O chlapcovi a dievčatku

Vo veľkom meste, kde je toľko domov a ľudí, že nezostáva dosť miesta, aby všetci ľudia mohli mať záhradku, a preto sa väčšinou musia uspokojiť s kvetmi v kvetináčoch, bývali dve chudobné deti. Mali dve záhradky o niečo väčšie ako kvetináče. Neboli brat a sestra, ale mali sa práve tak radi, ako keby nimi boli. Ich rodičia bývali hneď vedľa seba v dvoch podkrovných komôrkach, vlastne vikieroch, tam, kde sa strechy domov dotýkali. Od širokej rímsy bežala naprieč medzi oboma okienkami susedných komôrok odkvapová rúra, takže stačilo len ju prekročiť, aby si sa dostal po rímse od okna k oknu. A rímsa bola veľmi široká a ohradená zábradlím. Rodičia mali každý pred svojím okienkom drevenú truhličku a v nej zeleninu pre svoju potrebu. Okrem toho bol v každej truhličke malý ružový kroviak a darilo sa mu znamenito. Raz napadlo rodičov postaviť truhličky až k rúre, takže skoro siahali od okna k oknu a vyzerali ako dva záhony. Úponky hrachu viseli dolu cez okraj truhličiek a ružové kroviny vyháňali dlhé konáre, ovíjali sa okolo okien a nakláňali sa k sebe navzájom, takže to vyzeralo ako slávobrána z kvetov a zelene. Pretože truhličky boli príliš vysoko a deti vedeli, že na ne nesmú vyliezť, bolo im dovolené navštevovať sa po rímse a sedieť na malých stoličkách pod ružami, kde sa im hralo nádherne ako na balkóne. V zime však bolo po radosti, pretože okná bývali úplne zamrznuté; a tak si deti ohrievali halier na kachliach a prikladali ho na zamrznutú tabuľu, až sa urobil otvor, celkom, celkom okrúhly. Cez ten sa pekne pozeralo milé detské oko, z jedného okienka chlapcovo, z druhého dievčenské. Chlapec sa volal Kaj, dievčatko sa volalo Gerda. V lete sa k sebe dostávali jediným skokom, v zime museli najprv zísť po mnohých schodoch dolu a zase po mnohých schodoch hore. Vonku poletoval sneh. „To sa roja biele včielky,“ vravela stará mama. „A majú aj svoju kráľovnú?“ pýtal sa chlapček, pretože vedel, že skutočné včielky ju mávajú. „Áno, majú,“ povedala stará mama. „Lieta tam, kde sa najhustejšie sneží. Je zo všetkých vločiek najväčšia a nikdy nezostane ticho ležať na zemi, ale vzlietne zase hore do čierneho mraku. Za zimných nocí lieta ulicami mesta a nazerá do okien a tie potom zamŕzajú tak podivne krásne, ako keby na nich boli kvety.“ „Áno, to sme videli!“ volali deti, a tak verili, že je to pravda. „A môže Snehová kráľovná vojsť do izby?“ pýtalo sa dievčatko. „Len nech príde,“ povedal chlapec. „Posadím ju na teplé kachle, až sa rozpustí.“ Ale stará mama ho pohladila po vlasoch a rozprávala iné rozprávky. – – Raz večer, keď malý Kaj bol doma a bol už napoly vyzlečený, vyliezol na stoličku a pozeral sa malým otvorom. Niekoľko vločiek poletovalo vonku a jedna z nich, najväčšia, uviazla na obrube ich kvetinovej truhličky. Rástla a rástla, až z nej bola celá žena, oblečená do najjemnejšieho závoja z miliónov hviezdicovitých vločiek. Bola veľmi krásna a nežná, ale z ľadu, z oslnivo žiariaceho ľadu, a predsa živá. Jej oči sa pozerali ako dve jasné hviezdy, ale nebolo v nich pokoja ani odpočinku. Pokynula do okna a kývala rukou, až sa chlapček preľakol a zoskočil zo stoličky. Vtom akoby vonku letel okolo okna veľký vták. – Nasledujúceho dňa bol prudký mráz, potom nastala obleva a potom prišla jar. Slnko svietilo, puky sa rozvíjali, lastovičky stavali hniezda, okná sa otvárali a naše dve deti opäť sedávali pri svojich záhradkách na rímse vysoko nad všetkými poschodiami. Ruže kvitli toho leta obzvlášť krásne. Dievčatko sa naučilo jednu pesničku, v ktorej bolo aj o ružiach, a tu jej vždy prichádzala na myseľ jej vlastná ruža. Spievalo ju aj pred chlapcom a potom spievali spolu: Rozkvitli ruže v údoliach, radostná jar je v ich vôňach! A obe deti sa držali za ruky, bozkávali ruže a pozerali sa do jasného božieho slniečka a hovorili k nemu. To boli krásne letné dni a bolo tak príjemne vonku pri sviežich ružiach, ktoré azda nikdy neprestanú kvitnúť! Kaj a Gerda sedeli vedľa seba a pozerali sa do obrázkovej knihy s namaľovanými zvieratami a vtákmi. Náhle – práve keď hodiny na veľkej kostolnej veži odbíjali päť – zvolal Kaj: „Ach, to ma pichlo pri srdci! A niečo mi padlo do oka!“ Dievčatko ho chytilo okolo krku. Žmurkal očami, nie, nebolo nič vidieť. „Myslím, že je to už preč!“ povedalo. Ale nebolo to preč. Bola to jedna z tých črepín, ktoré sa rozleteli z onoho čarovného zrkadla – pamätáte sa azda – z onoho škaredého skla, ktoré spôsobovalo, že všetko dobré a veľké sa v ňom stávalo malým a škaredým, zato všetko zlé a nepekné veľmi vystupovalo, takže každú chybu bolo hneď vidieť. Úbohý Kaj! Aj jemu vletela črepinka rovno do srdca a to sa hneď premenilo akoby na ľadový cencúľ. Už to nebolelo, ale črepina v ňom zostala. „Prečo plačeš?“ pýtal sa. „Vyzeráš tak škaredo! Veď mi nič nie je!“ Potom náhle zvolal: „Fuj! Túto ružu žerie červ! A pozri, táto je celkom nakrivo! Sú to vôbec škaredé ruže! Práve ako tie truhličky, v ktorých stoja!“ A kopol prudko do truhličiek a odtrhol obe ruže. „Kaj, čo to robíš!“ volalo dievčatko. A on, keď uzrel jej zdesenie, odtrhol ešte jednu ružu a vliezol potom do svojho okna, preč od peknej Gerdičky. Keď potom Gerda priniesla obrázkovú knihu, povedal Kaj, že to je pre bábätká. A keď stará mama rozprávala rozprávky, prichádzal zakaždým s nejakým „ale“. Ba, kedykoľvek to šlo, postavil sa za starú mamu, nasadil si okuliare a napodobňoval ju tak znamenite, že sa mu všetci smiali. Čoskoro vedel napodobniť v reči aj v chôdzi ľudí z celej ulice a vôbec robiť po nich všetko, čo bolo na nich nápadné a nepekné. A tak hovorili ľudia: „To je naozaj nadaná hlava!“ Ale bolo to tou črepinkou, ktorá mu vletela do oka, tou črepinkou, ktorá mu tkvela v srdci. Preto škádlil aj malú Gerdu, ktorá ho mala z celého srdca rada. Jeho hry sa stávali teraz celkom inými ako predtým; boli veľmi rozumné. Jedného zimného dňa, keď opäť padali snehové vločky, priniesol veľké zväčšovacie sklo, nastavil cíp svojho modrého kabáta z okna a zachytil naň snehové vločky. „Pozri sa teraz cez sklo, Gerda!“ povedal. Každá vločka sa veľmi zväčšila a vyzerala ako nádherný kvet alebo desaťcípa hviezda. Bolo to krásne. „Vidíš, aké sú umelecké!“ povedal Kaj. „A sú oveľa zaujímavejšie ako skutočné kvety! Nie je na nich ani chybičky, sú úplne presné. Len keby netajali!“ Čoskoro potom prišiel Kaj s veľkými rukavicami na rukách a sánkami na chrbte. Skríkol Gerde do ucha: „Ja smiem jazdiť na Veľkom námestí, kde sa hrajú ostatné deti!“ A zmizol. Na námestí priväzovali niektorí najodvážnejší chlapci svoje sánky k roľníckym povozom a išli s nimi takto veľký kus cesty. Práve keď boli najveselší a keď sa im najlepšie hralo, prišli veľké sane. Boli celkom biele a v nich sedel ktosi zabalený do riasnatej, bielej kožušiny a na hlave mal bielu, chlpatú čiapku. Sane obišli dvakrát námestie. Kaj k nim hbito priviazal svoje sánky a išiel s nimi. Rýchlejšie a rýchlejšie išli rovno do susednej ulice. Postava, ktorá držala opraty, obrátila hlavu a kývala na Kaja tak prívetivo, ako keby sa navzájom poznali. Kedykoľvek chcel Kaj svoje sánky odviazať, kývala opäť a Kaj zostal. Išli mestskou bránou rovno von. Tu sa začalo tak hrozne metať, že chlapec nevidel na krok pred seba. A tak išli ďalej. Kaj rýchlo pustil povraz, aby sa uvoľnil od veľkých saní, ale nebolo to nič platné, jeho sánky boli pevne priviazané a leteli s vetrom o závod. A kričal poriadne nahlas, ale nikto ho nepočul. A sneh sa sypal a sane leteli dopredu; občas poskočili, ako keby leteli cez priekopy a ploty. Chlapec bol veľmi preľaknutý; chcel sa modliť, ale spomenul si len na veľkú násobilku. Snehové vločky boli väčšie a väčšie a nakoniec vyzerali ako veľké, biele sliepky. Náhle uskočili veľké sane nabok a zastavili sa. Osoba, ktorá v nich išla, vstala; jej kožuch a čiapka boli samý sneh. Bola to pani, veľmi vysoká, štíhla a belostná – bola to Snehová kráľovná. „Dobre sa nám išlo,“ povedala. „Ale nie je ti zima? Vlez si do môjho medvedieho kožucha!“ Posadila ho do saní vedľa seba a ovinula svojím plášťom. Bolo mu, ako keby upadol do snehovej záveje. „Je ti ešte zima?“ spýtala sa a pobozkala ho na čelo. Ó, to bol bozk chladnejší ako ľad! Prenikol mu až k srdcu, a on predsa mal srdce napoly ľadové. Bolo mu, ako keby mal zomrieť. Ale len na okamih, potom to pôsobilo práve príjemne – necítil už chlad okolo seba. „Moje sánky! Nezabudni na moje sánky!“ to bola jeho prvá starosť. Tie boli priviazané k jednej bielej sliepke, ktorá letela za nimi so sánkami na chrbte. Snehová kráľovná pobozkala Kaja ešte raz, a tu zabudol na malú Gerdu a na starú mamu a na všetkých doma. „Už ťa nepobozkám,“ povedala, „lebo by som ťa bozkom usmrtila!“ Kaj sa na ňu pozrel. Bola veľmi krásna; nevedel si predstaviť múdrejšiu a krajšiu tvár. Už sa mu nezdala byť z ľadu ako vtedy, keď sedela pred oknom a kývala naňho. Teraz sa mu zdala dokonalou, a nič sa už nebál. Rozprával jej, že vie počítať naspamäť, a to aj zlomky, že vie, koľko štvorcových kilometrov merajú jednotlivé krajiny a koľko majú obyvateľov. Usmieval sa pri tom. Ale náhle sa mu zdalo, že to, čo vie, ešte nestačí, a tak sa pozeral hore do veľkého vzdušného priestoru. A ona s ním letela, letela vysoko, hore až k čiernemu mraku. A víchrica hučala a burácala, ako keby spievala staré piesne. Leteli cez lesy a jazerá, cez moria a krajiny. Dolu pod nimi burácal chladný vietor, vlci vyli a sneh sa leskol a nad nimi leteli čierne, kričiace vrany. Ale hore nad všetkým svietil mesiac, veľký a jasný, a naň sa pozeral Kaj celú tú dlhú, dlhú zimnú noc. Vo dne spal pri nohách Snehovej kráľovnej.