach zaliehalo.

Mačička sa chvíľu pozerala, ako sa psík s chlapcami hrá na naháňačku, a dostala tiež chuť si zahrať. Veď tam bola aj kopa dievčatiek a tie sa práve postavili dokola, že sa budú odrátavať na skrývačku. Jedna z nich odrátavala a hovorila pritom túto riekanku:

Anděle panděle pikům her

osmetarče osmeher

šecha plechá olevajner

činky linky ven.

Táto riekanka sa mačičke ešte viac páčila ako tá prvá, ktorú hovorili chlapci, keď sa odrátavali na naháňačku. A na skrývačku, to sa mačička zo všetkého najradšej hrala; nikto to tak dobre nevedel, ako ona to dokázala, schovať sa tak šikovne, aby ju nikto nenašiel.

„A prečo by som sa nehrala,“ povedala si mačička, „keď sa psík tiež hrá! Dievčatá, nechajte aj mňa hrať sa na skrývačku!“ zavolala na dievčatká a dievčatká ju vzali medzi seba a mačička sa s nimi hrala na skrývačku. Ó jej, dievčatá, tá to vedela! Ako sa ona vedela schovať! Skrčila sa niekde, že z nej ani chvostík nebolo vidieť, všade vliezla, všade sa pretiahla, a ešte sa vám, šibalka, po tých dievčatkách šelmovsky pozerala, ako ju márne hľadajú. Kdeže by sa s mačkou mohol niekto v skrývaní merať!

Tak sa s tými dievčatkami hrala a mali z toho takú zábavu a srandu, že narobili pritom toľko pokriku, smiechu, výskania, kvikotu a všelijakého rámusu, že až v nebi museli zatvárať okná, aby tí najmenší anjelikovia mohli spať.

Tak sa hral psík s chlapcami a mačička s dievčatami, že ich ani nenapadlo, ako čas letí a že je neskoro. Slniečko už zapadlo a mamičky už na deti volali, hajde domov na večeru a do postele. Teraz si až psík s mačičkou spomenuli, že mali ísť do Domažlíc a že už je neskoro.

„To sme sa nejako zdržali s tým hraním,“ povedala mačička; „ach, preboha, to sme sa pri tej skrývačke nasmiali! Až ma bruško od smiechu bolí a od krikľúnstva som celá ochrípnutá.“ „Aj ja,“ povedal psík; „to si ani nemôžeš predstaviť, akú sme mali pri tej naháňačke srandu! Ale teraz je už neskoro, to už do Domažlíc nemôžeme.“

„Ako by sme mohli!“ povedala mačička, „veď už bude čoskoro tma a do Domažlíc je ďaleko. Poď domov, veď sme aj tak nikam nedošli; len sme urobili pár krokov a už sme sa zastavili pri tých deťoch a začali sme sa s nimi hrať. Ja ti, keď vidím niekde hrať sa na skrývačku, tak nech sa deje čokoľvek, musím sa hrať tiež.“ „Ja zase na naháňačku,“ povedal psík. „Ale čo povieme pánovi Čapkovi?“ „Vieš čo?“ povedala mačička, „urobíme si z neho srandu a povieme mu, že sme boli v Domažliciach.“ „Tak dobre,“ povedal psík. Obrátili sa a za chvíľočku boli doma.

„Tak čo,“ privítal ich pán Čapek. „Ako bolo v Domažliciach?“ „Ó, krásne,“ hovorila mačička. „Ale bolo to ďaleko. Ešte sme z toho celí zadychčaní.“ „Vidím, že ste nejako zadychčaní, to ste museli niekam bežať! No, a akí sú chlapci z Domažlíc?“ povedal pán Čapek. „Chlapci z Domažlíc?“ povedal psík, „chlapci z Domažlíc, to sú vám chlapci, to sa ani vypovedať nedá.“ „Čo?“ podivil sa pán Čapek; „to oni sú tí chlapci z Domažlíc iní ako iní chlapci?“ „No jejda, a ako!“ povedala mačička. „To sú takí chlapci, ja vám, ako som ich videla, tak som sa tak čudovala, že som zostala stáť ako obarená!“

„Aj ja som, pán Čapek, celý onemel,“ povedal psík. „Ale, ale, pozrime sa,“ podivil sa pán Čapek; „a čo je na nich také zvláštne?“ „My vám to budeme rozprávať a vy to hneď musíte písať,“ povedala mačička. „Dobre,“ povedal pán Čapek a začal písať; „tak rozprávajte.“ „Len píšte,“ povedala mačička, „tak oni vám tí chlapci z Domažlíc majú hlavičku okrúhlu -“ „- no, a hore vlasmi porastenú,“ povedal psík. „A na hlave majú nos medzi očami,“ hovorila mačička. „A pod tým nosom majú ústa a uvážte – tie sú dierave!“ vykladal zase psík. „A telíčko majú podlhovasté a na jednom konci majú hlavu a na druhom nohy,“ povedala mačička. „A čo by ste na to povedali: tie nohy im siahajú až po zem!“ hovoril zase psík. „A oni vám, keď tí chlapci idú, tak stále pri tom nechávajú jednu nohu pozadu,“ povedala zase mačička.

„Och, vy darebáci,“ rozkričal sa pán Čapek. „Tak som to tu napísal, ako ste mi to hovorili, a teraz sa na to pozrite: veď to sú práve takí chlapci ako všetci iní! No, vy ste pekní lumpi: tak ste ma oklamali!“ „Ale neoklamali,“ smiala sa mačička; „veď je to iste pravda, že to sú celkom takí chlapci ako iní.“ „A keď tí z Domažlíc sú celkom takí ako všetci ostatní chlapci, tak sa iste aj hrajú s psíkmi z Domažlíc na naháňačku a s mačičkami na skrývačku,“ povedal psík.

„To iste,“ povedala mačička. „A majú aj lopty, kolobežky, vlaky, stavebnice, autá, panáčikov, farbičky, šarkany a všetko možné a hrajú sa a robia hluk, halasia a pišťia pri tom ako všetci chlapci aj dievčatká po celom širokom svete.“