Hlúpy Havel

Každej matke je jej dieťa najmilšie, čo však mala robiť jedna mamička, ktorá mala veľmi hlúpeho syna. Kým bol malý, starosti neboli také veľké. Len čo z neho vyrástol poriadny Havel, začali mamičku trápiť obavy. Čo ak ho žiadna nebude chcieť a Havel sa neožení?
Mládenec nebol žiadny chudák, ale peniaze nie sú múdrosť a samy o sebe na život nestačia. Matka hľadala a odkazovala, až nakoniec našla. V jednej rodine mali dcéru Kašku, ktorú chceli rodičia zasa dobre vydať, posadiť ju do mäkkého, ako sa vraví. Rodičia sa dohodli, že to skúsia. Havel môže dať peniaze a Kaška, ako jej hovorili, dá múdrosť a bude dobre.
Dohodnuté, vybavené. Prišla nedeľa a mamička vraví Havlovi:
„Pôjdeš navštíviť Kašku. Ak sa ti bude páčiť, mohla by to byť tvoja nevesta. Tuto máš pekný ozdobný nôž, vezmeš jej ho ako darček. Nech vidí, že máš zmysel pre domácnosť.“
Havel vzal nôž a išiel na návštevu. Sadol si vedľa Kašky. Tá mu dala na oplátku ihlu, aby aj Havel videl, pre čo má ona zmysel. Sedeli za stolom, Havel mlčal a Kaška nehovorila. Po dlhšom čase sa Havel zdvihol a išiel domov. Ihlu strčil na dvore do fúry sena. Len čo otvoril dvere, spýtala sa zvedavá mamička:
„Dal si Kaške nôž?“
„Dal.“
„A čo dala ona tebe?“
„Ihlu.“
„Kam si ju dal? Čo si s ňou urobil? To bude asi pracovitá žena!“
„Zapichol som ju na dvore do fúry sena. Ani neviem kam.“
„Nedovtipa, mal si ju zapichnúť do čiapky a doniesť domov. Mohla som s ňou niečo ušiť.“
Ďalšiu nedeľu išiel Havel opäť pozrieť, čo robí Kaška. Mal so sebou nový darček, čipkovú šatku. Prišiel, sadol si vedľa dievčaťa, tá mu dala na oplátku malého psíka brechára. Havel sedel a nič nehovoril, Kaška mlčala. Po chvíli sa Havel zdvihol a išiel domov. Spomenul si však, čo matka vravela o darčekoch. Zložil čiapku a natlačil do nej psíka. Ten sa krútil a štekal a kňučal, Havel si to však nevšímal. Narazil si čiapku na hlavu a vykročil domov. Len čo dorazil, spýtala sa mamička plná zvedavosti:
„Dal si Kaške šatku?“
„Dal.“
„A čo dala ona tebe?“
„Psíka.“
„Dobrá žena to bude, vie, že majetok sa musí strážiť. Kde ho máš?“
„Tu,“ zložil si Havel čiapku a vytiahol udusené zvieratko. „Vidíte, sama ste vravela, aby som ho dal do čiapky.“
„Hlupák,“ hnevala sa matka, „mal si ho dať na špagát a hovoriť mu: ‚Na, tu máš!‘ a bežal by za tebou.“
Prišla tretia nedeľa a Havel sa vybral zasa za Kaškou. Tentoraz niesol pekný veľký koláč, sviatočný, s tvarohom a lekvárom. Dorazil, sadol si za stôl ku Kaške a podal jej koláč. Kaška mu odovzdala svoje prekvapenie, pekný kus výborne vyúdenej slaniny. Havel pozeral na slaninu a nič nehovoril, Kaška sedela bez slova. Čoskoro Havel vstal a išiel domov. Spomenul si, čo matka vravela: vytiahol z vrecka špagát, priviazal slaninu a ťahal ju za sebou. Potom ho ešte napadlo, že má niečo hovoriť, a tak volal:
„Na! Tu máš! Na! Na!“
Na to volanie sa hneď zbehli všetky psy z celej dediny, a skôr než sa Havel nazdal, bola slanina zožratá aj so špagátom a psy sa ešte aj pobili.
Keď o návšteve doma rozprával, mamička sa potešila:
„Dobrá nevesta, dala ti takú dobrú slaninku. Pri nej hladný nebudeš. Kde ju máš?“
„Dal som ju na špagát, ako ste vravela, ťahal som ju za sebou a kričal: ‚Tu máš! Na!‘ Zbehli sa psy z celej dediny a zožrali mi slaninu aj so špagátom.“
„A to si ju nemohol pokrájať na kúsky a dať ich do kapusty alebo do držiek?“
Keď mamička zasa Havla vypravovala na návštevu, dala mu pre Kašku pekný vyšívaný kožuch. Havel odovzdal kabát, sedel za stolom a držal ústa. Kaška tiež nepovedala nič. Po chvíli sa Havel zdvihol, že pôjde domov. Kaška šla s ním a na dvore mu dala ako darček kravičku jalovičku. Havel išiel s jalovičkou do polí, tam ju zabil, narezal na kúsky, mäso nastrkal do kapustových hláv a išiel domov. Len čo sa objavil, spýtala sa mamička, čo dostal za kabátik. Havel odpovedal:
„Kravu jalovicu.“
„A kde ju máš?“
„Ako ste mi vravela naposledy, nakrájal som ju na kúsky a tie som nadal do kapustových hláv.“
„Ach, ty ťululum, to si ju nemohol vziať na povraz, priviazať v maštali a hodiť jej do žľabu trochu rezanky či sena?“
„No tak dobre, ja to nabudúce urobím, nehnevajte sa už.“
Pri ďalšej návšteve Havel nepriniesol nič, zato však prehovoril. Povedal Kaške, že žiadny darček nemá, ak chce, že jej dá seba. Kaška tiež nemala nič, čo by mu darovala. Povedala teda aj ona, že mu dá samu seba, ak chce. Havel prikývol a obaja šli k jeho mamičke. Len čo vyšli na ulicu, schmatol Havel pripravený postranok, priviazal ho Kaške okolo krku a ponáhľal sa s ňou do maštale. Tam ju priviazal do stojiska, hodil jej do žľabu trochu rezanky a sena a nalial jej tam vodu, ako bol zvyknutý z hospodárstva. Potom išiel do kuchyne. Mamička sa začudovala, že so sebou nevzal žiadnu pozornosť, a spýtala sa, čo Kaške dal.
„Dal som jej samého seba.“
„No sláva,“ potešila sa mamička, „konečne. A čo ona na to?“
„Dala sa mi aj ona.“
„No to je radosť! A kde ju máš? Prečo si ju nevzal so sebou?“
„Dal som ju do maštale, ako ste mi prikázali, a nasypal som jej tam krmivo i nalial pitie, zle jej tam nebude.“
Matka sa zľakla a začala volať:
„Hneď tam bež a priveď ju sem, ty trumbera! A niečo jej povedz, nech ti odpustí!“
Havel vybehol do maštale a matka sa pozerala z okna, ako to dopadne. O malú chvíľu vyšiel Havel s Kaškou na povraze, ťahal ju, bil ju prútikom a kričal:
„Hou, stará, no tak poď, hou!“
Ochvíľu sa Kaške podarilo vytrhnúť sa z povrazu. Utekala k bráne, zabuchla za sebou a už ju nebolo ani vidieť, ani počuť.
Ako to s Havlovými námluvami a svadbou dopadlo, to už rozprávka nehovorí. Veď si to môžeme celkom dobre domyslieť.