Ivan prostáčik a smrtidrak

V jednej ríši, v jednom cárstve žili starček a starenka a mali troch synov. Najmladší sa volal Ivanko. Žili, ani chvíľku nezaháľali, od rána do noci pracovali, orali a siali.
Jedného dňa sa po celej ríši, po celom cárstve rozletela strašná správa, že zlý drak Smrtidrak chce napadnúť ich krajinu, všetkých ľudí zničiť, všetky mestá a dediny spáliť na prach a popol. Starenka a starček sa dali do plaču a nárekov, ale starší synovia ich utešovali:
„Otecko, mamka, neplačte, pôjdeme na draka, budeme sa s ním biť na život a na smrť. A aby ste neboli sami a smutní, necháme tu Ivanka, je ešte primladý na to, aby mohol bojovať.“ Ale Ivanko nesúhlasil:
„Nie, nechcem zostať doma a len čakať, pôjdem s vami, budem aj ja bojovať s drakom Smrtidrakom.“
Starček a starenka mu nebránili, nepresviedčali ho, vyprevadili všetkých troch synov na ďalekú cestu. Bratia si vzali kalené meče, do mešcov si uložili chlieb a soľ, vyskočili na bujné kone a vyrazili.
Išli, išli, až prišli do jednej dedinky. Obzerajú sa, všade ako po vymretí, všetky stavby sú porúcané a na uhoľ spálené. Ostala jedna jediná malá chalúpka. Vošli dnu. A tam na peci leží stará babka a vzdychá.
„Buď zdravá, babka,“ povedali bratia.
„Aj vy buďte zdraví, stateční junáci. Kampak idete?“
„Ideme, babka, k rieke Meruzalke, ku kalinovému mostu zabiť draka Smrtidraka, aby nevtrhol do našej krajiny.“
„Dobre robíte, stateční junáci. Veď ten zlosyn už všetko zničil, všetkých obral o všetko, všetkým pripravil strašnú smrť. V susedných ríšach nezostala živá duša. Už aj k nám si našiel cestu. Len ja som sa zachránila, asi ani nestojím tomu žrútovi za to, aby ma zjedol.“
Bratia u babky prenocovali, zavčasu za úsvitu vstali a vydali sa znova na ďalekú púť.
Už prichádzajú k rieke Meruzalke, už sú na kalinovom moste. Celý breh je posiaty polámanými mečmi a lukmi, po celom brehu sú pohádzané ľudské kosti. Bratia našli opustenú chatrč a rozhodli sa, že v nej budú nocovať.
„Tak, bratia,“ povedal Ivan, „sme v neznámom, cudzom kraji, musíme mať oči aj uši otvorené. Viete čo, budeme sa striedať na stráži, aby sa drak Smrtidrak nedostal cez kalinový most.“
Prvú noc hliadkoval najstarší brat. Prešiel sa po brehu, pozrel sa cez rieku Meruzalku, všade ticho, nikde ani živáčika, nikde ani hláska. Najstarší brat sa natiahol pod vŕbu, zaspal a chrápal, akoby pílou rezal.
Ivan polihoval v chatrči, nemohol spať, nemohol oči zažmúriť. Keď minula polnoc, vzal svoj kalený meč a vybral sa k rieke Meruzalke.
Pozerá, najstarší brat spí pod vŕbou a chrápe na celé kolo. Ivan ho nebudil, skrčil sa pod kalinový most a strážil sám. Zrazu sa vlny v rieke zdvihli, na duboch zaklopotali orly a už sa vyrútil šesťhlavý drak Smrtidrak. Dojazdil do polovice kalinového mosta, vraný kôň pod ním zakopol, smolný havran na jeho pleciach zatrepotal krídlami, čierny pes za ním naježil chrbát. Šesťhlavý drak Smrtidrak sa čudoval:
„Čože si zakopol, môj vraný koňu? Prečo trepoceš krídlami, môj smolný havrane? Prečo ježíš chrbát, môj čierny pse? Prečo ste sa splašili? Či by ste cítili Ivana prostáčika, nepriateľa? Ten ešte nezazrel svetlo sveta, a keby aj, tak ešte nemá roky, tak ešte nemá dosť sily v tele. Je slabý, s tým ani bojovať nezačnem, ľavičkou ho zdvihnem, pravičkou pritlačím.“ V tej chvíli vyšiel Ivan prostáčik na most a vraví:
„Len sa veľmi nechváľ, ohavný draku Smrtidraku. Nepatrí sa škubať perie z jasného sokola, kým si ho nezastrelil. Nepatrí sa osočovať statočného junáka, kým si ho nepoznal. Pýcha býva márna, skromnosť je vždy dobrá. Je čas, aby sme sa bili. Najprv si zmeriame sily a potom sa môže chváliť ten, kto zápas vyhrá.“
Už sa k sebe približujú, už sa na seba vrhli a tak sa zrazili, až zem zadunela. Šťastie nestálo na strane draka Smrtidraka, Ivan prostáčik sa rozmachol a jedným rázom mu zrazil tri hlavy.
„Stoj, Ivane, stoj, chlapče, nechaj ma vydýchnuť!“ kričí drak.
„Vydýchnuť? Čo ťa napadlo! Ty máš ešte tri hlavy a ja len jednu. Až budeš mať aj ty len jednu hlavu, vtedy sa môžeme rozprávať o oddychu.“ A znova sa na seba vrhli a zrazili sa.
Ivan prostáčik odsekol Smrtidrakovi zvyšné tri hlavy. Potom rozsekal jeho telo na malé kúsočky, nahádzal ich do rieky Meruzalky, všetkých šesť hláv poukladal pod kalinový most a sám sa vrátil do chatrče. Ráno prišiel najstarší brat zo stráže. Ivan sa ho pýtal:
„No čo, videl si niečo?“
„Kdeže, bratia, cez most neprelietla ani mucha.“
Ivan na to nepovedal ani slovko.
Druhú noc sa na hliadku vydal prostredný brat. Chvíľu chodil okolo mosta, chvíľu sa obzeral po okolí a to mu stačilo. Zaliezol do krovia a zaspal.
Ani jemu Ivan neveril. Len čo bolo po polnoci, pripravil sa, vzal si svoj brúsený meč a vydal sa k rieke Meruzalke. Schoval sa pod kalinový most a strážil.
Zrazu sa vlny v rieke zdvihli, na duboch zaklopotali orly a už sa vyrútil deväťhlavý drak Smrtidrak. Len čo vošiel na most, vraný kôň pod ním zakopol, smolný havran na jeho pleciach zatrepotal krídlami, čierny pes za ním naježil chrbát. Smrtidrak zdvihol bič, koňa švihol cez boky, havrana cez krídelko, psa cez uši.
„Čože si zakopol, môj vraný koňu? Prečo trepoceš krídlami, môj smolný havrane? Prečo ježíš chrbát, môj čierny pse? Prečo ste sa splašili? Či by ste cítili Ivana prostáčika, nepriateľa? Ten ešte nezazrel svetlo sveta, a keby aj, tak ešte nemá roky, tak ešte nemá dosť sily v tele. Je slabý, s tým ani bojovať nezačnem, jediným prstom ho ako červa zmáčknem.“
V tej chvíli vyskočil Ivan prostáčik na most a vraví:
„Nechvastaj sa, už je dosť, bi sa so mnou, ak máš silu a smelosť! Ešte sa ukáže, kto vyhrá.“
Ivan sa rozmachol kaleným mečom, rozmachol sa druhýkrát a dvoma rázmi zrazil Smrtidrakovi šesť hláv. Potom udrel drak a zarazil Ivana po kolená do vlhkej zeme. Ale Ivan prostáčik nabral hrsť piesku a hodil ho drakovi priamo do očí. A kým si Smrtidrak pretrel oči, Ivan mu odsekol zvyšné hlavy. Potom rozsekal jeho telo na malé kúsočky, nahádzal ich do rieky Meruzalky, deväť hláv poukladal pod kalinový most, vrátil sa do chatrče, uložil sa na spánok a zaspal, akoby sa nič nestalo.
Ráno prišiel z hliadky prostredný brat.
Ivan sa ho pýtal:
„No čo, videl si niečo?“
„Kdeže, bratia, cez most neprelietla ani mucha, ani komár tam nezabzučal.“
„Keď je to tak, poďte, bratkovia, so mnou, ja vám toho komára a muchu ukážem.“
A Ivan zaviedol bratov pod kalinový most a ukázal im dračie hlavy.
„Teraz najlepšie vidíte, aké muchy a komáre tu po nociach lietajú. Vy by ste, bratkovia, nemali chodiť do boja, ale ležať doma za pecou.“
Bratia sa zahanbili.
„Premohla nás driemota,“ vyhovárali sa.
Tretiu noc sa na hliadku vydal Ivan.
„Čaká ma, bratia, kruté zápasenie. Bdejte celú noc a dobre počúvajte. Ako začujete hvizd, vypustite môjho koňa a pribehnite mi na pomoc.“
Prišiel Ivan prostáčik k rieke Meruzalke, stojí a vyčkáva.
Len čo minula polnoc, vlhká zem sa zachvela, vlny v rieke sa zdvihli, divé vetry zakvíleli, na duboch zaklopotali orly a už sa vyrútil dvanásťhlavý drak Smrtidrak. Všetkých dvanásť hláv syčí, všetkých dvanásť hláv chrlí oheň a dym. Dračí kôň má dvanásť krídel, srsť medenú, chvost a hrivu zo železa. Len čo drak dojazdil ku kalinovému mostu, kôň pod ním zakopol, smolný havran na jeho pleciach zatrepotal krídlami, čierny pes za ním naježil chrbát. Smrtidrak zdvihol bič, koňa švihol cez boky, havrana cez krídelko, psa cez uši.
„Čože si zakopol, môj bujný koňu? Prečo trepoceš krídlami, môj smolný havrane? Prečo ježíš chrbát, môj čierny pse? Prečo ste sa splašili? Či by ste cítili Ivana prostáčika, nepriateľa? Ten ešte nezazrel svetlo sveta, a keby aj, tak ešte nemá roky, tak ešte nemá dosť sily v tele. Je slabý, na toho sa ani nepozriem, len sa nadýchnem a ako prach ho odfúknem!“
V tej chvíli vyskočil Ivan prostáčik na most a vraví:
„Chvastavé reči ti nepomôžu, tento boj ťa hanbou do zeme položí!“
„To si ty, Ivane prostáčiku? Prečo si prišiel?“
„Obzrieť si ťa, ty zlosyne, a vyskúšať tvoju odvahu.“
„Čo ty máš čo skúšať moju odvahu? Ty si proti mne celkom obyčajná mucha!“
Na to Ivan prostáčik odpovedal:
„Neprišiel som ti rozprávať táraniny ani ich od teba počúvať. Prišiel som sa s tebou biť na život a na smrť a zbaviť dobrých ľudí tvojho besnenia.“
Ivan sa rozmachol brúseným mečom a jedným rázom zrazil Smrtidrakovi tri hlavy. Ale ten ich schmatol, dotkol sa ich svojím ohnivým pazúrom, posadil si ich na plecia a hlavy hneď prirástli, akoby sa nič nestalo.
S Ivanom to bolo zlé. Drak naňho syčal, až mu uši zaliehali, spaľoval ho plamenným dychom, zasypával iskrami, zarážal ho po kolená do vlhkej zeme a posmieval sa mu:
„Nechceš si oddýchnuť, Ivane prostáčiku?“
„Aký oddych. U nás sme zvyknutí nepriateľov nelitovať, seba nešetriť.“
A Ivan zahvízdal a hodil svoju pravú rukavicu na chatrč, kde mali čakať bratia na jeho znamenie. Rukavica vybila sklá v oknách, ale bratia spali a nič nepočuli.
Ivan zobral všetky svoje sily, rozmachol sa ešte raz, ešte prudšie ako predtým a zrazil Smrtidrakovi šesť hláv. Ale ten ich schmatol, dotkol sa ich svojím ohnivým pazúrom, posadil si ich na plecia a hlavy hneď prirástli, ani sa nepohli. Smrtidrak sa vrhol na Ivana a zarazil ho po pás do vlhkej zeme.
Ivan videl, že je s ním zle. Stiahol si ľavú rukavicu a hodil ju na chatrč. Rukavica prerazila strechu, ale bratia nič nepočuli a spali ďalej.
Ivan sa rozmachol tretíkrát a zrazil Smrtidrakovi deväť hláv. Ten ich schmatol, dotkol sa ich svojím ohnivým pazúrom, posadil si ich na plecia a hlavy zase prirástli. A zase sa vrhol na Ivana a zarazil ho do zeme až po samú hruď.
Ivan zložil čiapku a hodil ju na chatrč. Bola to taká obrovská rana, že sa drevenica otriasla a len-len že sa nerozsypala. Až teraz sa bratia zobudili a započuli, ako Ivanov kôň hlasno erdží a vzpína sa, div reťaze neroztrhne.
Utekali do stajne, odviazali koňa a bežali za ním.
Ivanov kôň sa prihnal na most a pustil sa do draka kopytami. Smrtidrak zasyčal, Smrtidrak zaryčal a zasypal koňa iskrami.
Medzitým sa Ivan prostáčik vyhrabal zo zeme, pritočil sa k drakovi a odsekol mu ohnivý pazúr. A hneď hrrr! na hlavy. Všetky do jednej mu poodsekával, dračie telo rozsekal na malé kúsočky a naházal ich do rieky Meruzalky.
V tej chvíli pribehli bratia.
„Ste mi pomocníci,“ povedal Ivan. „Tá vaša driemota ma div nestála krk.“
Bratia ho odviedli k chatrči, poumývali mu rany, doniesli mu jedlo a pitie a uložili ho na spanie.
Len čo sa rozbrieždilo, Ivan vstal a začal sa obliekať a obúvať.
„Kam sa chystáš tak skoro?“ čudovali sa bratia. „Po takej seči by si si mal poriadne oddýchnuť.“
„Nie, na odpočinok nemám ani pomyslenie,“ odpovedal Ivan. „Musím ísť k rieke Meruzalke, hľadať si šatku, niekde som ju tam stratil.“
„Že ti to stojí za to!“ vraveli bratia. „Zájdeme do mesta, kúpiš si novú.“
„Nie, ja potrebujem tú svoju.“
Ivan namieril k rieke Meruzalke, ale nie aby hľadal svoju šatku. Prešiel cez kalinový most na druhý breh a prikradol sa ku kamennému dračiemu palácu. Prikrčil sa pri otvorenom okne a počúval, či sa tu nekujú nejaké pikle.
Pozerá, v komnate sedia tri dračie ženy a stará matka dračica. Sedia a dohadujú sa.
Prvá hovorí:
„Pomstím sa Ivanovi prostáčikovi za svojho muža. Až sa bude vracať s bratmi domov, predbehnem ich, dýchnem, spravím horúčavu a potom sa premením na studňu. Dostanú smäd, napijú sa a po prvom dúšku padnú mŕtvi.“
„Dobre si to vymyslela,“ pochválila ju stará dračica.
Druhá hovorí:
„Ja ich tiež predbehnem a premením sa na jabloň. Odtrhnú si každý jablko a po prvom súste puknú a rozletia sa na kúsky.“
„Dobre si to vymyslela,“ pochválila ju stará dračica.
„A ja,“ vraví tretia, „ja na nich zošlem driemotu a premením sa na mäkký koberec s hodvábnymi vankúšmi. A len čo si naň ľahnú, aby si odpočinuli, žeravý oheň ich na prach spáli.“
„Aj ty si to dobre vymyslela,“ povedala dračica. „A ak sa žiadnej z vás nepodarí bratov odstrániť zo sveta, premením sa na obrovskú sviňu bachyňu a všetkých ich zhltnem.“
Ivan prostáčik všetko vypočul a vrátil sa za bratmi.
„Tak čo, našiel si svoju šatku?“ pýtali sa bratia.
„Našiel.“
„Že sa ti oplatilo strácať tým čas!“
„Oplatilo, bratkovia.“
Potom sa všetci pripravili na cestu a išli domov.
Idú, idú širokou stepou, idú, idú lúčinou. Deň je horúci, deň je dusný, div od smädu nepadnú. A vtom, čo nevidia! Pred nimi stojí studňa, v studni pláva strieborná naberačka. Bratia hneď začali Ivana prehovárať:
„Ivane, Ivanko, zastav. Napijeme sa vodičky, napojíme koníky.“
Ivan povedal:
„Veď nevieme, akú vodu tá studňa má. Možno je nečistá a zhnilá.“
Zoskočil z koňa a začal sekať a rúbať do studne. Studňa zaúpela, divoko vykríkla. A v tej chvíli padla na zem rosná hmla, horúčava pominula a bolo po smäde.
„Tak vidíte, bratkovia, aká voda bola v studni,“ povedal Ivan.
Išli ďalej.
Išli dlho, predlho, až zazreli jabloňku obsypanú veľkými červenými jablkami.
Bratia hneď z koní dolu a chceli si natrhať jabĺčka. Ale Ivan im zastúpil cestu, a ako rúbe, tak rúbe do jablone. Jabloň zaúpela, divoko vykríkla.
„Už vidíte, bratkovia, čo je to za jabloň? Tá nerodí dobré jabĺčka.“
Bratia vyskočili na kone a išli ďalej.
Išli cestou necestou, takmer padali od únavy. A vtom, čo nevidia! Na zemi je rozprestretý koberec, pestrý a mäkký, a na ňom vankúše z páperia.
„Natiahneme sa na koberec, chvíľočku si oddýchneme,“ tešili sa starší bratia.
Ale Ivan ich zadržal:
„Nie, bratkovia, na tomto koberci by bolo zlé ležanie.“
Bratia sa nahnevali:
„Čo nám ty máš stále čo prikazovať, toto smieme, toto nesmieme!“
Ivan na to nepovedal ani slovko, odopol si opasok a hodil ho na koberec. A opasok hneď vzbĺkol plameňom a zhorel na popol.
„A presne tak by to dopadlo s vami,“ vravel Ivan.
Potom pristúpil ku kobercu, sekal a bodal, rozsekal koberec aj vankúše na malé kúsky a rozhádzal ich po poli.
„Márne ste na mňa, bratkovia, hubovali. Studňa, jabloň aj koberec ..... všetko boli len Smrtidrakove ženy. Chceli vás pripraviť o život, ale nepodarilo sa im to. Samy zahynuli.“
A znovu išli bratia ďalej.
Išli dlho predlho, išli cestou necestou, a zrazu zatiahol oblohu čierny mrak, vietor zaskučal, zem zadunela, to im v pätách bežala obrovská sviňa bachyňa. Roztvorila papuľu, až jej za ušami praskalo, chcela Ivana s bratmi zhltnúť. Lenže bratia neboli na hlavu padnutí, siahli do mešcov, nabrali poriadnu hrsť soli a hodili ju bachyni do hrdla.
Tá sa zaradovala, myslela si, že sa jej podarilo polapiť Ivana prostáčika a jeho bratov. Zastavila sa a začala soľ prehĺtať. Ale len ju ochutnala, už spoznala svoj omyl a rozbehla sa za junákmi ešte rýchlejšie.
Ivan videl, že ich skaza neminie, pobádal koňa, vyrazil a bratia za ním. Uháňali s vetrom o preteky, išli cvalom, išli tryskom.
Vtom zazreli kováčsku dielňu a v tej dielni dvanásť kováčov v plnej práci.
„Kováči, kováči, pusťte nás do dielne!“ poprosil Ivan.
A kováči bratov pustili a ešte za nimi zavreli dielňu na dvanásť železných dverí a zamkli ju na dvanásť kovaných zámkov.
Dračica sa prihnala k dielni a zvolala:
„Kováči, kováči, vydajte mi Ivana prostáčika a jeho bratov!“
Ale kováči odpovedali:
„Ak preliezaš jazykom dvanásť železných dverí, môžeš si ich vziať.“
Dračica sa dala do lízania. Lízala, lízala, jazyk sa jej len míhal, jedenásť dverí preliezla, už ostali jedny jediné.
Unavila sa a sadla si, že si odpočinie.
V tej chvíli vyskočil z dielne Ivan prostáčik, schmatol dračicu a zo všetkých síl ňou tresol o zem. Dračica sa rozsypala na prach a vietor ten prach rozfúkal, ani zrnko z neho nezostalo. A od tých čias v tom kraji všetky draky a dračice vyhynuli a ľudia tam začali žiť spokojne a bez strachu.
Ivan prostáčik sa s bratmi vrátil domov k otcovi a k matke a zas od rána do noci pracovali, orali a siali, chvíľku nezaháľali.
A ak nepomreli, žijú dodnes.