Šikovný krajčír

Bol raz jeden chudobný krajčír. Nedarilo sa mu dobre. Raz ho okradli zlodeji, inokedy bol chorý, a tak išlo jedno za druhým, až mu neostalo nič, len náprstok a nožnice. Vybral sa do sveta. Prišiel do hostinca, kde si dal hrniec mlieka a nadrobil si doň chleba. Ale v izbe bolo plno múch a niektoré mu liezli aj do hrnčeka. Krajčír im nakvapkal trochu mlieka na stôl, aby mu dali pokoj. Muchy sa zleteli na stôl, ale do mlieka mu liezli ďalej. Krajčír sa nahneval a čiapkou plesol po stole. Tak ich naraz zabil tristo. Zapáčilo sa mu toto hrdinstvo a napísal si na čiapku: Tristo zabil jednou ranou.
Neskôr prišiel do veľkého mesta a kráľ sa práve díval z okna. Vidí nápis na krajčírovej čiapke. „Aký to silák,“ vraví kráľ. „Takého potrebujem.“ Nedávno ukradli dvaja obri kráľovské princezné a nikto sa neodvážil oslobodiť ich.
I zvolal kráľ krajčíra do zámku a sľúbil mu jednu dcéru za manželku, ak ich vyslobodí od obrov. Krajčír sa pobral a šiel. Keď prichádzal k zámku obrov, počuje ťažké kroky a oproti nemu sa žene obor. „Čo tu chceš, človiečik?“ Krajčír sa nezľakol a vraví:
„Idem sa pozrieť, ako sa máte.“ Obor ho vpustil do zámku a šiel s ním do záhrady. Keď si prečítal nápis na čiapke, usmial sa a vraví:
„Čo keby sme si zmerali svoje sily!“ Krajčír súhlasil. „Dobre,“ povedal obor, „hoď kameňom, ako vysoko dohodíš.“ Nato krajčír:
„Hoď ty prvý!“ Obor vzal kameň, vyhodil ho a kameň spadol za tri hodiny. Potom vytiahol krajčír z vrecka živého vtáka a vyhodil ho do výšky. Obor čakal tri, štyri hodiny, ale márne. Myslel si, že kameň vletel do neba. Krútil nad tým hlavou a povedal:
„Teraz zmačkajme v ruke kameň, až z neho bude prach.“ Vzal kameň a rozmliaždil ho na prach. Krajčír povedal:
„Ja rozmliaždim kameň, až z neho potečie voda.“ Vybral z vrecka kus tvarohu, stisol ho v ruke, až z neho voda kvapkala. Obor sa už hneval. „A teraz, kto z nás skôr dobehne tam k tomu rybníku.“
„Bež prvý,“ povedal krajčír. „Pobežím za tebou.“ Obor bežal, až sa všetko triaslo. Krajčír za ním ako pierko. Predbehol ho a pristrčil mu do cesty kládu. Obor sa v behu nemohol zastaviť, zakopol, urobil kotrmelec a už bol v rybníku. Tam sa utopil.
Krajčír sa vracal do zámku. Druhý obor mu vyšiel oproti. Zaviedol ho do siene a pozval na večeru. Princezné posluhovali pri stole. Keď obor na chvíľu odišiel, pritočila sa k nemu mladšia princezná a dala mu prsteň so slovami:
„Dávaj pozor! Keď bude najhoršie, zatoč prsteňom na prste a povedz: Hlava dolu!“ V tom sa vrátil obor a vraví:
„Ráno budeme spolu zápasiť. Dobrú noc.“ Krajčír si ráno pripravil prsteň. A keď sa obor na neho hnal so železnou palicou, otočil prsteňom a povedal:
„Hlava dolu.“ a obor sa váľal bez hlavy na zemi.
Obe princezné sa radovali a krajčír ich odviedol ku kráľovi. Kráľ mal veľkú radosť a dal vyšiť šikovnému záchrancovi zlatom na klobúk: Tristo zabil a dvoch obrov zahubil. Potom bola veľká svadba a keď kráľ zomrel, stal sa krajčír kráľom.