O Kuliferdovi 6/14

Po chvíli sa Kuliferda posadil a znova si uvedomil, aký veľký smäd má. Teraz po takom dobrodružstve ešte väčší než ráno. Jednému nebezpečenstvu šťastne unikol a už mu hrozilo, že zomrie od smädu. Kuliferdovi sa robili mžitky pred očami, videl zelene a ružovo a telíčko mu vysychalo. Mohol pozorovať, ako mu tuhnú nohy i ruky a ťažko sa mu dýcha.

Sotva sa postavil a obzeral sa. Na stole nikde nebola ani kvapôčka vody alebo ovocnej šťavy. Tak išiel a postavil sa opäť za okuliare. Svet sa nafúkol a Kuliferda všetko videl oveľa lepšie. Lampička na druhej strane stola bola zrazu taká obrovská, ako keby stál priamo pod ňou. Za stolom bolo okno a na parapete obrovské kvetináče s kvetmi. Jeden mal dlhé špicaté listy, druhý listy oválne a modré kvety. Náhle uvidel na okne fľašu plnú vody. Bola tam kvôli tým kvetom, ktoré na parapete stáli.

Kuliferda sa k nej rozbehol, ale zabudol, že stojí pred okuliarmi, a znova vrazil do ich skla.

„Ach, opäť!“ nariekal, zdvihol sa a veľkým oblúkom okuliare obišiel.
Vyšplhal po lampičke a preskočil na okenný rám. Obchádzal fľašu a rozmýšľal, ako sa dostať dovnútra. Ale ty náš odvážny Kuliferda, čo je to za nápad, chcieť sa dostať dovnútra fľaše? Vieš, aké je to nebezpečné? Dovnútra by si ľahko skočil, ale ako sa potom dostaneš naspäť? Radšej na to rýchlo zabudni!

Hrášok však neprestával pozorovať veľkú fľašu plnú vody a pritom cúval, aby ju videl z odstupu, a aby vymyslel, ako sa dostane hore. Zrazu do niečoho narazil. Nebol to kvetináč, ale miska, na ktorej bol postavený. A v tej miske bola voda. Trochu zakalená, pre deti by na pitie vhodná nebola, ale hrášku, rovnako ako napríklad psom, takáto voda vôbec nevadí.

Ach, to mal Kuliferda radosť a dnes už druhýkrát obrovské šťastie. Keď sa dosť napil, celý sa vo vode vyšplechol, že bol mokrý až za ušami. Teda, čo to hovorím, hrášky predsa nemajú uši. No skrátka, bol mokrý od hlavy po päty a od päty po ten maličký klíčok, čo mal na hlave namiesto vlasov. Jeho ruky a nohy boli zase pružné a myseľ veselá.

A teraz, keď už bol Kuliferda na okennej rímse, chvíľku na nej zostal, kým neoschne. Pritisol sa na okno a pozoroval svet vonku. Videl ulicu a na protiľahlej strane rad domov. Pozdĺž ulice rástli stromy a na konci ulice vpravo bolo vidieť kus parku. Zelený trávnik a lavičky popri cestách. Zrazu si spomenul, že keď bol malý, rástol na poli. Bol v struku s ďalšími piatimi bratríčkami. Bolo im tam tesno, ale veselo.

Stále si o niečom rozprávali, nemali žiadne starosti a nikoho z nich by ani nenapadlo, že je niečo tam vonku, za tou šupkou ich struku. Len občas cítili, ako šupkou presvitá viac svetla, to keď slnko zalialo svojím jasom hrachové pole, alebo ako struk pohojdáva vánok. A tak sa oboje začalo stávať predmetom ich dohadov i sporov. Čo to len môže byť, že je občas jasnejšie, čo sa to len deje, že sa pohojdávajú? Časť bratríčkov si myslela, že tam za šupkou ešte niečo je, nejaký iný svet. Taký obrovský a úžasný, že si ho ani nedokážu predstaviť. Druhá časť bratríčkov tomu neverila. Domnievali sa, že existuje iba svet zelených bublín, v ktorých sa tisnú samí hrášky.

Teraz sa nad tým musel Kuliferda usmiať. Koľko zaujímavých a krásnych vecí už objavil. A tu za tým oknom to ešte pokračuje. Z jeho spomienok ho vyrušilo auto, ktoré prešlo vonku po ceste popri dome. Kuliferda sa pozeral, ako sa vzďaľuje, je menšie a menšie, až zmizlo vľavo za zákrutou. Závidel autu, že si môže jazdiť po ceste a vydať sa kam chce.
Otočil sa od okna a spomenul si na Ježka. Našiel na parapete uvädnutý okvetný lupienok, pridržal si ho nad hlavou ako padák a skočil dole na koberec. Jééj, to bol let. Pristál hladko ako vták, odložil lupienok a ponáhľal sa ku gauču, ktorý bol až na druhej strane izby. Škoda, že neviem lietať ako Mol, ľutoval Kuliferda v duchu.

Zrazu zase zbadal tie dve známe oranžové papuče. Veľké tak, že ho mohli zašliapnuť raz-dva. Najprv sa zľakol, potom však videl, že sa papuče vôbec nehýbu. Prišiel bližšie a zistil, že aj brmbolce visia na špičkách schlipnuto a ani nedutajú. Čo sa to stalo? Obišiel papuče dookola a vzadu objavil obrovskú dieru do každej z nich. Prekonal strach a vliezol do ľavej papuče.

Tak takto to je! Bez nôh, ktoré ich nosia, sú to len dve obyčajné maškary. Zvonku vyzerajú dôležito, ale z druhej strany sú duté. Bez ľudských nôh sú nič. Brmbolce spia a oranžová loď, na ktorej sa vezú, postráda kapitána. Jenže zrazu, odkiaľ sa vzali, tam sa vzali, objavili sa nohy a pravá i ľavá šup do papúč. Tá ľavá nášho milého Kuliferdu skoro zmáčkla. Hrášok zostal pritisnutý medzi obrovským palcom a malým ukazovákom, kde bolo trochu miesta.

„No haló, kto je to tu?“ zahundral palec.
„Hej, padaj odtiaľto, tu je náš byt,“ jačal ukazovák.
„Čo sa to tam deje?“ ozývali sa ďalšie zvedavé prsty.

Vtom sa nohy dali do pohybu a niesli Kuliferdu neznámo kam. Dámy a páni, to si vôbec nedokážete predstaviť, aký to bol pre nášho malého hrdinu zážitok. Kuliferda bol zavretý v tesnom tmavom priestore, kde nebol takmer žiadny vzduch a hádzalo ním hore a dole, no, skoro ako v podpalubí nejakej lode. Ono to pohojdávanie v slnkom presvietenom struku je naozaj niečo iné ako toto. Brr, keby som mal v tej papuči zostať celý život, to by bolo hrozné, hovoril si Kuliferda.

Ale či takto doplávam až do Tramtárie? Počul o tej krajine od jedného hrášku, keď spolu boli vo vrecúšku. Ten hrášok o tej krajine táral tak často a tak dlho, že si ani nevšimol, ako padá do hrachovej polievky. Kuliferdovi sa podarilo zachytiť okraje vrecúška, potom sa pekne zhúpol a šup, už bol vedľa hrnca s vriacou vodou. A kým si toho niekto všimol, skotúľal sa pod kuchynskú linku. Tam ležal nejaký čas, až mu vyklíčili, ako už vieme, ručičky a nôžky. A načo sú mu teraz, keď je tu natlačený ako sardinka?

Našťastie cesta netrvala príliš dlho. Papuče sa zrazu prestali hojdať a spočinuli bez pohybu. Ale Kuliferda bol stále zavretý vnútri. Pokúsil sa pohnúť, ale všade bolo tesno. Nikde žiadna škárka.

„Ono sa to roztiahne,“ zafučal palec.
„Hej, padaj odtiaľto, ty guľatá nádhera,“ jačal zas ten ukazovák.
„No jasné, ale ktorým smerom?“ vrtel sa Kuliferda.
Čo robiť? Čo ak tu bude zavretý celý deň? Alebo sa noha viac pritisne a Kuliferdu rozmliaždi? Chcelo by to niečo vymyslieť, čakať len tak tu nemôže.

Keby tak Kuliferda mal po ruke špendlík, alebo aspoň triesku, peknú špicatú ako kopija, ohó, vzal by ju a pichol by ňou toho tlstoša, ktorý si hovorí palec. Jenže špendlík ani triesku nemal. Tak teda začal palec aspoň štekliť. A palec? Chachá, mykal sebou, vrtel sa a bolo mu to nepríjemné.
„Nechaj to, chochó, hrášok jeden, cheché, bláznivý!“
„Hej, neštekli môjho kamaráta,“ pišťal ukazovák.

A zrazu to bolo! Hups, noha vyletela do vzduchu, niekto papuču vyzul, pretrepal ju a už Kuliferda letel a hovorím vám, bol to iný let než s padákom z okvetného lupienka.
Naštastie Kuliferda dopadol do… no, hádajte kam? Do periny! Lepšiu pristávaciu plochu si vybrať nemohol. Vedľa postele na kresle sedela čiernovlasá pani a v ruke držala papuču. Zohla sa, aby sa poškriabala na palci na nohe, toho Kuliferda využil a čo mu sily stačili, utekal sa schovať na opačný koniec periny, až tam za vankúš, aby ho nevidela, keď sa opäť narovná.

„To je určite Anetina mamička,“ hovoril si Kuliferda, keď bol v bezpečí, „a ten fúzatý pán, ktorý číta knihy, je jej ocko.“
Tak a máme to. Teraz už poznáme celú rodinu.