Tučné prasiatko

Kde bolo ..... tam bolo, ale možno predsa len bolo. Za jednou dedinou stál dubový les a kúsok od toho lesa býval bohatý gazda; mal veľa polí, veľa dobytka a mal aj veľa ošípaných. A vždy na fašiangy si jedno alebo dve prasiatka zabil, narobil si z nich jaterníc a žil si ako pán, len hodoval.
Na kraji toho lesa býval aj chudobný švec. Mal maličkú chalúpku len s jedným okienkom, dvorček ako dlaň a nič viac. A pretože často nemal do čoho pichnúť a chalupa bola plná detí, koľkokrát mu škvŕkalo v bruchu.
Tak raz na fašiangy, keď gazda zasa zabil prasa, šiel k nemu švec s prosbou. Gazda sa nad ním zmiloval a dal mu pár jaterníc.
Na druhý deň sa stretli a gazda sa pýtal:
„Ševci, ako Vám tie jaternice chutili?“
„Gazdo, ani sa to nedá povedať. Škoda, že ich nebolo viac.“
Gazda mu vraví:
„Ty predsa bývaš blízko lesa, veď Ty by si si mohol prasa vychovať sám. Vieš čo? Keď bude mať moja svina prasiatka, jedno Ti dám. Ale zadarmo to nebude. Urobíš mi za to poriadne papuče. To Ti ale vravím, nech mi tie papuče nie sú malé!“
Ševcovi sa tá rada páčila a horlivo prikyvoval gazdovi na jeho reč. Ako sa vrátil domov, hneď sa pustil do papúč a stále si hovoril: Čím väčšie papuče, tým väčšie prasa! A ušil gazdovi také veľké papuče, že ich mohol obuť len na dreváky. A zatiaľ tiež nakradol v panskom lese drevo a postavil s manželkou pekný chlievik. Keď prišiel čas, gazda mu dal prasiatko, švec ho zavrel do chlievika a tešil sa, že vyrastie a že si ho zabije na jaternice.
Za pol roka ho gazda stretne a pýta sa:
„Ako Ti rastie prasiatko, kedy budeš mať zabíjačku?“
Švec vraví skľúčene:
„Gazdo, každý deň sa naň chodím s manželkou pozerať, a je stále rovnaké, malé ako mačiatko.“
„To ho asi málo kŕmite,“ vravel gazda. „Vy bývate pri samom lese. Nazbierajte v lese žalude, dajte mu ich žrať a uvidíte, ako Vám bude rásť.“ Švec si to zapamätal, a ako prišiel domov, vzal vrece, žena vzala košík a išli na žalude. Nanosili ich plný chlievik, nasypali ich prasiatku do válova, a to bol pohľad! Prasiatko už pol roka nič nežralo a teraz sa pustilo do milých žaluďov, že do rána po nich nezostala ani pamiatka. A hneď aj začalo rásť a rástlo a rástlo a do rána rozvalilo chlievik. Prasa bolo ako chlievik!
Švec bežal s touto novinkou ku gazdovi a pýtal sa ho, čo má robiť. Gazda vraví:
„Čo by si robil? Buď rád, že Vám prasa rastie. Zavri ho do stodoly a nanos mu žaluďov, koľko zožerie.“
Celý deň zbieral švec s manželkou a so všetkými deťmi žalude a nosili ich vo vreciach a košoch do stodoly. A do rána boli žalude zasa preč a prasa už vyrástlo ako stodola. Švec bežal celý vyjavený ku gazdovi a volal:
„Gazdo, čo si mám počať? Prasa je ako stodola!“
„Veru, tu nie je iná pomoc, než že ho dáš zabiť! Ale to nebude ľahká vec. S takým prasaťom by jeden mäsiar sám nič nepochodil. Choď do mesta a priveď odtiaľ všetkých mäsiarov, čo tam sú.“ No, dobre, milý švec si dohodol v meste šestnásť mäsiarov. Pri stodole vybúrali dve steny a zložili strechu, aby prasa dostali von. Vyviedli ho za humná a tam ho bilo šestnásť mäsiarov celých štrnásť dní, a ešte im celá dedina pomáhala, kým ho zabili. To nebolo len tak! Potom narobili jaternice, každá bola veľká ako plné vrece, a mali sa ako páni. Tých jaterníc bola celá hora! Urobili aj tlačenku a tá bola ako chalupa. Švec vravel:
„Tú tlačenku zaveziem ako dar kniežaťu pánovi.“
Ale na takú obrovskú tlačenku bol každý voz malý. No tak postavili rebriňák o troch nápravách, celá dedina pomáhala tlačenku naň naložiť, zapriahli osem párov koní a išli.
Ale ako prišli na hrádzu rybníka, ľavé zadné koleso pod ťarchou prasklo, voz sa naklonil na stranu a hrk ..... tlačenka spadla do rybníka. Hneď bol rybník plný tlačenky a voda sa vyliala z brehov a zaplavila všetky lúky a polia dookola. A vtom sa začali zlietať holuby a vrany zďaleka-široka, boli ich celé mraky, a tlačenku zobali. Švec sa nahneval, vzal pušku a bum medzi ne! Perie sa z nich rozletelo a sypalo sa na dedinu, ako by husto snežilo. Ale holuby a vrany odleteli na vysoký dub. Ako bol milý švec v ráži, pustil sa za nimi, vyzul si topánky a liezol na dub. Kým sa nazdal, niečo pod ním povolilo a on padal a padal, až zapadol niekam hlboko. Ten starý dub bol totiž vyhnitý a švec sa doň prepadol.
Keď tam ležal už asi šesť týždňov, dostal hlad a spomenul si, že má doma za dverami pílu a sekeru. Tak si povedal, že si po ne zájde a že sa odtiaľ vysekám na svetlo božie. Šiel, šiel, ale cesta viedla cez jeden les. Ten les bol sedem metrov dlhý a sedem metrov široký, a niet divu, že v ňom švec zablúdil.
Blúdil v ňom krížom-krážom jednu zimu a sedem rokov, až predsa len šťastne našiel cestu von a dostal sa domov a ševcoval zasa ďalej. Raz večer vraví švec žene, že má na niečo chuť.
„Tak si zájdi na povalu, visí tam ešte kus šunky z toho kapitálneho prasaťa,“ radila mu ševcová.
Vzal si ševcovský nôž a šiel hore. Ale ušiel večer, uplynul druhý deň a tretí deň ..... švec sa nevracal. Uplynulo sedem rokov a jedna zima a po milom ševcovi ani pamiatky. Nešťastná ševcová ho už oplakávala. Takto raz v zime k nim prišla kmotra na návštevu a ševcová jej chcela odrezať kúsok šunky na pohostenie. Šla na povalu, ale ako zavadila o šunku, ozval sa z nej strašný šramot a krik. „Čo je to? Čo je to?“ zľakla sa ševcová a volala kmotru, aby sa šla tiež na tie čary pozrieť.
Ako sa na šunku pozreli zblízka, obe skamenali. Čo si myslíte, že v nej našli? Vytiahli z nej milého ševca, živého a zdravého, a v tele bol guľatý ako súdok. On sa vtedy do tej šunky zahryzol s takou chuťou, že ju hrýzol a hrýzol sedem rokov a jednu zimu, až ju celú vyhrýzol. Nezostalo z nej nič iba prázdna a holá koža. Švec si ju obzeral a vravel:
„Z tej by boli pekné topánky do mokra, lebo je veľmi mastná!“ Sadol si za verpánok, vzal do ruky ševcovský nôž a dratvu a šil, až si ušil pekné topánky. Raz si v nich vyšiel von a ľahol si na chvíľku pod hrušku a tam zaspal. Tu zrazu pribehli z dediny psy, tie topánky im zavoňali, pustili sa do nich, až mu ich docista zožrali. A tak bol koniec tomu obrovskému prasaťu aj jaterničkám, bol koniec tej obrovskej tlačenke aj obrovskej šunke aj ševcovským topánkam a je koniec aj tejto rozprávke.