Tri sestry a ľudožrútske oborisko

Boli raz tri sestry v lese na jahodách, a keď sa obrátili na cestu domov, zakopla akási z nich o zradný koreň a bolo! Jednoducho sa v tom lese celkom stratili. A ako tak chodili a chodili, natrafili na jedno divé oborisko, ktoré sa oblizlo a hnalo ich k svojmu zámku cvalom. Tam sa obor rozkročil a pýtal sa tej najstaršej:
„Budeš moja alebo smrti?“
„Radšej smrti!“ odvetila. Pýtal sa teda tej druhej:
„Budeš moja alebo smrti?“
„Radšej smrti!“ odvetila aj táto. Tá najmladšia však bola múdrejšia, a keď sa jej obor pýtal, uklonila sa a povedala:
„Och, pane obre, zo srdca rada sa stanem Vašou ženou, ale som ešte taká mladá, počkajte mi ešte rok.“ Oborisko sa spokojne zatetelilo a ako bolo v tom tetelení, vzalo zväzok kľúčov od všetkých zámockých komnát a od toho dňa bola tá najmladšia domáca pani. Tie dve nerozumné sestry skončili v chlieviku, kde ich mala obrova matka pekne vykŕmiť, kým nebudú guľaťučké a šťavnaté na pečenie. Veď ich napchávali samými dobrotami!
Obor odchádzal každé ráno za svojimi neprávosťami a domov prichádzal raz okolo poludnia, inokedy až k večeru. Svojej starej matke vždy prikázal nielen chlievik, ale aj svoju milú nevestu. Jedného dňa bola matka zvedavá, ako sa to s tými v chlieviku má, a tak im prikázala:
„Hej, Vy dve, vystrite každá prst!“ Našťastie bola pri chlieviku aj tá najmladšia, ktorá prišla ako každý deň, aby svoje sestry potešila, a tá teraz každej podala paličku a pošepla:
„Tá stará je napoly slepá, vystrite namiesto prstov tie paličky.“ To aj urobili. Starena mala pohotovo nôž a hbito sekla. „Nech to čert vezme! Čo je to?“ zvolala:
„Tvrdé je to ako kosť! Veď Vy mi od samého stýskania chudnete! Najvyšší čas s Vami do pece!“
Keď sa nasledujúceho dňa mal obor ráno na odchod, matka mu povedala:
„Príď dnes na obed domov, chlapče, bude Ťa čakať výborná pečienka!“ Potom šla k peci a poriadne zakúrila. Keď bola pec po čertovsky rozpálená, zavolala tú najmladšiu a povedala:
„Počkaj tu a prikladaj, kým sa nevrátim.“ Šla do chlievika a priviedla obe sestry. Tie Vám nariekali a lamentovali, že by sa nad tým, ako biedne musia zísť zo sveta, aj hociktorý kameň zľutoval. Ale starena bola iného založenia, prikázala im, aby si tak a tak sadli na sádzaciu lopatu a to rýchlo. Ale tá najmladšia, obrova nevesta, mala zasa múdry nápad a povedala:
„Ale matička, tie hlúpe husi nevedia, ako sa správne na takej lopate sedí. Ukážte im to, ja Vám ju tu na konci podržím.“ Starena nelenila a posadila sa na lopatu. Tu dievčatá pristúpili a spoločnými silami babicu strčili do pece, zavreli na závoru, zamkli všetky dvere, kľúče hodili do studne a čulo pelášili preč.
Keď prišiel obor okolo poludnia domov, búchal na dvere, ale nikto mu neotvoril. Kľúče nenašiel, tak musel dvere vyraziť. Mal obrovský hlad, hnal sa rovno k peci, odtrhol závoru a siahol po pečienke, ale ouha! Sedela tam jeho stará matička, vysušená a vypálená do čierna. Zlostne sa rozbehol ku chlieviku, ale ten bol prázdny, potom hľadal po celom zámku svoju mladú nevestu, ale aj tá bola preč. „Ha, tá neverná nevernica! Zradná zradkyňa! Všetky sú preč! Len počkajte, ja si Vás privediem späť!“ Natiahol si svoje sedemmíľové čižmy a vydal sa za sestrami.
Tie tri, ako tak utekali, akoby im horeli spodničky, stretli akéhosi starčeka, ktorý im ukázal správnu cestu a daroval im tri veci, ihlu, črep skla a fľaštičku s vodou. Veď ich využijú, keď budú mať to oborisko na dohľad! A už tu bolo! Tá najmladšia vzala ihlu a strčila ju do zeme. A hneď ich od obra delilo ihlové more.
„Ako ste to prešli?“ zahúkal za nimi.
„Vyzuli sme si čižmy a bolo to raz-dva.“ poradila mu jeho nevesta. Obor si vyzul čižmy a vydal sa cez ihlové more a išiel a išiel, až mu z popichaných nôh striekala krv. A keďže si ten hlupák nechal svoje sedemmíľové čižmy na druhej strane, musel späť, aby si ich vzal. No, obor oborisko!
Medzitým dievčatá prešli pekný kus cesty, ale nič to nepomohlo, obor ich vo svojich sedemmíľových čižmách zase dohonil. Tak za seba jedna hodila sklenený črep a hneď ich od neho delilo more sklenených črepov.
„Ako ste to prešli?“ zahúkal na ne obor.
„No predsa po štyroch.“ poradila mu jeho nevesta. A obor nelenil, spustil sa na všetky štyri a sunul sa na druhú stranu. Išlo mu to ako psovi pastva v osevoch a bolo pri tom vzdychanie a nariekanie a ruky i kolená mal dokrvava rozdrapené. No, obor oborisko!
Dievčatá boli zase kus cesty vpredu, ale obor ich zase čoskoro dohonil. Tak za seba jedna hodila tú fľaštičku a tu sa medzi nimi rozlialo more vody.
„Ako ste sa dostali na druhú stranu?“ volal za nimi obor.
„Zavesili sme si okolo krku mlynský kameň, aby nás nadnášal.“ poradila mu jeho nevesta. Obor schmatol mlynský kameň, zavesil si ho na krk a skočil do vody. To Vám bola ale šlamastika! Kameň ho ťahal dolu, ako už to kamene majú vo zvyku, a dalo mu to starosti a bolo pri tom prehĺtanie vody a lapanie po dychu, kým sa zase vydrapkal na breh. A keďže toho márneho naháňania mal po krk, obrátil sa domov, kde schmatol tri hromové kyjaky, vyskočil na jednu vysokú horu a tie hromové kyje hodil za sestrami.
Ale bolo mu to platné ako motovidlu noty. Sestry zatiaľ dobehli do krajiny ľudí a tam nad nimi už nemal žiadnu moc a ony dorazili šťastne domov. Dlho sa tým ten obor oborisko ale netrápil, pretože v tom okamihu puknul od zlosti.