Dvaja bratia

Kde bolo, tam bolo, žili raz dvaja bratia a ako to už na svete chodí, jednému bolo do skoku a ten druhý pre samé ach a jaj nevedel, kam skôr skočiť. Ten bohatý bol zlatník a aj srdce mal zo zlata, práve tak studené a neprajné. Ten chudobný sa živil pletením metiel a tomu sa srdiečko v tele triaslo ako sliepočka v trstine. A čo pánboh dlhoval tomu chudákovi na majetku, to mu nadelil v jeho dvoch synoch. Boli dvojčatá a podobali sa jeden na druhého ako dve kvapky vody. Chlapci občas zašli do domu toho bohatého, kde dostali na jedenie zvyšky zo stola, aby sa trochu posilnili.
Raz išiel chudobný brat do lesa po prútie na metly, keď tu uvidel vtáka, ten ti bol celý zlatý a taký krásny, že krajšieho svet ešte nevidel. Chudák zdvihol kameň, hodil a trafil vtáka tak šťastne, že na zem spadlo jedno zlaté pero; ten vták však sám odletel preč. Vzal to pierko a priniesol bratovi zlatníkovi, ktorý si ho obzrel a povedal:
„To je pravé zlato.“ A vyplatil mu za ne pekný peniaz. Druhého dňa vyliezol chudák v lese na jednu brezu, aby si narezal pár konárov. Tu z koruny stromu vyletel zlatý vták, a keď sa muž poobzeral, našiel hniezdo a v ňom ležalo zlaté vajce. Vzal vajce domov a zaniesol ho bratovi, ktorý povedal:
„To je ryzie zlato.“ A opäť mu vyplatil, koľko sa patrilo, a povedal:
„Toho vtáka by som rád mal.“ Keď išiel chudák tretí raz do lesa, uvidel zase na jednom strome sedieť toho zlatého vtáka. Nelenil, schmatol kameň a dobre mierenou ranou ho zrazil dolu. Vtáka priniesol svojmu bratovi, ktorý mu zaň dal kopu zlata, až sa z toho chudák tešil, ako si pomohol, a spokojne šiel domov.
Ale ten zlatník nebol žiadny hlúpik, bol to šibal ľstivý a chytrý ako líška, dobre vedel, čo je to za vtáčika. Zavolal ženu a povedal jej:
„Upeč mi toho zlatého vtáka a daj pozor, nech z neho nespadne ani sústo, celého ho zjem sám!“ Ten vták bol totiž čarovný! Kto zje jeho pečeň a srdiečko, nájde každý deň ráno pod vankúšom kúsok zlata! Žena vtáka vypitvala, oškubala, očistila, napichla na ražeň a dala piecť. A kým sa vták piekol, odišla z kuchyne za inou prácou. Ale čo čert nechcel, prišli práve tí dvaja chlapci chudobného brata a vôňa ich pritiahla až k ražňu. Len sa tak okolo obšmietali, párkrát ním otočili, a keď z pečienky spadli dolu na panvicu dva voňavé kúsky mäsa, jeden z nich povedal:
„Mám taký hlad. Vieš, čo? Tie dva kúsky zjeme, nikto to nespozná!“ A ako povedali, tak urobili. Práve sa však vrátila žena a videla, že niečo jedia, a pýtala sa:
„Čo ste to zjedli?“
„Dva kúsky, čo spadli z toho vtáka,“ priznali sa. „Jemináčik! To bolo srdiečko a pečeň!“ povedala žena zľaknutá; aby muž nič nespozoroval a nezúril, rýchlo zabila kura, vzala srdce a pečeň a položila ich k zlatému vtákovi. Keď bol hotový, zaniesla ho zlatníkovi, ktorý ho celkom sám celého zjedol.
Druhého dňa ráno siahol zlatník pod vankúš, aby si vytiahol svoj kúsok zlata, ale ajajaj! Nebolo tam nič. A druhý aj tretí deň to bolo rovnako! Zato u chudáka tam to bolo na radosť. Keď chlapci ráno vstali, niečo s cinknutím spadlo na zem a bolo to zlato! Tomu sa otec naozaj podivil.
„Kde sa to tu vzalo?“
Ale druhého aj tretieho dňa to bolo rovnako, a tak sa vybral k svojmu bratovi a tú podivuhodnú históriu mu rozprával. Zlatník bol hneď doma, teraz mu svitlo, kto zjedol srdce a pečeň zlatého vtáka, a bolo to jeho srdce z ryzieho zlata, ktoré mu nahovorilo, čo povedal:
„Tvoje deti sú v spojení s diablom! To zlato od nich neber a radšej ich vyžeň z domu, inak sa stane nejaké nešťastie.“ A pretože chudák bol zbožný a diabla sa nadovšetko bál, s ťažkým srdcom odviedol dvojčatá do lesa a tam ich zanechal osudu.
Deti blúdili po lese a hľadali cestu domov, ale to blúdenie ich zaviedlo stále hlbšie a hlbšie do lesa. Konečne stretli nejakého poľovníka, ktorý sa ich prekvapene opýtal:
„Komu patríte, deti, a čože tu hľadáte?“
„Náš ocko viaže metly a odviedol nás do lesa.“ Rozprávali, že ich doma nechceli, pretože každé ráno mali pod vankúšom kúsok zlata.
„No,“ povedal poľovník „to predsa nie je nič zlé, keď zostanete aj naďalej zbožní a čestní, ani diabol s vami nič nezmôže.“ A pretože to bol dobrý muž a tie deti sa mu páčili, sám totiž žiadne nemal, vzal ich so sebou domov a povedal:
„Teraz budem váš otec ja a vychovám vás.“ A tak sa chlapci vyučili poľovníckemu remeslu a všetko to zlato, čo mali každé ráno pod vankúšom, im otec uschoval, aby mali raz niečo na začiatok.
Chlapci vyrástli, a tak ich raz otec vzal do lesa na číhanku a povedal:
„Dnes budete robiť skúšku, aby som vás mohol prepustiť z učenia a urobiť z vás riadnych poľovníkov.“
Tu uvideli na nebi kŕdeľ snežných husí a chlapci si povedali, že zastrelia každý jednu na opačnom konci husacieho klina. A bolo to tak. A keď letel ďalší kŕdeľ husí, mal ich otec na ďalší výstrel a opäť to bola majstrovská rana.
„Prepúšťam vás z učenia, mládenci, teraz sú z vás skutoční poľovníci.“
A keď sedeli večer pri spoločnej večeri, tu sa synkovia zarazili a povedali:
„Otče, toho jedla sa ani nedotkneme, kým nám niečo neslúbite.“
„A čože by to malo byť?“ spýtal sa poľovník.
„Sme už vyučení poľovníci, radi by sme skúsili svoje šťastie vo svete, tak nám dovoľte odísť.“ Tu starý s radosťou povedal:
„Hovoríte ako praví poľovníci, želáte si to, čo by som si želal aj ja, choďte s pánom Bohom a nech sa vám darí!“
Keď prišiel deň, kedy mali vyraziť na cestu, daroval im otec každému dobrú pušku a psa a každý si mohol z našetrených zlatákov vziať toľko, koľko si želal. Potom ich kúsok odprevadil a pri lúčení im podal nôž:
„Až sa jedného dňa vaše cesty rozídu, tak zarazte tento nôž na rázcestí do stromu. Ten, ktorý sa tam vráti skôr, môže vidieť, ako sa má ten druhý; ak bude jeho strana noža hrdzavá, je mŕtvy, ak bude bez poškvrny, tak žije.“
Bratia šli a šli stále ďalej, až prišli do jedného hlbokého čierneho lesa, ktorému nebolo konca. Keď prišiel večer, najedli sa z toho, čo mali v mošniach, ale keď ani druhý deň nedošli na jeho koniec, nemali na jedenie nič, a tak jeden povedal:
„Musíme si niečo zastreliť, inak budeme hladovať.“ Vzal pušku, poobzeral sa a uvidel utekajúceho zajaca, mal ho na muške, ale zajac zavolal:
„Poľovníče, nechaj ma žiť, ja ti dám dvoch mladých.“ Skočil hneď do krovia a priniesol dvoch zajačikov a to ti boli také veselé a hravé zvieratká, že poľovníci nemali srdce ich zabiť, tak si ich nechali a malí zajačikovia za nimi bežali ako psíky. Za malú chvíľu sa im do cesty pripletol lišiak. Inu, keď je hlad, aj líščia pečienka príde vhod. Ale lišiak sa dal do plaču:
„Poľovníče, nechaj ma žiť, ja ti dám dvoch mladých.“ No a teraz tu boli dve líščatá a kto by mal srdce ich zabiť? Tak mali zajačikovia nových kamarátov a putovali spolu ďalej. Tu to v kroví zašuchotalo a von sa vyštveral vlk a hneď naň. Ale vlk prosil:
„Poľovníče, nechaj ma žiť, ja ti dám dvoch mladých.“
No, tých dvoch rozkošných vĺčkov vzali ostatné zvieratá do party a šli ďalej. A za malú chvíľu ich bolo o dva viac, pretože sa im do cesty prikolísal medveď a ten sa tiež bál umierania, tak im dal medvedíky. Povedalo by sa, že ich už bolo dosť, ale pánboh to zamýšľal inak, tak im poslal ešte dve levíčatá. Takže teraz mali poľovníci dvoch levov, dvoch medveďov, dvoch vlkov, dvoch lišiakov a dvoch zajacov, ktorí za nimi pochodovali poslušne ako psy, ale mali tiež stále ten strašný hlad. Tak povedali lišiakom:
„Počúvajte vy šibali, zaobstarajte nám niečo na jedenie, ľstiví a prefíkaní ste na to dosť!“ Lišiaci si vedeli rady:
„Neďaleko odtiaľto je dedina, odtiaľ nám ocko priniesol už nejedného kohúta, ukážeme vám cestu.“ Tak tam šli, nakúpili jedlo pre seba aj zvieratá a ťahali ďalej. Ale pretože spolu nenašli žiadnu službu, bratia si jedného dňa povedali:
„Nedá sa nič robiť, musíme sa rozdeliť.“ Každý si vzal jedného leva, medveďa, vlka, lišiaka a zajaca. Potom na rázcestí zarazili nôž, ktorý im dal otec, a jeden sa vydal na východ, ten druhý na západ.
Ten mladší prišiel so zvieratami do jedného mesta, ktoré bolo celé potiahnuté čiernym súknom. Išiel do hostinca, kde sa opýtal hostinského, či by neubytoval jeho aj jeho zvieratá. Hostinský mu vykázal jednu maštaľ, kde bola v stene diera, ktorou sa pretiahol zajac, aby si priniesol hlávku kapusty, potom lišiak, aby pritiahol kdovie odkiaľ sliepku, a keď ju zjedol, bolo mu to málo, tak si zabehol po kohúta. Vlk a medveď a lev boli ale veľkí, aby tou dierou prelezli, a pretože mať pod strechou hladného leva, medveďa a vlka nebolo na smiech, ukázal im hostinský nakoniec na pasienku zdochnutú kravu a oni sa posilnili. Až keď takto zaopatril zvieratá, pýtal sa poľovník hostinského, prečo je mesto zahalené do čierneho súkna. Ten povedal:
„Pretože zajtra zomrie jediná dcéra nášho kráľa.“ Poľovník sa opýtal:
„Je azda na smrť chorá?“
„Ale kdeže,“ odvetil hostinský:
„je veselá a zdravá, ale predsa musí zomrieť.“
„A prečo?“ spýtal sa poľovník. „Vonku pred mestom stojí vysoká hora, v ktorej býva drak, ktorý musí dostať každý rok jednu pannu, inak spustoší celú krajinu. Ale všetky panny už zožral, nezostala žiadna okrem princeznej, preto niet pomoci, tentoraz musia drakovi dať ju, zomrie zajtra za úsvitu.“
„Prečo draka nezabili?“ pýtal sa poľovník.
„Ach,“ povzdychol si hostinský „toľko rytierov to už skúšalo, ale všetci zaplatili životom. Kráľ slúbil tomu, kto draka premôže, svoju dcéru za ženu a po jeho smrti aj celú ríšu.“
Na to poľovník nič nepovedal, ale druhého dňa vzal svoje zvieratá a vystúpili na Dračiu horu. Bol tam kostolík, v ktorom stáli na oltári tri naplnené poháre a pri tom nápis:
„Kto tie poháre vypije, ten sa stane najsilnejším mužom na svete a dokáže vládnuť tým mečom, ktorý je zakopaný pod prahom.“ Chlapec sa síce nenapil, ale vyšiel von a našiel ten meč. Ten bol však taký ťažký, že s ním nepohol. Tak sa vrátil k oltáru a vypil všetky poháre a hľa! Teraz už bol dosť silný, aby meč zdvihol a mohol ním vládnuť.
Medzitým nadišla hodina, kedy mala byť princezná vydaná drakovi, tak ju hore sprevádzali kráľ a všetci dvorania. Dievča už z diaľky videlo na Dračej hore stáť poľovníka so zvieratami a myslelo si, že tam na ňu čaká drak, a tak sa vzoprelo a nechcelo ísť ďalej. Ale nebolo pomoci, celé mesto by bolo kvôli nej stratené, musela ísť. Zarmútený kráľ a dvorania sa obrátili k domovu, len kráľovský maršal mal zostať nablízku a pozorovať, čo sa bude diať. Keď princezná dokolísala hore, nestál tam drak, ale mladý poľovník, ktorý ju utešoval, že ju chce zachrániť, a tak ju zaviedol do kostolíka a tam ju zavrel.
A kým by človek kýchol, bol tu drak! Prihnal sa s veľkým krikom, a keď uvidel poľovníka, od údivu pokrútil svojimi siedmimi hlavami a povedal:

„Čože tu hore zamýšľaš?“ Poľovník odvetil:
„Chcem s tebou bojovať!“ Drak povedal:

„Už som porazil mnohého udatného rytiera, s tebou budem tiež hneď hotový.“ A vychŕlil zo svojich siedmich chrtánov oheň, aby zapálil suchú trávu; v tom žiari a dyme sa mal chlapec uškvariť a udusiť. Ale pribehli verné zvieratá a oheň zadupali do zeme. Drak sa teda na poľovníka osopil, ale ten sa rozohnal čarovným mečom, až to vzduchom zasvišťalo a jednou ranou zrazil drakovi tri hlavy. To draka poriadne rozzúrilo, zdvihol sa do výšky, pľul ohnivé plamene a chcel sa na chlapca vrhnúť, ale ten znova švihol mečom a opäť mu odsekol tri hlavy. Teraz bol netvor celý zmätený, padol dolu a z posledných síl sa hnal na poľovníka, ale ten mu odsekol poslednú hlavu, a pretože bol celkom vysilený, zavolal svoje zvieratá a tie draka roztrhali na kusy.
Keď boj skončil, otvoril mladík kostolík a tam našiel princeznú ležať v mdlobách na zemi. Vyniesol ju von, a keď prišla opäť k sebe a otvorila oči, ukázal jej roztrhaného draka a povedal jej, že je oslobodená. Ona sa zaradovala a povedala:
„Teraz sa staneš mojím milovaným manželom, veď môj otec ma slúbil tomu, kto draka zabije.“ Potom si zložila z krku svoj koralový náhrdelník a rozdelila ho medzi zvieratá, aby ich odmenila, a lev k tomu dostal ešte zlatý zámoček. Poľovníkovi darovala šatku, na ktorej bolo vyšité jej meno. Chlapec potom išiel a vyrezal z dračích hláv jazyky, zabalil ich do šatky a dobre ju schoval. Keď sa tak stalo, povedal panne:
„Sme obaja unavení, trochu si pospíme.“ A ona súhlasila, tak si ľahli do trávy a mladík povedal levovi:
„Ty stráž, aby nás v spánku nikto neprepadol.“ A obaja zaspali. Lev sa položil vedľa nich, aby strážil, ale bol z toho boja tiež unavený, takže zavolal medveďa a povedal mu:
„Ľahni si tu vedľa mňa, ja si musím trochu pospať, ak niekto príde, tak ma zobuď!“ Medveď si ľahol vedľa leva, ale pretože sa mu z toho bojovania tiež zlepovali viečka, zavolal vlka:
„Ľahni si tu vedľa mňa, ja si musím trochu pospať, ak niekto príde, tak ma zobuď!“ Vlk si ľahol vedľa medveďa, ale aj on bol celý malátny, a tak zavolal lišiaka:
„Ľahni si tu vedľa mňa, ja si musím trochu pospať, ak niekto príde, tak ma zobuď!“ Lišiak sa položil vedľa vlka, ale aj naň išlo spanie, tak zavolal zajaca:
„Ľahni si tu vedľa mňa, ja si musím trochu pospať, ak niekto príde, tak ma zobuď!“ Zajac si urobil pohodlie vedľa lišiaka, ale aj on bol tým bojom zmorený a nebol nikto, koho by mohol zavolať, a tak zaspal. Tak princezná, poľovník, lev, medveď, vlk, lišiak aj zajac spali a spali naozaj hlbokým spánkom.

Zatiaľ sa kráľovský maršal, ktorý to všetko z diaľky pozoroval a videl, že drak s princeznou neodletel a hore sa rozhostil pokoj, osmelil a vydal sa hore. Na návrší ležal roztrhaný a rozsekaný drak a opodiaľ princezná, nejaký poľovník a zvieratá a všetci boli ponorení do hlbokého spánku. A pretože maršalovo srdce bolo studené a zlovestné, vzal svoj meč a odsekol mladíkovi hlavu. Potom schmatol princeznú do náručia a niesol ju preč. Tu sa dievča prebudilo a zľaklo sa, ale maršal jej povedal:
„Si v mojej moci, musíš povedať, že som to bol ja, kto draka zabil.“
„To nemôžem,“ odvetila:
„veď to urobil ten poľovník so svojimi zvieratami.“ Tu jej maršal pohrozil svojím zakrvaveným mečom, že ju zabije, ak ho neposlúchne, a bolo to! Priviedol princeznú ku kráľovi, ktorý bol bez seba od radosti, keď milované dieťa opäť uvidel, veď si myslel, že ju dávno roztrhal drak. Maršal povedal:
„Ja som draka zabil a princeznú aj celú ríšu oslobodil, preto ju žiadam za ženu, ako bolo slúbené.“ Kráľ sa opýtal dievčaťa:
„Je to pravda, čo hovorí?“
„Áno,“ odvetilo dievča:
„pravda to byť musí. Ale ja ťa prosím, otče, o odklad, vydám sa až za rok a deň.“ Chovala v srdci nádej, že za ten čas sa niečo dozvie o svojom milom poľovníkovi.
Na Dračej hore zatiaľ ležali zvieratá vedľa svojho mŕtveho pána a spali. Tu priletel veľký čmeliak a sadol si zajacovi na nos, ale ten ho odohnal labkou a spal ďalej. Čmeliak priletel druhý raz, ale zajac sa zase ohnal a spal ďalej. Tak priletel čmeliak tretí raz a zajaca do nosa bodol, to už ušiak predsa len vyskočil. A keď už bol hore, zobudil lišiaka, lišiak zobudil vlka, vlk medveďa, medveď leva. A keď sa lev prebudil, uvidel, že princezná je preč a jeho pán je mŕtvy. To ho dohnalo k revu a kriku:
„Kto to urobil? Medveď, prečo si ma nezobudil?“ Medveď sa opýtal vlka:
„Prečo si ma nezobudil?“ A vlk sa opýtal lišiaka:
„Prečo si ma nezobudil?“ A lišiak zajaca:
„Prečo si ma nezobudil?“ Úbohý zajac sa nemal koho pýtať, a tak vina ostala na ňom a vyzeralo to, že je s ním koniec. Tu sa dal do prosenia:
„Nezabíjajte ma! Ja nášho pána zase privediem k životu. Viem o jednej hore, na ktorej rastie korienok, komu ho človek dá do úst, ten je hneď vyliečený zo všetkých chorôb aj zranení, aj keby to bola smrť. Ale tá hora leží dvesto hodín odtiaľto.“ Lev povedal:
„Utekaj a hľaď, aby si bol do dvadsiatich štyroch hodín späť aj s tým korienkom!“
Svet taký zajačí cval ešte nevidel, lebo v priebehu dvadsiatich štyroch hodín bol naozaj späť a priniesol korienok. Lev priložil poľovníkovi hlavu k telu a zajac mu strčil korienok do úst a za malú chvíľu telo zrástlo, začalo biť srdce a poľovník bol zase živý. Prebudil sa a veľmi sa zľakol, keď nevidel princeznú, a pomyslel si:
„Kým som spal, odišla, asi ma nechcela.“ A bolo mu smutno, bolo mu nevesele a ani nezbadal, že má hlavu obrátene. To ten zbrklý lev mu ju tak nasadil. Prišlo mu to čudné až okolo poludnia, keď chcel niečo zjesť, tu uvidel, že mu hlava stojí nad chrbtom a nemohol to pochopiť a pýtal sa zvierat, čo sa s ním cez spánok dialo. Tak musel lev s pravdou von, rozprával mu, že od únavy všetci zaspali, a keď sa prebudili, našli ho mŕtveho s odseknutou hlavou, zajac priniesol koreň života, ale v zhone mu dali tú hlavu obrátene, ale že tú chybu hneď napraví. Pristúpil k mladíkovi, odtrhol mu hlavu, nasadil ju správne a zajac ho opäť vyliečil korienkom. Poľovník však na radosti nepribudol, bol smutný z toho, že ho princezná opustila; ťahal svetom a nechal svoje zvieratá, aby ľuďom tancovali pre radosť.
A ako tak putoval svetom, práve za rok a deň sa zase dostal do toho mesta, kde oslobodil princeznú od draka, ale celé mesto bolo tentoraz pokryté rudým šarlátom. Tu sa opýtal hostinského:
„Čo to má znamenať? Pred rokom bolo mesto v čiernom flóre a dnes má kabát z rudého šarlátu.“ Hostinský odpovedal:
„Pred rokom bola naša princezná kvôli drakovi na vlásku, ale kráľovský maršal s ním bojoval a zabil ho. Zajtra bude svadba, preto je mesto celé v radosti.“ Druhého dňa, keď mala byť svadba, povedal poľovník okolo obeda hostinskému:
„Čo na to hovoríte, pán hostinský, že u vás dnes zjem chlieb z kráľovského stola?“
„No, na to, že to nie je pravda, si pokojne vsadím sto zlatákov!“ Mladík stávku prijal a ešte sto ďalších pridal. Potom zavolal zajaca:
„Utekaj na zámok, milý ušiak, a prines mi chlieb, ktorý je sám kráľ.“
Tak sa vydal zajačik na cestu, pretože nemal koho by za seba poslal. Bolo mu jasné, že hneď ako sa ukáže v uliciach mesta, vydajú sa za ním všetci psi z okolia, pretože taký zajac je pre mestských psov chutné sústo. Veru sa nemýlil. Pelášil mestom nasledovaný psami, kľučkoval, ako len mohol, ale striasť ich sa mu nepodarilo. Našťastie mal na ceste strážnicu, tak tam za chrbtami vojakov vletel a psi za ním. Lenže toto psie zhromaždenie sa strážam vôbec nepáčilo, vojaci schmatli, čo bolo po ruke, a psiská vyhnali von. Keď zajac videl, že sa vonku takto vyjasnilo, utekal rovno cestou do zámku a rovno k princeznej, sadol si pod jej stoličku a škrabol ju labkou do nohy. Princezná povedala:
„Choď preč!“ pretože si myslela, že je to jej psík. Ale zajac ju škrabol druhý raz a ona zasyčala:
„Zmizni!“ Ale zajac sa nenechal tým odmietaním zmiasť a škrabol princeznú tretí raz. Tu sa pozrela dolu a spoznala zajačika podľa jeho koralového obojku. Vzala ho do lona, zaniesla do svojej komnaty a pýtala sa:
„Milý zajačik, čože chceš?“ On odvetil:
„Môj pán, ktorý zabil draka, je tu a poslal ma, aby som poprosil o chlieb, ktorý je sám kráľ.“ Princeznej poskočilo srdce od radosti, zavolala pekára a prikázala mu, aby priniesol chlieb, ktorý upiekol pre kráľa. Tu zajačik povedal:
„Nech ma pekár donesie aj s tým chlebom späť, inak ma roztrhajú mäsiarske psy.“ A tak musel pekár s chlebom aj zajacom až ku dverám hostinca. Tam položil zajačika na zem, ten sa postavil na zadné nohy, do predných labiek vzal chlieb a priniesol ho svojmu pánovi. „Pozrite, pán hostinský, vašich sto zlatákov je mojich.“ Hostinský sa čudoval, ale poľovník pokračoval:
„No, chlieb by som mal, ale teraz by som sa najedol aj z kráľovskej pečienky.“ Hostinský povedal:
„Tak to by som rád videl.“ ale staviť sa už nechcel. Poľovník zavolal lišiaka a povedal:
„Môj lišiačik, choď a prines mi pečienku, ktorú je sám kráľ.“
Lišiak si vedel rady, šiel na to líščím spôsobom, plazil sa kútmi a zákutiami, pretahoval sa stokami a uličkami, bez toho aby si ho psi všimli, a zastavil sa až vo svadobnej sieni, kde sa usadil pod stoličkou, na ktorej sedela princezná. A pretože u zajaca to fungovalo, aj ju škrabol na nohe. Tentoraz sa princezná hneď pozrela dolu a spoznala lišiaka podľa koralového obojku, vzala ho so sebou do komnaty a pýtala sa:
„Milý lišiak, čože chceš?“ Odvetil:
„Môj pán, ktorý zabil draka, je tu a posiela ma, aby som poprosil o pečienku, ktorú je kráľ.“ Tak dala zavolať kuchára a prikázala mu, aby kráľovskú pečienku zaniesol až ku dverám hostinca. Tam od neho lišiak misu vzal, chvostom odohnal hladné muchy, ktoré chceli ochutnávať, a zaniesol ju pánovi. „Pozrite, pán hostinský,“ povedal poľovník:
„chlieb a mäso by tu bolo, ale rád by som si dal aj kapustu.“ Zavolal vlka a povedal:
„Milý vlk, choď a prines mi kapustu, ktorú je sám kráľ.“
Vlk, ktorý sa nikoho nebál, šiel na zámok rovnou cestou. Keď vkráčal do svadobnej siene, prišiel k princeznej a potiahol ju zozadu za šaty. Obzrela sa a hneď ho podľa koralového obojku spoznala. Vzala ho do svojej komnaty a pýtala sa:
„Milý vlk, čože chceš?“ Odvetil:
„Môj pán, ktorý zabil draka, je tu a posiela ma, aby som poprosil o kapustu, ktorú je sám kráľ.“ Tak dala predvolať kuchára, ktorý musel kráľovskú kapustičku zaniesť až ku dverám hostinca. Tam od neho vzal vlk misu a priniesol ju pánovi. „Pozrite, pán hostinský,“ povedal poľovník:
„už mám chlieb, pečienku, kapustu, ale rád by som mal aj kúsok tej torty, čo je sám kráľ.“ Zavolal teda medveďa a povedal:
„Milý medveď, ty máš tiež rád sladké, choď a prines mi kus torty, ktorú je sám kráľ.“
Medveď sa hrnul na zámok a všetko mu išlo z cesty. Keď pribehol ku kráľovskej stráži, namierili naňho vojaci flinty, že ho ďalej nepustia. Ale on sa len zdvihol do výšky a pustil na nich trochu tej medvedej hrôzy a bolo to! Vojaci od samej hrôzy popadali a on šiel rovno cestou k princeznej, postavil sa za jej stoličku a trochu zabručal. Princezná sa otočila, ihneď medveďa podľa koralového obojku spoznala a prikázala mu ísť s ňou do jej komnaty a tam sa vypytovala:
„Milý medveď, čože chceš?“ Odvetil:
„Môj pán, ktorý zabil draka, je tu a posiela ma, aby som priniesol kus torty, ktorú je sám kráľ.“ Zavolala cukrára, ten musel vziať kráľovskú tortu a zaniesť ju až ku dverám hostinca. Tam medveď najprv ochutnal, potom uznanlivo kývol, misu od cukrára vzal a priniesol ju pánovi. „Pozrite, pán hostinský,“ povedal poľovník:
„mám chlieb, pečienku, kapustu aj tortu, teraz už len to víno, čo pije sám kráľ.“ A zavolal leva a povedal:
„Milý lev, ty sa tiež rád napiješ, choď a prines mi víno, ktoré pije sám kráľ.“
Keď sa lev bral ulicami, boli tieto zrazu bez ľudí, a keď prišiel ku kráľovskej stráži, vyzerali vojaci odhodlane a chceli mu zatarasiť cestu, ale stačilo jedno levie zívnutie a rozbehli sa. Lev kráčal nerušene až do kráľovskej siene, kde zaklopal chvostom na dvere. Tu vyšla von princezná, ktorá sa leva najprv veľmi zľakla, ale potom ho spoznala podľa zlatého zámočku na koralovom obojku a prikázala mu ísť s ňou do jej komnaty, kde sa vypytovala:
„Milý lev, čože chceš?“ Odvetil:
„Môj pán, ktorý zabil draka, je tu a posiela ma, aby som poprosil o víno, ktoré pije sám kráľ.“ Tak musel pribehnúť pivničiar, aby levovi podal víno, ktoré pije kráľ. Lev povedal:
„Idem s ním do pivnice, aby som videl, či ma nepodvádza.“ Tak šli dolu, a keď tam prišli, chcel pivničiar načapovať zo suda obyčajného vína, ktoré pijú kráľovi sluhovia, ale lev povedal:
„Zadrž! Ja to víno najprv ochutnám!“ Načapoval si pol mázu a naraz to vypil. „Nie,“ povedal, „to nie je víno pre kráľa!“ Pivničiar sa naň krivo pozrel, ale šiel, aby načapoval víno zo suda, ktorý bol pre maršala. Lev povedal:
„Zadrž! Ja to víno najprv ochutnám!“ Načapoval si pol mázu a naraz to vypil. „Toto je lepšie, ale stále to nie je víno pre kráľa.“ To už bol pivničiar celý purpurový a povedal:
„Azda môže nejaké hlúpe zviera rozumieť vínu?“ To sa levovi nepáčilo, tak mu posadil za ucho zaucho, až pivničiar spadol na zem. A keď sa zase pozbieral, celý skrotnutý zaviedol leva do jednej odľahlej pivničky, v ktorej ležali sudy s kráľovským vínom. Lev sa dal najprv do ochutnávania, a keď v ňom zmizlo pol mázu drahocenného vína, spokojne sa oblizol a povedal:
„Toto by šlo!“ A prikázal pivničiarovi naplniť šesť fliaš. Keď vyšli von, lev sa motal, pretože z toho ochutnávania mu na chrbte sedela opička, a tak mu musel pivničiar chtiac-nechtiac víno zaniesť až pred dvere hostinca. Tam vzal lev kôš s vínom do papule a zaniesol to pánovi.
Poľovník povedal:
„Pozrite, pán hostinský, mám chlieb, mäso, kapustu, tortu aj víno, všetko, čo dnes je aj kráľ, tak si teraz ja aj moje zvieratá necháme chutiť.“ A sadol si a jedol a pil a dal aj zajačikovi, lišiakovi, vlkovi, medveďovi aj levovi a bol celý rozradostený, pretože pochopil, že ho princezná má stále ešte rada. A keď bol obed na konci, povedal:
„Pán hostinský, teraz som sa najedol a napil, ako je a pije kráľ, teraz pôjdem na kráľovský dvor a ožením sa s princeznou.“ Tomu sa hostinský naozaj podivil:
„To ťažko, pretože princezná už jedného ženícha má a dnes slávi svadbu.“ Tu poľovník vytiahol šatku, ktorú mu dala princezná na Dračej hore a v ktorej bolo uložených sedem dračích jazykov, a povedal:
„K tomu mi pomôže to, čo mám tu v ruke.“ Hostinský sa pozrel na šatku a povedal:
„Keby som všetkému veril, tomuto neuverím a vsadím na to celý dom aj dvor.“ Poľovník vzal mešec s tisícom zlatákov, položil ho na stôl a povedal:
„A ja vsadím toto!“
Medzitým sa kráľ vypytoval princeznej:
„Čo chceli všetky tie divé zvieratá, ktoré prišli do môjho zámku až k tebe a potom zase odišli?“ Tu odvetila:
„Ja ti nemôžem a nesmiem nič povedať. Ale ak chceš vedieť viac, pošli po pána tých zvierat a pýtaj sa jeho.“ Kráľ teda poslal jedného sluhu do hostinca, aby toho cudzinca pozval na zámok, a sluha prišiel práve v tej chvíli, keď sa poľovník staval s hostinským. „Vidíte, pán hostinský, už ma pozývajú na zámok, ale ja ešte nepôjdem!“ A sluhovi povedal:
„Nechávam pána kráľa pozdravovať a nech mi najprv pošle kráľovské šaty, koč so šesťzáprahom a sluhov, ktorí ma budú sprevádzať.“ Keď kráľ počul odpoveď, opýtal sa dcéry:
„Čo mám robiť?“ Tá povedala:
„Urobte, čo si praje, bude to na dobré.“ Tak poslali šaty, koč so šesťzáprahom aj sluhov, ako si poľovník želal, a keď ich tento videl, povedal:
„Pozrite, pán hostinský, teraz je to tak, ako som si želal.“ Obliekol si kráľovské šaty, vzal šatku s dračími jazykmi a išiel ku kráľovi.
Keď ho kráľ videl prichádzať, opýtal sa dcéry:
„Ako ho mám privítať?“
„Choďte mu v ústrety, bude to na dobré.“ Tak kráľ vstal a šiel hosťovi v ústrety a jeho dcéra ho nasledovala. Kráľ posadil poľovníka vedľa seba a dcéry, maršal ako ženích sedel na druhej strane. Práve prinášali sedem dračích hláv a kráľ povedal:
„Počujte, tých sedem hláv odsekol drakovi kráľovský maršal, preto dnes dostane moju dcéru za ženu.“ Tu poľovník vstal, sedem dračích chrtánov otvoril a podivil sa:
„Kdeže je tých sedem dračích jazykov?“ Maršalom to myklo od ľaku, prehltol, zbledol a lapal po dychu. Ale potom sa osmelil a povedal:
„Každé malé dieťa vie, že draci nemajú žiadne jazyky.“ Ale poľovník odvetil:
„Luhárom by mali trhať jazyky! Dračie jazyky sú však dôkazy víťaza!“ A rozbalil šatku a každý jazyk vstrčil do správnej hlavy a oni pasovali ako uliate. Potom rozprestrel šatku, na ktorej bolo vyšité princeznino meno, ukázal jej ju a opýtal sa, komu ju dala. Princezná povedala:
„Tomu, kto zabil draka.“ Potom zavolal svoje zvieratá, vzal každému z krku jeho koralový obojok a levovi navyše zlatý zámoček a všetko to opäť ukázal princeznej a opýtal sa, komu to patrí. Odvetila:
„Tie obojky a zlatý zámoček patrili mne, ja som ich rozdelila medzi tie zvieratá, keď pomohli premôcť draka.“ A poľovník pokračoval:
„Keď som odpočíval unavený po boji a zaspal, prišiel maršal a odsekol mi hlavu. Potom princeznú odviedol preč a prinútil ju povedať, že zabil draka. Že je to lož, dokazujem týmito jazykmi, touto šatkou a týmto koralovým náhrdelníkom.“ A potom rozprával, ako ho zvieratá pomocou čarovného korienka vyliečili a ako celý rok putoval svetom a nakoniec sa vrátil sem a tu sa od hostinského dozvedel o maršalovom podvode. Tu sa kráľ opýtal dcéry:
„Je to pravda, že zabil draka?“
„Áno, je to pravda, teraz ti to môžem povedať, pretože sa pravda na svetlo božie dostala bez môjho pričinenia, pretože ja som musela prisahať. Preto som tiež chcela, aby svadba bola až o rok.“
Teraz už svadbe nestálo nič v ceste. Predtým ešte zavolali dvanásť radcov, aby nad zradným maršalom vyniesli súd. Boli to sudcovia múdri a spravodliví, a tak rozhodli, že maršala treba priviazať k štyrom volom a potom tých volov každého hnať na inú svetovú stranu, tak človek platí za zradu svojho kráľa. Keď bol maršal popravený, kráľ odovzdal svoju dcéru poľovníkovi a vymenoval ho vo svojej ríši za miestodržiteľa. Svadba bola skutočne veľkolepá, a keď bola na konci, poslal poľovník po svojho otca aj po toho druhého, ktorý sa ich kedysi ujal v lese, a oboch zahrnul pokladmi. Nezabudol ani na hostinského, nechal ho priviesť a povedal mu:
„Pozrite, pán hostinský, oženil som sa s princeznou, váš dom aj statok sú moje.“ Hostinský prisvedčil:
„Áno, tak je to po práve.“ Mladík však povedal:
„Choďte v pokoji, dobrý muž, podržte si svoj dom aj dvor, k tomu vám ešte darujem týchto tisíc dukátov.“
Mladý kráľ a jeho kráľovná žili šťastne a spokojne. Kráľ jazdil často na lov, pretože to bola jeho veľká radosť a jeho verné zvieratá ho sprevádzali. Neďaleko zámku ležal les, o ktorom medzi ľuďmi chodili rôzne reči, vraj je nebezpečný, a keď tam niekto zablúdil, už ho nikto nikdy nevidel. Mladý kráľ sa však nedal udržať, také miesto na lov si nemohol nechať ujsť, a tak na starého kráľa tak dlho dotieral, kým mu to jedného dňa nedovolil. Dali mu so sebou veľký sprievod, ale keď prišli do lesa, uvidel kráľ snehobielu laň, a tak povedal svojim ľuďom:
„Počkajte tu, kým sa nevrátim, chcem to krásne zviera uloviť sám.“ A išiel do hĺbky lesa a jeho zvieratá ho nasledovali. Sluhovia zatiaľ čakali a čakali a už bol večer, ale kráľ nikde. Tak išli na zámok a rozprávali to mladej kráľovnej:
„Mladý kráľ prenasledoval do čarovného lesa bielu laň a už sa nevrátil.“ A kráľovná sa zahalila do smútku.
A ako to bolo s mladým kráľom? Uháňal za laňou, ale nemohol ju dostihnúť, keď si už myslel, že ju má na dostrel, rozplynula sa mu pred očami a znovu sa objavila v diaľke. Stále mu unikala, až nakoniec zmizla celkom. Až teraz zbadal, že sa dostal hlboko do lesa, vzal teda lesný roh a zatrúbil naň, ale neprišla žiadna odpoveď, pretože bol už príliš ďaleko a jeho ľudia ho nepočuli. A na kraj sa zniesla noc a kráľovi bolo jasné, že toho dňa sa už domov nedostane, zoskočil teda z koňa, aby si rozložil oheň, pri ktorom prečká noc. Keď potom sedel pri ohni a jeho zvieratá ležali okolo neho, zdalo sa mu, že počuje čísi hlas. Obzrel sa, ale nikoho nevidel. O chvíľu nato opäť počul vzdychanie a prichádzalo odniekiaľ zhora, a keď zdvihol oči, uvidel na strome sedieť nejakú starenu, ktorá tam nariekala:
„To je mi ale zima! To je mi ale zima!“ Zavolal na ňu: „Tak poď dolu a ohrej sa!“ Ale ona povedala:
„Kdeže, tie tvoje zvieratá ma pohryzú.“ Odvetil:
„Tie ti nič neurobia, matička, len poď dolu.“ Tá úbohá starenka bola ale v skutočnosti čarodejnica a povedala:
„Hodím ti dolu prútik, pán, ak ich ním prešvihneš po chrbte, neurobia mi určite nič.“ A mladý kráľ nelenil, a každé zviera švihol prútikom a bolo to! Namiesto živých tvorov tu ležala kôpka mŕtvych balvanov. Teraz bola čarodejnica pred zvieratami naozaj v bezpečí, skočila dolu, schmatla prútik a švihla ním aj kráľa. Potom si zvesela zakrepčila, ako sa jej tento čarodejnícky kúsok podaril. Kamene odtiahla k jednej starobylej hrobke, okolo ktorej už ležali mnohé také kamene rozličných tvarov a veľkostí.
A mladý kráľ neprichádzal a kráľovná bola deň ode dňa smutnejšia.
Jedného dňa sa stalo, že ten druhý z bratov, ktorý sa pri lúčení vydal na východ, prišiel do kráľovstva, kde vládol jeho brat. Hľadal si nejakú službu, ale nikto poľovníka nepotreboval, tak si zarábal na živobytie tým, že hral a jeho zvieratá k tomu tancovali. Ako tak touto krajinou vandroval, napadlo ho, že by sa mohol pozrieť k tomu rázcestiu a skontrolovať nôž, ktorý tam vtedy s bratom zarazili. Keď tam prišiel, bola bratova strana noža sčasti zhrdzavená, čo ho vyľakalo:
„Môj brat je vo veľkom nebezpečenstve, ale azda ho môžem ešte zachrániť, polovica noža je ešte čistá.“ Tak sa vydal so zvieratami na západ, až prišiel k bránam kráľovského mesta. Stráže mu vyšli v ústrety a pýtali sa, či ho majú ohlásiť u kráľovnej, ktorá je už polomŕtva od strachu a bolesti, že zahynul v čarovnom lese. Strážcovia totiž verili, že on sám je mladý kráľ, taký podobný bol svojmu bratovi a k tomu mal so sebou aj tie zvieratá. Poľovník spoznal, že vojaci hovoria o jeho bratovi, a pomyslel si:
„Bude lepšie, ak sa budem vydávať za neho, tak ho dokážem lepšie zachrániť.“ Preto sa nechal odviesť do zámku, kde ho prijali s veľkou radosťou. Mladá kráľovná si myslela, že to je jej manžel, a pýtala sa ho, prečo bol tak dlho preč. Odvetil:
„Stratil som sa v lese a nemohol som nájsť cestu späť.“ Večer, keď sa odobrali na kráľovské lôžko, položil medzi seba a kráľovnú obojstranne brúsený meč. Kráľovná netušila, čo to má znamenať, ale neodvážila sa opýtať.
Brat zostal na zámku pár dní a vyšpehoval všetko, ako sa to má s čarovným lesom, potom povedal:
„Musím hľadať tam.“ Starý kráľ a kráľovná mu to rozličnými spôsobmi vyhovárali, ale on trval na svojom a vytiahol s veľkým sprievodom k lesu. Keď tam prišli, viedlo sa mu ako jeho bratovi, uvidel bielu laň a povedal:
„Zostaňte tu a čakajte na mňa, kým sa nevrátim, chcem to krásne zviera uloviť sám.“ A išiel ďalej do lesa a jeho zvieratá ho nasledovali. Ale laň nemohol dostihnúť, a keď celkom zmizla, bol hlboko v lese a musel tam prenocovať. Rozložil oheň a tu sa to na strome dalo do vzdychania:
„To je mi ale zima! To je mi ale zima!“ Pozrel sa hore a sedela tam čarodejnica. Povedal:
„Keď ti je zima, poď dolu, matička, a ohrej sa.“ Ona odvetila:
„Kdeže, tie tvoje zvieratá ma určite pohryzú.“
„Neboj sa, nič ti neurobia.“ Tu zvolala:
„Hodím ti dolu prútik, ak ich ním švihneš, tak mi neublížia.“ Keď to poľovník počul, prišlo mu to babkino rozprávanie podozrivé a povedal:
„Svoje zvieratá biť nebudem, len poď dolu alebo ťa prinesiem.“ Tu zvolala:
„To skús! Ty mi nič urobiť aj tak nemôžeš.“ Ale poľovník odvetil:
„Ak nezlezieš, zostrelím ťa.“ Babica sa zasmiala:
„Len strieľaj, hlupák, tvojich gúľ sa nebojím.“ Tak zamieril a vystrelil, ale olovené gule sa od čarodejnice odrazili, len to zabrnelo a ona sa smiala:
„Ani ma netrafíš.“ Ale poľovník si vedel rady, strhol si tri strieborné gombíky a nabil nimi pušku, lebo proti striebru je každé zlo krátke, a keď vystrelil, spadla čarodejnica s krikom dolu.
Poľovník k nej hneď pristúpil, pritlačil ju nohou k zemi a povedal:
„Ty stará čarodejnica, ak mi okamžite nepovieš, kde je môj brat, tak ťa schmatnem a hodím do ohňa.“ Babici bolo do ach a jaj, prosila o milosť a povedala:
„Leží so svojimi zvieratami skamenený pri hrobke.“ Tu ju prinútil, aby mu ukázala cestu, a ďalej jej hrozil:
„Teraz, ty stará čarodejnica, môjho brata a všetky stvorenia, ktoré tu ležia, zase oživíš, inak ideš do ohňa!“ Čarodejnica schmatla nejaký prút a švihala mŕtve kamenie, švih! a švih! A namiesto kameňov tu v okamihu boli zástupy ľudí a zvierat, rôznych remeselníkov, krajanov, potulných kramárov a ovčiarov a medzi nimi aj mladý kráľ a jeho zvieratá, a tí všetci mu ďakovali za vyslobodenie a ťahali domov a bratia si padli okolo krku a plakali od radosti, že sa zase v zdraví stretli. A čarodejnica? No, tú vám schmatli, zviazali a hodili ju do ohňa, kde zhorela na popol. A keď ten popol celkom vychladol, tu sa celý les naraz rozjasnil a zosvetlel, bol plný zveri a vtákov, a človek odtiaľ mohol vidieť až do kráľovského zámku, ktorý bol tri hodiny cesty ďaleko.
Teraz sa bratia spoločne vybrali na zámok a cestou si jeden druhému rozprávali, ako sa im po celý ten čas darilo. A keď ten mladší brat povedal, že sa stal kráľom tejto ríše, tu mu ten druhý povedal:
„To som spoznal hneď, ako som prišiel do mesta a poobzeral sa po tebe. Dostalo sa mi kráľovskej úcty, mladá kráľovná ma mala za manžela a musel som po jej boku nielen jesť, ale aj spať v tvojej posteli.“ Keď to mladý kráľ počul, posadol ho démon žiarlivosti a nepríčetnosti, vytiahol meč a odsekol bratovi hlavu. Keď sa potom na mŕtveho pozeral, hnev aj žiarlivosť boli preč, a on plakal od ľútosti a hlasno nariekal:
„Môj brat ma vyslobodil a ja som ho za to zabil!“ Tu k nemu prišiel jeho zajačik a ponúkol mu, že prinesie čarovný korienok. Kráľ sa zaradoval a zajac pelášil a pelášil s vetrom o preteky, priniesol korienok a bolo to ešte včas, aby mŕtveho oživil; a ten vám nič nespozoroval.
Potom šli bratia ďalej a mladý kráľ povedal:
„Vieš čo? Vyzeráš rovnako ako ja, máš kráľovské šaty ako ja, máš zvieratá ako ja. Vstúpime do mesta každý osobitne protiľahlou bránou a potom spoločne predstúpime pred kráľa.“ Starému kráľovi sa zo správy, že stráže od oboch brán hlásia, že sa vracia mladý kráľ so zvieratami z lovu, zatočila hlava. „To predsa nie je možné, tie brány ležia hodinu cesty od seba!“ Medzitým však prichádzali obaja bratia a stúpali po schodoch hore. Tu kráľ povedal princeznej:
„Povedz mi, ktorý z nich je tvoj manžel? Vyzerajú jeden ako druhý, ja to nespoznám.“ Princezná sa zľakla, pretože to povedať nemohla, ale tu jej prišiel na um jej koralový náhrdelník, ktorý dala zvieratám. Bežala k levovi a pri tom, na ktorého krku našla zlatý zámoček, sa zastavila:
„Ten, ktorého nasleduje tento lev, to je môj pravý manžel.“ Tu sa mladý kráľ zasmial a povedal:
„Áno, to je ten pravý.“
A potom si sadli spoločne ku stolu, jedli a pili a boli veselí a spokojní. Večer, keď líhal mladý kráľ na lôžko, kráľovná sa opýtala:
„Prečo si tie predošlé noci pokladal na posteľ ten nabrúsený meč? Ja som si myslela, že ma chceš zabiť.“ A tu kráľ až teraz poznal, ako verného má brata.