Škriatkovia

Chudobný obuvník sa bez vlastnej viny ocitol v takej núdzi, že mu jedného dňa nezostalo nič iné než kúsok kože na jeden pár topánok. Večer si kožu prikrojil a ráno sa chcel pustiť do práce. S pokojným svedomím sa uložil na odpočinok, poručil seba i svoju biedu Pánu Bohu a zaspal. Ráno vstal, pomodlil sa a chystal sa zasadnúť k práci. Aké však bolo jeho počudovanie, keď na stole uvidel stáť hotové topánky. Stál, čudoval sa, žasol a nevedel, čo a ako. Vzal topánku do ruky a prezeral ju zo všetkých strán. Len čo je pravda, ten, kto ju robil, sa v remesle vyznal, stehy boli ako vysústružené, slovom, bola to majstrovská práca!
Za chvíľu vošiel do dielne kupec a topánky sa mu tak zapáčili, že za ne zaplatil viac, než bolo zvykom, takže milému obuvníkovi zostalo na dva páry topánok. Večer zase kožu prikrojil a všetko aj na ráno k práci pripravil. Ráno sa však do práce ani púšťať nemusel, oba páry topánok stáli ušité na stole a v predpoludní sa objavili aj kupci, kúpili topánky a dobre zaplatili.
Obuvník mal teraz toľko, že si mohol kúpiť kože na štyri nové páry topánok. Ráno našiel aj tieto štyri páry topánok ušité. A tak to išlo stále dokola. Čo milý obuvník večer prikrojil, ráno našiel spracované, takže čoskoro mal z čoho žiť a za krátky čas nadobudol aj bohatstvo.
Raz večer ….. bolo to pred Vianocami ….. si ako obyčajne prikrojil kožu a chystal sa na lôžko. Ale zrazu sa rozmyslel a povedal žene:
„Nemali by sme zostať hore a vypátrať, kto nám to pomáha?“ Žena súhlasila a nechala horieť malé svetielko. Potom sa obaja ukryli do kúta za rozvešané šaty a dávali pozor. O polnoci vošli do izby dvaja malí, milí škriatkovia, nahí od hlavy po päty, sadli si na obuvnícke stoličky, pritiahli k sebe všetku nakrájanú kožu a začali malými prstíkami tak obratne a rýchlo pichať, šiť a klopkať, že obuvník nebol schopný odtrhnúť od nich udivené oči. Šili a šili a neprestali, kým nebolo všetko hotové. Potom rýchlo vybehli z dverí.
Ráno vraví žena mužovi:
„Počuj, starý, tí škriatkovia nám pomohli k bohatstvu, mali by sme sa im aj nejako odvďačiť. Sú nahí, nemajú čo na seba, a iste im je zima. Vieš čo? Ja im ušijem košieľky, kabátiky a nohavičky, upletiem pančušky a ty im urob každému pár topánočiek!“
„Nech je tak,“ povedal muž, a večer, keď bolo všetko pripravené, položili darčeky na stôl, kam obuvník obyčajne kládol prikrojené kože. Potom sa schovali, zvedaví, čo budú škriatkovia robiť a ako sa budú tváriť. O polnoci sa trpaslíci prihrnuli a hneď sa poobzerali po práci. Keď videli, že im prácu nikto nepripravil, a namiesto toho našli pre nich určené milé darčeky, zarazili sa a v prvom počudovaní nevedeli, čo majú robiť, ale potom sa nesmierne zaradovali, ako najrýchlejšie vedeli, do šiat sa obliekli, na telíčkach si ich uhládzali a nakoniec sa pustili aj do spevu:
„Či nie sme chlapci ako maľovaní?
Dosť bolo už toho ševcovania!“
Potom sa chytili za ruky, tancovali, po stoliciach i po lavici skákali, až napokon von z izby vytancovali. Od toho dňa sa viackrát neukázali, ale obuvníkovi sa až do smrti darilo, a čokoľvek počal, všetko sa mu obracalo na dobré.