Kráľovské šaty

Na trón nastúpil nový kráľ. Všetky zvony vyzváňali a davy jasali.
Nebol to len nejaký obyčajný princ, ten mladý kráľ. Otec mu odkázal veľké bohatstvo. Študoval rôzne vedy a umenia, ale zo všetkého najlepšie poznal umenie, ako veselo žiť. A tak sa na zámku začali hostiny. Dni prichádzali a odchádzali. Niektorý hmlistý, iný slnečný. Jeden voňal trávou, druhý ornicou, tretí slamou dozretého žita alebo spadnutými jablkami. Soboty voňali kvasiacim pivom a naparenými metličkami v saune. Len na zámku hostiny nemali konca a nikto už nevedel, čo je pracovný deň a čo sviatok.
Po nejakom čase sa mladý kráľ chystal na cesty. Chcel sa pozrieť po svete a navštíviť iných panovníkov. Išiel teda do prístavu, aby tam nastúpil na loď. Keď tam stál, obklopený svojimi dvoranmi, ktorí sa držali rovno ako sviečky a z ich zlatom vyšívaných rukávov vystreľovali na všetky strany veselé slnečné lúče, zbadal nejakých ľudí, ktorí sa ako mravce pohybovali po móle v úbohých ošúchaných šatách so všelijakými nákladmi na chrbtoch. Jedni niesli košíky s ovocím, druhí vliekli vrecia a nádoby s vínom. Z ich čiel viseli kvapky potu veľké ako hrozienka a z kabátov sa im prášilo.
„Čo je to za ľudí?“ spýtal sa kráľ zamračene.
„To sú Tvoji nosiči, kráľu,“ odpovedal minister a hlboko sa pred panovníkom poklonil.
„A čo to majú prišité na chrbtoch?“
„To sú záplaty, môj kráľu,“ povedal minister a odkašlal si do dlane.
„Čo sú to záplaty?“
„To, čo sa našíva na deravé miesto!“
„A prečo majú tie záplaty?“
„Preto, môj pane a kráľu, že sú leniví povaľači a majú veľa detí. Sami sú tým vinní!“
„Tak, tak ..... Sami sú tým vinní ..... Napriek tomu im všetkým prikáž vydať z môjho skladu šaty vyšívané zlatom! Nechcem, aby mi kazili výhľad na more.“
Keď sa kráľ vrátil z cesty, v prístave stáli tí istí nosiči v starých ošúchaných pracovných šatách.
„Splnil si môj rozkaz?“ spýtal sa kráľ svojho ministra a ukázal prstom na nosičov bremien.
„Áno, pane kráľu. Prikázal som vydať im z Tvojho skladu šaty vyšívané zlatom. Urobil som, čo si mi prikázal,“ odpovedal minister.
„Prikáž teda, nech sa dostavia na zámok. Chcem sa dozvedieť, prečo nenosia šaty, ktoré som im milostivo daroval!“
Ráno predstúpili nosiči pred kráľa, poklonili sa, pobozkali jeho tieň a položili mu k nohám svoje šaty vyšívané zlatom.
„Prečo nechcete nosiť tie šaty? Čo nie sú krásne? Prečo ste odmietli môj dar?“ spýtal sa kráľ. „Nuž, hovorte!“
„Pane kráľu,“ začal prvý nosič, „som malý a bezvýznamný človek. V tom je moje šťastie, žiť tichým nenápadným životom. Pracujem a obyčajné pracovné šaty ma skrývajú a chránia pred zvedavosťou sveta. Pod mojimi handrami nikto nebude hľadať vznešené čnosti ani bohatstvo. Všetko, čo mám, uchovávam pre seba a pre svojich priateľov. Moje šťastie je v nenápadnosti. Vyblednutých záhybov mojich šiat sa chytá ticho a priateľsky nielen hmla, ale aj slnečné svetlo. Aká je moja práca, také sú moje šaty. Keď nosím tehly, chodím celý červený od ich hrdzavého prachu. Keď nosím vrecia, som celý biely od múky. Nikto si ma nevšíma. Ale keď som išiel po ulici v Tvojich zlatých šatách, všetci sa na mňa pozerali. Jedni smekali čiapky, druhí na mňa ukazovali prstom. Nie, nie, vezmi si späť svoje šaty vyšívané zlatom; moje šťastie je v nenápadnosti.“
Druhý povedal:
„Milý kráľu! Som zvyknutý pri práci sa voľne pohybovať a som pánom svojich šiat, práve tak ako Ty, kráľu, si pánom svojho kráľovstva. Nosím ich, ako sa mi zapáči. Ale Tvoje naškrobené šaty nie som schopný nosiť. Bál som sa v nich položiť lakte na stôl. Keď som si vyšiel do prírody, neodvážil som sa v nich usadnúť na trávnatý drn alebo si ľahnúť do trávy a to je také príjemné! Nemohol som sa v nich pritisnúť k zemi. A keď som sa vrátil domov, nemohol som v nich objať svoje deti, aby som Tvoje zlaté šaty nepokrčil. Moje šaty chceli byť lepšie ako ja sám. Odpusť mi, kráľu, že som Ti ich priniesol späť. Mám rád ľudí a modlím sa k bohu, ale bôžika doma mať nemôžem!“
Tretí povedal:
„Môj kráľu, Tvoje šaty som odniesol a zavesil doma na stenu. A všetka moja chudoba pred nimi zbledla závisťou. Nemal som doma ani jedinú vecičku, ktorá by sa s nimi mohla porovnať. Až doteraz som vystačil s kúskom chleba a dúškom vody. Teraz sním o zlatých pohároch a strieborných misách, o vzácnych pokrmoch a nápojoch. Tvoje šaty zahanbili všetko, čo som mal doma. Celý môj dom stonal hladom a chudobou. Nič mi už nemohlo urobiť radosť. Všetkým som závidel a nikde nemohol nájsť pokoj. V noci som sa plížil okolo bohatých domov a stále premýšľal o tom, kde čo ukradnúť. Vezmi si, prosím, svoje zlaté šaty späť a zachráň ma pred pokušením! Chcem sa zmieriť so svojím osudom, vystačiť si so svojou chudobou.“
Mladý kráľ vypočul zamyslene slová svojich nosičov.
„Odíďte v pokoji!“ povedal nakoniec.
Potom si vyzliekol svoje drahocenné zlaté šaty a v celej krajine sa začali plodné pracovné dni.