O neposlušných kozliatkach

V chalúpke na kraji lesa bývala koza so svojimi siedmimi kozliatkami. Mali sa radi a žili spokojne ako v rozprávke. Mamička koza odchádzala každé ráno na pašu a kozliatka napomínala, aby sa potichu hrali a nikomu neotvárali. V lese býva zlý vlk, ktorý by si na nich rád pochutil. Kozliatka sľúbili, že budú poslušné, ale len čo koza odišla obhrýzať lístie, začali sa biť a hluk bolo počuť na míle ďaleko. Započul ho aj hladný vlk. „Koza je preč a kozliatka doma vyvádzajú. Sú ešte hlúpe, ľahko ich oklamem,“ pomyslel si, keď zabúchal labou na dvere.

„Kozliatka, deťátka, otvorte mi vrátka! Ja som vaša mamička a nesiem vám mliečko!“ Kozliatka stíchli a zmätene začali pobiehať sem a tam. Hrubý hlas však vlka prezradil. Najstarší bratec hovorí: – „Ty nie si naša mamička, mamička má jemný hlások!“ Vlk musel odísť s nepochodenou. Zamieril ku kováčovi a nechal si spíliť jazyk z oboch strán, aby mal hlas tenký a vysoký. Tentoraz na dvere chalúpky jemne zaklopal.

„Kozliatka, deťátka, otvorte mi vrátka!! Ja som vaša mamička a nesiem vám mliečko!“ lákal nezbedníkov hlasom, ktorý sám nespoznával. Kozliatka sa nahrnuli do chodby, aby otvorili, ale najstarší bratec ich zastavil – „Ak si naša mamička, ukáž kúsok nohy oknom!“ Vonku zamával vlk labou. Pri pohľade z okna skamenili kozliatka hrôzou. – „Ty nie si naša mamička. Ty máš laby čierne! Mamička má kožu bielu ako sneh,“ mečali kozliatka rozčúlene a vlkovi neotvorili. Vlk, ktorý od hladu takmer škúlil, sa odplazil do lesa. Kozliatka sa zaradovali a začali sa spoločne hrať.
Vlk zatiaľ premýšľal, ako získať kožu bielu ako sneh. Plížil sa popri lese, až prišiel k pastierovej chalupe. Tam sa sušili ovčie kože. Vlk sa zaradoval, jednu zobral a uháňal k chalúpke kozliatok. Ovčiu kožu si prehodil cez chrbát a už opäť stál pred dverami. „Kozliatka, deťátka, otvorte mi vrátka! Ja som vaša mamička a nesiem vám mliečko!“

„Naša mamička prišla, otvoríme!“ volali kozlíci. – „Nie je to naša mamička, neotvoríme!“ – bránili im opatrnejšie kozičky. Ale to už kozlíci otvárali dvierka a vlk skočil dovnútra! Odhodil ovčiu kožu a hrozivo vycenil tesáky. Kozliatka s krikom začali utekať, bolo ich toľko, že vlk nevedel, kam skočiť skôr. Všade sa mihali kopýtka, rohy, bruška..

Už-už sa chystal skočiť medzi ne! Ale našťastie sa práve vracala mamička koza. Trkla tam, trkla sem, nabrala vlka na rohy a odhodila do krovia. Ten viac nečakal. Na slabých si trúfal, ale so zúrivou kozou by sa do krížku nedal. Utiekol a už sa v lese nikdy neukázal.
Koza potom zavolala všetkých sedem detí a veľmi sa na ne hnevala! Nakoniec boli všetci šťastní, že všetko tak dobre dopadlo.