Kráľovná Kunhuta

Ako s markgrófom o svojho syna kráľoviča bojovala a ako ju nakoniec cez pána Záviša nové šťastie stretlo

Pri bráne na Hradci pri Opave zastavil jedného dňa neveľký sprievod. Jazdci a kone boli celí pokrytí prachom a potom. Bolo vidieť, že už sú dlho na ceste. Keď jeden z nich zabúchal na bránu a stráže sa pýtali, kto prišiel, zavolal: „V mene českej kráľovnej pani Kunhuty, otvorte nám!“
Medzi strážami zavládlo prekvapenie, pretože žiadnu kráľovskú zástavu nevideli. Starý purkrabí sa sám vyškriabal až na ochodzu a prikázal zbrojnošovi, aby sa spýtal ešte raz. Ale jazdci boli netrpezliví.
„Čože si nepočul, koho máš ohlásiť? Sama kráľovná zavítala k Vám na Hradec.
Hromy a blesky do vás, ak pred ňou bránu hneď neotvoríte!“ kričal pán Milota z Dědic, ktorý kráľovnú Kunhutu sprevádzal.
Potom sa konečne rozcinkali reťaze, mreže boli vytiahnuté a brána otvorená. Kone unavene prešli bránou a zastavili sa s jazdcami na nádvorí. Purkrabí sa náhlil vzácnych hostí privítať. Kým zbehol dole, pán Milota už pomohol kráľovnej z koňa. Bola to pani krásna a urastená. Hoci bola po dlhej jazde unavená, prívetivo podala starému purkrabímu ruku na pobozkanie.
„Vitaj, kráľovská Výsosť! Taká nečakaná návšteva! Nehnevaj sa, že nemáme komoru pre Teba pripravenú,“ ospravedlňoval sa starý a rýchlo sháňal slúžky. „Z toho si nič nerob, pane purkrabí! Všetko sa ešte dá napraviť. Najprv nám daj najesť a napiť, ja aj páni sme hladní.“ Potom podala ruku pánovi Milotovi, aby ju previedol do paláca.
Keď Přemysl Otakar II., kráľ český, zomrel na Moravskom poli uprostred svojich najvernejších, nastali pre české krajiny zlé časy. Cisár Rudolf určil markgrófa Otu Braniborského za poručníka maličkého kráľoviča Václava a kráľovná vdova sa s markgrófom nemohla zhodnúť. Pretože nemala nikde žiadnu väčšiu oporu, dal ju jednej mrazivej noci markgróf odviezť aj so synom na hrad Bezděz a tam ju uväznil. Medzi pánmi aj ľudom z toho bolo veľké pobúrenie, ale dlho trvalo, kým sa podarilo lsťou aspoň kráľovnej z Bezdezu ujsť.
Kunhuta bola presvedčená, že na slobode bude môcť svojmu synovi lepšie pomáhať a domáhať sa aj svojej moci. Preto prišla na Hradec, kde chcela počkať na cisárovu odpoveď.
Keď sa kráľovná najedla a odpočinula si, nechala sa previesť hradom, ktorý kedysi dal kráľ svojmu levobočkovi Mikulášovi a potom kráľovnej. Knieža Opavské však bolo väčšinou v cudzine, a tak bol hrad v rukách purkrabího.
Keď cisár Rudolf začul, čo sa v Čechách deje, rýchlo poslal do Prahy aj do Sliezska na Hradec poslov. Listom pokarhal pána Otu Braniborského za tvrdé zaobchádzanie s kráľovičom a kráľovnou, pani kráľovnej potom daroval Opavsko a dôchodok tri tisíce hriven striebra, aby ju uspokojil a ona netrpela v chudobe. Od tej chvíle sa Hradec zmenil na nepoznanie.
Kráľovná sa obklopila dvorom skutočne kráľovským a pozývala na Hradec českých aj moravských pánov, aby s nimi rokovala. Najbližší jej však bol predsa len pán Milota, ktorý sa už dlhý čas uchádzal o jej priazeň. Ale kráľovná hovorila stále iba o malom kráľovičovi.
„Musíme, pane Milota, najprv získať všetkých mocných pánov z celého kráľovstva, aby čo najskôr bol koniec vlády brandenburského markgrófa. Potom sa nám konečne podarí kráľoviča vyslobodiť.“
„Je mi ľúto, kráľovná, že Ťa teraz zarmútim. Dostal som zlú správu. Kráľovič Václav už nie je na Bezdeze,“ povedal pán a rýchlo podal zblednutej kráľovnej pohár vína, aby sa osviežila. „A kde je môj syn?“
„Brambor ho dal odviezť do Žitavy, aby bol od Teba čo najďalej, kráľovná!“ Kunhuta musela už veľa zlého prekonať. Odkedy sa stala českou kráľovnou, trpký to bol údel, a preto ju ani táto správa nezlomila, skôr naopak. Až teraz si uvedomovala, aké správne bolo rozhodnutie utiecť z moci markgrófa, aj keď musela kráľoviča opustiť.
„Pošli do Žitavy spoľahlivého človeka, pane Milota! Nech viem, ako sa synovi darí.“
„Už som poslal, kráľovná! Len čo sa posol vráti, hneď Ti podám správu.“ Na Hradci sa už ukazovala jar a kráľ Otakar stále ešte nebol pochovaný. Jeho mŕtvola ležala u minoritov vo Viedni a kráľovná čakala, kým nad ním pápež zruší kliatbu, aby ho mohla riadne pochovať. Keď mŕtveho kráľa previezli na Moravu, išla kráľovná so svojím dvorom do Znojma, aby sama všetko zariadila.
Starosti neprestávali a predsa sa všetko pomaly obracalo k lepšiemu. Páni videli, ako brandenburský markgróf so svojím vojskom po Čechách búri a je horší než bývalý kráľ, ktorý nikdy nechcel byť pánom poddaný. Teraz sa všetci českí aj moravskí páni obracali s nádejou ku kráľovnej vdove, aby s jej pomocou dosadili na trón mladého kráľoviča a znovu tak české krajiny priviedli k sláve. U dvora kráľovnej vo Znojme sa objavil Záviš z Falkenštejna. Kráľovná ho dobre poznala z jeho zvád s kráľom, ale časy už boli iné a teraz bola potrebná každá dobrá ruka, zdravý rozum a otvorený mešec, ktorý by kráľovnej pomohol k vláde.
Keď pán Záviš prišiel kráľovnej zložiť svoju poctu, bol ako vymenený. „Kráľovská Milosť! Chcem Ti verne slúžiť až do smrti. Viem, že som Ti bol kedysi tŕňom v oku a Ty si kráľa veľmi proti mne popudzovala! Ale čo bolo, to zabudni! Keď som kľačal pri mŕtvom kráľovi na Moravskom poli, prosil som ho o odpustenie. Hovoriť už nemohol, ale viem, že mi odpustil. Bol to kráľ veľkého srdca aj ducha.“ Keď kráľovná počula slová pána Záviša, snažila sa naozaj na všetko zlé, čo medzi nimi kedysi stálo, zabudnúť. Teraz nebol čas na ďalšie roztržky a múdry a učený pán Záviš bol lepším priateľom než nepriateľom.
„Prijímam Tvoje služby, pane Záviši, a ak chceš, poď so mnou na Hradec. Potrebujem nového purkrabího a dobrého správcu mojich statkov. Koho iného by som si mala vybrať ako teba? Skúseného a svetom zbehlého pána z Ruže.“
„Ďakujem ti, Milosť, za slová dôvery! Rád pôjdem s Tebou na Hradec a Tvoj hrad aj majetok budem opatrovať tak, ako by bol môj. To sa spoľahni!“
A tak sa pánovi Závišovi podarilo dostať ku kráľovnej. Už dávno vedel, že sa v Čechách všetko mení, a nechcel stratiť jedinú príležitosť, ako sa dostať k českému trónu.
Keď kráľovná priviezla pána Záviša na Hradec, starého purkrabího prepustila s dobrou odmenou a nového slávnostne uviedla do úradu. Mnohí páni sa čudovali, že práve pánovi Závišovi sa dostalo takej dôvery. Ale kráľovná sa s nimi radila, len keď sama uznala za dobré. Bola to pani rozvážna a samostatná. Len pán Milota nebol s novým purkrabím spokojný a stále na ňom niečo videl. Keď raz ostal s kráľovnou osamote, nezabudol jej to povedať.
„Varujem Ťa pred Závišom z Falkenštejna, kráľovná! Prečo si ho vzala do služieb? Prečo si sa aspoň so mnou neporadila? Vieš dobre, ako Tvojho kráľa miloval a túžil po moci. A teraz aj Teba očarí čarovnými slovami a zavedie do záhuby.“ Kráľovná zdvihla hlavu a v očiach jej zaiskrilo hnevom.
„Ale pane Milota, azda si nemyslíš, že som taká neskúsená! Poznám dobre všetkých tých pánov, čo sa tu okolo môjho dvora točia, aj teba. Ty azda iba z čistej lásky ku mne si podnikal všetky tie nebezpečenstvá?“
„Milosť, to by si mi veľmi ukrivdila!“ protestoval pán Milota a hneď dva prsty na prísahu dvíhal. „Už raz som Ti vernosť prisahal, a keby si aj sama nechcela, budem ako Tvoj verný pes stále pri tvojich nohách. Ale daj pozor, kráľovná moja! Nejedna pani bola ranená Závišovou ružou a potom si márne svoje srdce hojila z lásky. Nechcel by som, aby si aj Ty bola medzi nimi.“
„Pane Milota! Ako môžeš takto hovoriť so svojou kráľovnou? Kto Ti dal na to právo? Pretože si Ťa vážim ako dobrého priateľa, nič pánovi Závišovi o našom rozhovore nepoviem. Nechcem, aby tu na Hradci medzi mojimi pánmi kvitlo nepriateľstvo. A druhýkrát si daj pozor na jazyk, pane Milota! Neviem, či by som bola vždy tak zhovievavá.“
Kráľovná rýchlo vstala a odišla do svojich komnát. A pán Milota sa búchal päsťou do hlavy, že sa dal uniesť žiarlivosťou a hnevom. Mal kráľovnú rád, ale v láske sa mu nedarilo. Neustále bola celá do seba ponorená a stále len kľačala na modlitbách. Vzdychala za mladým kráľovičom a pán Milota sa bál hovoriť o svojej láske. Pani Magdaléna, prvá dvorná dáma, keď prišla kráľovnej ohlásiť pána Záviša, kráľovná povedala netrpezlivo:
„Nech vstúpi! Len mi podaj ten nový závoj, Magdaléna, ktorý mi pán Záviš daroval.“ Keď jej ho pani ovinula okolo hlavy, nastavila jej benátske zrkadlo. Kráľovná bola ako ružový kvet. Pobyt na Hradci jej svedčil. Šedivé nitky vo vlasoch akoby kúzlom zmizli a prvé vrásky, ktoré sa jej po prebdených nociach od plaču vryli do tváre, skryla pod závojom.
Keď pán Záviš vstúpil do komnaty, kráľovná sa naňho milo usmievala. „Čo nové na Hradci, pane purkrabí?“ pýtala sa. „Nejaké zlé správy?“
„Kráľovská Výsosť! Musím Ti povedať, že je dnes prekrásne teplý jarný deň. A ak sa mi Ťa podarí zlákať na vyjažďku do lesov, budem ten najšťastnejší človek na svete.“
„Na vyjažďku? To mi ešte nenapadlo, že by som sa tiež mohla pozrieť do lesa. Zo samých starostí zabúdam, že je jar. A koľká už?“
„Prvá na Hradci, Milosť! A dúfam, že nie posledná,“ zašepkal Záviš a sklonil sa ku kráľovninej ruke.
„Tak ja sa teda pôjdem pristrojiť na vyjažďku a Ty, pane Záviši, vyber mi nejakého koňa!“
„Už je pripravený, Milosť! Pozri z okna!“
Kráľovná sa usmiala. Nový purkrabí myslel vždy na všetko a skôr než mohla svoje želanie vysloviť, bolo už splnené. Zvedavo sa vyklonila z okna a pozrela na nádvorie. Pri vchode páža držalo za uzdu krásneho belúša.
„Ten biely kôň? Kde sa tu vzal? Takého som na Hradci nikdy nevidela,“ čudovala sa kráľovná.
„Je tvoj, Milosť! Prijmi ho odo mňa ako dar a na pamiatku našej prvej vyjažďky.“ A kráľovná ten dar prijala s radosťou. Kôň mal zlatú uzdu aj sedlo. Záviš z Falkenštejna bol bohatý pán. V Čechách mu patrilo niekoľko hradov a panstiev. Rod Vítkovcov bol nad iné mocný a vždy zasahoval do vlády v Českom kráľovstve. Pán Záviš tiež na ničom nešetril, keď vyberal dary pre kráľovnú. Zato s jej statkami hospodáril šetrne, a keď bolo treba, rád zo svojho doplnil na úhradu dvora kráľovnej.
Medzi pánmi aj služobníctvom sa začalo hovoriť, že nie je kráľovnej ľahostajný. Často ich bolo vidieť spolu na vyjažďkách aj pri tanci v kole. Záviš sa kráľovnej nepokryte dvoril a uchádzal sa o jej priazeň. A keď dal nachytať niekoľko kôp slávikov iba preto, aby kráľovnej pod oknami v sade spievali, bolo už isté, že jej lásku získal. Tak predsa len došlo na slová pána Milotu, že sa aj pani Kunhuta zahľadela do ruže a nebolo jej pomoci.
„Pani moja, Ty si najkrajšia zo všetkých! Denne Pánubohu ďakujem, že som k Tebe vo Znojme prišiel a Ty si ma vzala na milosť,“ dal sa viackrát počuť pán Záviš, keď Kunhuta už bola jeho ženou.
„Páni nám to ale budú mať za zlé! Cisár aj pápež. Počítali so mnou ako s vdovou po kráľovi a teraz im kazím svojou láskou k Tebe ich plány.“
„Nič sa neboj, pani moja! Ja Teba ochránim. Dáme sa spolu tajne zosobášiť v hradnej kaplnke a až bude čas, až vtedy o všetkom pánom povieme. Musíme sa mať na pozore, aby proti nám mladého kráľa nepoštvali. Zloba ľudská je niekedy strašná,“ radil Záviš kráľovnej.
„Azda kráľ svojej matke odpustí,“ šepkala kráľovná so slzami v očiach. „Keď nie teraz, tak až z toho bude mať rozum. Robím, čo môžem, a azda sa čoskoro dočkáme, že zasadne na český trón.“
A jednej noci, keď už všetko na hrade spalo, stretla sa kráľovná s pánom Závišom v hradnej kaplnke, kde ich čakal kňaz, aby ich zosobášil. Pán Záviš mu za tú službu dobre zaplatil a slovom ho zaviazal, aby nikomu nič o tajnom sobáši nehovoril, kým mu na to nedá súhlas.
Od toho dňa bola kráľovná pokojnejšia a spokojnejšia. Toho pokoja jej bolo už aj treba, pretože čakala so Závišom dieťa. Mal z toho veľkú radosť a nevedel, ako by sa kráľovnej najlepšie zapáčil. Strojil pre ňu hostiny a turnaje, pozýval na hrad potulných rytierov, aby na jej krásu skladali milostné piesne. Sám ich tiež niekoľko vedel a nejedenkrát zložil pre kráľovnú.
Kráľovná sa tak dobre obliekala, že nikto nič nevedel, okrem jej komornej. Staré baby však majú ostrý a skúsený zrak, a preto im neušlo, že kráľovná začala chodiť opatrnejšie po schodoch a prestala jazdiť na koni.
„Tak predsa sa nám pani kráľová s tým Vítkovcom zabudla! Čoskoro budú na Hradci krstiny, to uvidíte,“ hovorila jedna druhej.
„A to že by kráľovná porodila dieťa v nemanželskom lôžku? To sa mi ani nechce veriť. Pani je to zbožná. To len ten purkrabí Záviš jej tak popletol hlavu,“ tvrdila tretia. „Čože neviete, že je už po svadbe? Raz v noci som videla v kaplnke svetlo. Zbehla som potichu dole a vtom práve oni vyšli. Kráľovná sa usmievala a purkrabí ju viedol za ruku. Pekných čias sme sa to na Hradci dočkali.“
Ale tak zle zasa nebolo. Hradec rozkvital do krásy práve tak ako kráľovná. Stále tu bolo plno remeselníkov a pomocníkov. Pán Záviš dal opraviť hradby a pristavať niekoľko komnát. Potom nechal urobiť pre kráľovnú aj novú pavlač, aby rovno z komnaty na ňu mohla vyjsť a mala pekný výhľad do kraja.
Jedného dňa tajne priniesli do kráľovninej komnaty veľkú truhlu. Keď ju Záviš pred kráľovnou otvoril, našla v nej zlatú kolísku. „To je pre nášho syna, pani moja! Musí to byť syn!“
„Zlatá kolíska? V takej sa ani kráľ nekolísal!“ hovorila kráľovná s obdivom. „Ale bude sa v nej kolísať náš syn, syn Záviša z Falkenštejna. Zaslúži si to, keď vzišiel z takej veľkej lásky, ako je naša.“
„Škoda, že tú kolísku musím pred ľuďmi ukrývať,“ povzdychla si kráľovná. „Inak by som ju všetkým vystavila na obdiv.“
Keď pán Milota videl, čo sa s kráľovnou deje, bol z toho veľmi nešťastný. Jeho túžba po moci bola práve tak silná ako Závišova, a preto teraz musel zvoliť inú cestu. Často sedával kráľovnej pri nohách a rozprával jej rôzne príhody alebo navíjal klbká priadze. Kráľovná Kunhuta vyšívala nový vankúš a dlho sa nemohla rozhodnúť, čo by naň vyšila. Až jej pán Milota dal dobrú radu. „Keď dovolíš, kráľovná, ja by som Ti poradil! Vyši naň zlaté a modré ruže s piatimi lístkami. Tie sa budú najlepšie hodiť.“
„Prečo práve Ty, pane Milota, ma k ružiam navádzaš? Ešte nedávno si sa bál, aby som sa o ich tŕne nepopichala,“ čudovala sa kráľovná a chcela z neho vyzvedieť, čo sa o nej hovorí.
„Čo bolo, to bolo. Dnes už som múdrejší a nemám Ti to za zlé. Keby som ja mal väčšiu odvahu, možno by som teraz bol na mieste pána Záviša. Zmeškal som svoj čas a len sám sebe teraz dávam vinu.“
Kráľovná sa naňho usmiala a bola rada, že pán Milota zmúdrel. Na jeho služby si zvykla a nerada by sa ich bola vzdala. Dala teda na jeho radu a vyšívala ruže. Jedného dňa sa narodil túžobne očakávaný syn a dostal meno Ján. Kráľovná sa čoskoro uzdravila a syna ukrývala v poslednej komnate, kam panstvo nechodilo. Ešte nebol čas, aby sa k nemu mohla verejne prihlásiť. Kráľ Václav už v Čechách zasadol na trón, ale matke zatiaľ na Hradec nevzkázal.
Jednej noci mala kráľovná zlý sen. Snívalo sa jej, že jej vlastný syn kráľ Václav II. zabil Záviša z Falkenštejna. Márne ho kráľovná prosila o milosť, vlastným mečom mu zťal hlavu a na plecia nevlastného brata dal zavesiť ťažký kríž. Kráľovná začala kričať a volať o pomoc. Vtom sa zo sna prebudila a rýchlo sa bežala pozrieť do kolísky. Synáčik však spal pokojne a ani pestúnka sa neprebudila.
Keď ráno prišiel ku kráľovnej pán Záviš, pani mu to všetko podrobne rozprávala. „Čoho sa bojíš, šťastie moje?“ tešil ju. „To bol len zlý sen. Ja sa predsa s kráľom vždy dohodnem a o hlavu sa nebojím.“
„Ale zváž, pane Záviši! Keby brat chcel bratovi ublížiť? Ja by som to neprežila.
Musíme preto niečo urobiť, aby mi kráľ odpustil a vzal ma na milosť.“
„Neboj sa, všetko sám zariadim. Chcem, aby si vošla do Prahy ako kráľovná. Nebudem stáť v ceste tvojmu stretnutiu s kráľom. Veď si predsa aj moja kráľovná!“
A pán Záviš svoj sľub dodržal. Ešte než sám poslal posla kráľovnej na dvor, prišlo z Prahy pozvanie od kráľa, aby matka k nemu prišla, že sa už na ňu veľmi teší.
A kráľovná Kunhuta sa chystala na cestu.
Milostné dni na Hradci sa končili. Bol koniec vyjažďok a zábav. Rýchlo uplynuli všetky tie mesiace a čo sa za ne udialo, už sa nedalo napraviť. Kráľovná si udržala svoju krásu aj túžbu po moci a pán Záviš mohol byť konečne za svoju snahu a starostlivosť odmenený úradom u kráľovského dvora. Obom nastal boj o moc. Od tých čias už nikdy nebolo na Hradci pri Opave toľko slávy, ako za čias kráľovnej Kunhuty, keď sa tu schádzali prední páni zeme českej. Aj tí slávici tam dnes inak spievajú a lesy inak voňajú. Len mesiac stále rovnako pláva po oblohe a pozerá dolu. Niekedy sa v jeho svetle objavuje na nádvorí biely kôň. Netrpezlivo hrabe nohou a potriasa krásnou hlavou. Chvíľu tu čaká, a keď nikto nechodí, udrie kopytom o starý kameň a zmizne. Azda je to ten, ktorého pán Záviš z veľkej lásky daroval kráľovnej a teraz ho drží na zlatej uzde mesiac a sám sa na ňom vozí po oblohe.