Kráľ Ječmínek

Ako sa v jačmeni na svet narodil a ako sa musel pred panskou zlobou ukrývať, lebo chcel poddanému ľudu pomôcť k slobode

Na chropyňskom zámku žil kedysi jeden moravský markgróf a za jeho panovania sa tu schádzali a rokovali páni z celej moravskej zeme. Prichádzali sem aj cudzinci. Na zámku a v mestečku bolo stále plno panstva a cudzej čeľade. Domáci ľudia sa sťažovali na cudzincov, že sa tu rozťahujú ako vo svojom a všetkým by chceli rozkazovať.
Hostina striedala hostinu, turnaje a štvanice boli na dennom poriadku. Okná na zámku svietili dlho do noci a muzikanti bez oddychu vyhrávali pánom do tanca deň za dňom.
Medzitým sedliaci pracovali od východu slnka do jeho západu na panskom. A pretože inokedy nebolo času, až v noci na svojom. Kým panské polia na jar obrobili, prišlo leto a s ním bohatá úroda. Keď všetko pokosili a do stodôl odviezli, bola tu jeseň a na poliach sa urodila repa, na chmeľniciach dozrel chmeľ. Práce bolo stále dosť, ani si neoddýchli, a tak išiel rok za rokom.
Markgróf býval kedysi dobrým hospodárom, ale potom ho páni skazili. Stále mu len pochlebovali a turnaje chystali, aby predvádzali svoju silu a obratnosť. O vládu v zemi a ľud sa nestarali a markgróf tiež nie. Keď to všetko jeho pani markgrófka videla, mnohokrát svojho muža napomínala a prosila, aby dbal na svoje povinnosti, inak že moravskú zem privedie do skazy.
„Môj pán manžel, len sa dobre pozri, ako ti páni chcú stále nové statky a dary. A Ty im ich rozdávaš plnými hrsťami. Až jedného dňa nebudeš mať z čoho rozdávať, aj tak Ťa všetci opustia. Zatiaľ čo Tvoji poddaní by Ťa inak milovali, keby si ich netrápil takou veľkou robotou a neťažil daňami. Hľaď viac na prospech zeme! Snaž sa rozmnožiť jej statky, ale pred nepriateľmi a cudzincami ju radšej chráň!“ Tieto reči počul markgróf veľmi nerád. Keď však inak nebolo, pani ho znovu prosila, aby sa spamätal, a kládla mu na srdce jeho povinnosti. Markgróf sa na ňu však jedného dňa osopil:
„Daj mi už pokoj s tými ženskými táraninami. Ja mám iné starosti ako títo tam dolu v chalupách. Daj im niečo peňazí a bude od nich pokoj! Keby sa starali o to, čo im patrí a náleží, hladu by nemali. Moravská zem je dosť bohatá, aby nás všetkých uživila. Len ty, pani, sa nestaraj o to, čomu ženská hlava nerozumie, a radšej si hľaď kolovrat!“ Potom sa ponáhľal za pánmi do hodovnej siene a tam pri dobrom víne na markgrófkine sťažnosti zakrátko zabudol.
Pani markgrófka však nezabudla. Starala sa o poddaných, chodila medzi nich do chalúp a statkov. Kde bolo treba pomôcť, tam pomohla. Jej ruka bola štedrá, ale všetku biedu zažehnať predsa len nemohla.
Medzi ľuďmi bola čoraz väčšia nespokojnosť. Pretože sa markgróf s pánmi staral iba o seba a o tie svoje kratochvíle, čo sa dialo v markgrófstve, nikto z nich nevedel, alebo vedieť nechcel. Až jedného dňa sa poddaní začali búriť a odmietali na panskom už pracovať, kým im markgróf nezníži dane a robotu. Keď sa to dozvedel, bežal hneď k pani markgrófke a vyčítal jej: „To je Tvoja vina! Ty si sa ich stále len zastávala a bola si k nim láskavá. Teraz všetci dvíhajú hlavu a vymáhajú slobody. Ty v sebe nikdy nezaprieš svoju zemanskú krv a to, že si sama vyšla z jednoduchého ľudu!“
Pani sa zarazila. Bolo to prvýkrát, čo jej markgróf vyčítal jej chudobný, ale starobylý rod. Potom hrdo zdvihla hlavu a odpovedala:
„Robila som, pane, čo som uznala za dobré, aby som tým ľuďom pomohla. A Teba som už dávno varovala pred tými spolkami s pánmi. Teraz máš, čo si chcel!“
„Ak však tie slobody povolím, ťažko si pánov udržím a bude z toho vojna,“ nariekal markgróf. Potom ho znovu premohol veľký hnev a kričal: „To len kvôli Tebe všetko vzniklo. Dobre viem, pani, že by si chcela sama v zemi vládnuť, ale to sa Ti nepodarí. Choď mi z očí, alebo sa stane niečo zlé a ja zabudnem, že si moja žena!“ Keď pani markgrófka počula, čo všetko jej manžel pripisuje za vinu, o milosť ho neprosila, ani neutišovala jeho hnev. Mlčky sa len otočila a bez slova odišla. Vo svojej komnate si prehodila cez hlavu jednoduchú plachtičku, potom si obliekla dlhý a široký plášť, pretože čakala dieťa, a takto oblečená vyšla zo zámku. Nikto ju v bráne nespoznal, nikto ju nezastavil.
V ľútosti a smútku nevedela, kam sa má obrátiť. Preto išla a išla, až vyšla z mestečka do polí, kde dlho chodila sem a tam. A tam markgrófku zastihla noc, úbožiačka začala plakať a nariekať.
„Kam sa ja úbohá len podejem? Kam zložím hlavu? Nikde nemám domov, kde by som dieťa porodila.“
Prišla na ňu veľká únava, sotva sa na nohách držala. Keď už ďalej nemohla, ukryla sa ako jarabica v jačmennom poli pod šípkový ker. Na holú zem si ľahla a prikryla sa plášťom. Nad hlavou mala hviezdy a pod sebou voňavú trávu. Tak tam ležala ako poranená srna.
Ráno prišli žnenci na pole, aby pokosili jačmeň, a znenazdajky počuli detský plač. Dookola však nikoho nebolo. Keď plač neprestával, celé pole prešli krížom-krážom. Pod šípkovým kerom našli pani markgrófku, vedľa nej na jednoduchej plachtičke ležal práve narodený synček a nad ním sa skláňali klasy jačmeňa. „Pani naša milá! Kde si sa tu vzala?“
„Dobrí ľudia, ochráňte ma! Pán môj a váš markgróf sa na mňa veľmi nahneval a včera ma zo zámku vyhnal. Za podvečera som potom došla až k jačmennému poľu, ďalej som už nemohla.“
Všetci ľudia sa okolo nej zbehli a čo mali pri sebe na jedenie a pitie, pani ponúkali, aby hladom a smädom netrpela. Dcérky vzali malého synčeka a zabalili ho do zástery. Na rukách ho húpali, aby neplakal. Synček mal očká modré ako letná obloha a vláskky zlaté ako zrelé klasy.
„Ako mu budeš hovoriť, pani naša?“ pýtali sa žnenci.
„Neviem, moji milí,“ povedala pani markgrófka tichým hlasom. „Po otcovi mu meno nedáme, keď nás oboch z domu vyhnal. Nebyť toho, nikdy by sa bol synček v jačmeni nenarodil, ale kolísal by sa v zlatej kolíske.“
„Veď aj takto Ti z neho vyrastie zdravý a pekný synček, len sa nijako neboj, pani!“ tešili ju ženy pri žatve. A vtom sa predral dopredu gazda, ktorý už sám vychoval niekoľko detí, a pani dobre poradil.
„Keď sa Ti synček narodil v jačmeni, daj mu také meno, aby nikdy nezabudol, ako prišiel na svet. My mu budeme hovoriť Ječmínek!“
Ako to pani markgrófka počula, hneď sa jej to meno zapáčilo a súhlasila. „Až raz Ječmínek dorastie, všetko Vám dobrotou odplatí. Len ho ochráňte pred zlobou otca a pánov a nedajte mu nikým ublížiť,“ prosila ich pani markgrófka. „Nič sa neboj, pani! My Ťa nenecháme hladom umrieť. Čo máme, o všetko sa s Tebou podelíme; Ty si nám tiež pomáhala. Len nech nám vyrastie z Tvojho synčeka múdry a spravodlivý kráľ. Kráľ Ječmínek!“
Dlho sa ľudia radili, kam by pani markgrófku ukryli, kým sa trochu zotaví. Nakoniec si ju vzal k sebe jeden sedliak z Chropyně, ktorý mal doma malého synčeka. „U mňa pani s dieťaťom nenájdu. Keď ich páni budú hľadať a Ječmínek zaplače, ukážem im svojho synčeka, a tak ich oklamem. Viete, že pod svetlom býva najväčšia tma. Od nás je na zámok, čo by kameňom dohodil, a tam budú obaja v bezpečí.“ Všetci súhlasili. Markgrófku so synčekom opatrne na voz naložili a prikryli plachtou, aby ich nik zlý nevidel, a dovezli do bezpečia. Vo statku uložili markgrófku do komory a Ječmínka dali do starej drevenej kolísky, v ktorej sa už veľa detí kolísalo.
Ľudia potom sedliakovi priniesli, čo kto doma mal. Plienok a periniek tu bolo vrchovato, že by sa v nich bolo desať synčekov vychovalo. Každá gazdiná podľa dobrého starého zvyku priniesla niečo pani markgrófke do kúta, aby sa jej dobre darilo. Ale nič medzi ľuďmi neutajíš. Čoskoro sa rozniesla zvesť, že pani markgrófka v jačmeni porodila synčeka a dala mu meno Ječmínek. Keď sa to markgróf na chropyňskom zámku dozvedel, strašne sa zlostil, že ho pani znovu medzi ľuďmi zahanbila, a nariadil, aby ju pacholci našli a priviedli späť na zámok. Pred pánmi však pravdu zatajil a len sa sťažoval, že s ňou má samé trápenie.
„To je na nevieru, čo jedna žena urobí mužovi na zemi za peklo. Všetko mala, na čo si len spomenula a čo chcela. Keby sa nebola bratríčkovala s poddanými, všetko by bolo medzi nami inak. Ale mám syna, milí páni!“
Keď túto novinu páni počuli, veľmi sa čudovali. Niektorí to markgrófovi priali, iní zase závideli a hneď strojili nové úklady.
„Keď je to synček prvorodený, budeš chystať slávne krstiny, pane markgróf! A ako sa darí pani markgrófke? Azda nechorľavie?“
Pretože tie panské reči nemali konca, markgróf musel s pravdou von. „Prosím vás, moji milí páni, pomôžte mi markgrófku nájsť! Pacholci už koľký deň jazdia po kraji, pani a môjho synčeka hľadajú, ale márne. Akoby sa pod nimi zem zosunula. Nikto o nich nepočul, nikto ich nevidel. A predsa tu niekde musia byť!“
„Milosť, počul som takúto zvesť. Tvoja pani a naša markgrófka vraj ľuďom povedala, že až Tvoj syn dorastie, bude ich kráľom. To znamená, že Teba chce pripraviť o moc a sama za neho vládnuť. Daj si pozor! Snaž sa syna tak vychovať, aby bol Teba viac poslušný ako matky. Inak nebude v moravskej zemi svornosť a pokoj, pane markgróf!“ ozval sa jeden z moravských pánov a druhí mu prizvukovali, akoby s ním boli zajedno.
Keď markgróf videl, že sa ich láska pomaly od neho odvracia, hneď pánom sľuboval, že bude dbať na ich rady.
Medzitým deň za dňom ubiehal a panskí pacholci jazdili z dediny do dediny a z mesta do mesta. Všade pani markgrófku so synčekom medzi ľuďmi hľadali, ale márne. Nikto im žiadne správy o nich nedal.
Keď chropyňský sedliak videl, ako páni s markgrófom vyvádzajú, rozhodol sa, že markgrófku s Ječmínkom tajne odvezie inam, kde by to bolo bezpečnejšie. So susedmi všetko dohovoril a jedného dňa ich tajne odviezol do bezpečia. Nikto nevedel, kam sa podeli, a sedliak mlčal ako hrob.
Moravský markgróf zostal na Chropyni sám a kdesi ďaleko na konci moravskej zeme sa ukrývala jeho pani so synom Ječmínkom. Biedu ani núdzu nemali, pretože sa o nich starali dobrí ľudia. Ječmínek vyrástol v dostatku a radosti. A keď dospel, odviedla ho matka do mesta na učenie, aby bol múdrym a učeným. Svet však nebol ani lepší, ani horší. Páni stále medzi sebou bojovali, hľadeli si len svojich hlbokých a bezodných vreciek. Poddanému ľudu vládli železnou rukou a nedovolili nikomu, ani markgrófovi, aby mu priaznivo naklonil a získal si pre seba jeho lásku. Najviac sa páni báli, že by sa niekto druhý chcel namiesto nich chopiť vlády a oni by prišli o svoju moc a bohatstvo. Z vôle jednoduchého ľudu zvolený kráľ preto nikdy nemohol zasadnúť na svoj trón. Ľudia však verili, že keby sa raz ujal vlády, potom bude ich zem tou najslobodnejšou zemou na svete.
Kráľ Ječmínek však nikdy nezabudol, že sa narodil medzi jednoduchým ľudom. Tajne chodil medzi nich a kde bolo treba, tam pomáhal. Nikto nevedel, odkiaľ prišiel a kam ide. Poctivých obdarúval, zlých napomínal. Od nikoho žiadne pohostinstvo neprijal. Bol vysokej, statnej postavy a milej tváre. Niekoľkokrát prešiel moravskú zem krížom-krážom, aby napravil krivdy, ktoré sa stali. Ľudia sa mu klaňali, mali ho vo veľkej úcte a vždy ho pánom zapierali. Každý veril, že raz predsa len príde sloboda, tak ako po zime prichádza jar, a že sa kráľ Ječmínek ujme vlády.