Slúžila dievčina u horára

Bola raz jedna dievčina a volali ju Rozária. Málokto jej povedal nejako krajšie, lebo bola nielen veľmi namyslená a vyberavá, ale aj klebetná a luhárska. U všetkých pánov v okolí už slúžila, ale u žiadneho nevydržala dlhšie ako tri mesiace. Tam bolo veľa roboty, tu málo jedla, tuto veľa múch a inde sa jej nepáčilo, že má izbietku s oknami na sever.

Prišla aj jedného roku do služby k horárovi. A ak hádate, že ani tam jej to nebolo dosť dobré, máte celkom pravdu. Nie tri mesiace, ani mesiac, ale iba jediný týždeň stačil, aby zasa začala myslieť na odchod. „Pán gazda, u vás sa mi nepáči. Roboty je veľa, chlieb mi nechutí. A tá vaša prameňová voda? Takú nájdem v každej studničke v lese.“ Horár prikývol, akože ho to neprekvapuje. Veď o Rozárii a jej vyberavej povahe už v kraji počul každý. „Keď chceš ísť...“ začal svoju reč, keď tu sa do toho vložila gazdiná. „To nie, to nepôjde,“ povedala a sama si hovorila, aká by to bola v dedine hanba, keby aj od nich to nevďačné dievča, a navyše takto skoro, odišlo. „Práve včera sa začala žatva. Kdeže by sme za ňu hľadali náhradu, keď sú všetci na poliach?“ Obrátila sa na svojho muža. „Veď ona si u nás určite zvykne. A ak nie, ak chce naozaj za každú cenu odísť, nechá nám tu polovicu svojho ročného zárobku. Ako vyrovnanie za tú stratu, čo spôsobí. Veď ja budem musieť asi pridať prácu aj plat všetkým ostatným a sama sa pričiniť, aby bolo všetko načas hotové a pripravené na zimu.“

„Pani gazdiná, kde by som vzala toľko peňazí?“ zhrozila sa Rozária a namyslený hrebienok jej spadol do dlaní. „Nemáš? Tak nemáš, zostaneš tu,“ rozhodla horárka a jej muž len prikývol, že má plnú pravdu a je to také múdre, že to napadlo už dávno aj jeho samého. A tak si Rozária zase rozviazala svoj uzlík, bielizeň do truhlice uložila a posteľ vo svojej komôrke rozostlala.

Čas bežal. Teda všetkým ostatným, pre Rozáriu išiel, pomaly kráčal, vliekol sa a ťahal. „Ja sa tej jari asi nedočkám,“ vyzerala už od decembra snežienky. Je to tak, na jeseň ju gazdiná nechcela pustiť a v zime sa ťažko odchádza do sveta. „Na jar, hneď ako rozkvitnú prvé kvietky, nikto ma tu neudrží ani párom volov,“ tešila sa Rozária deň čo deň, hoci jej horárka už dávno nepripadala taká zlá a prísna ako spočiatku. Dokonca sa od nej dozvedela, že ten čierny chlieb, čo jej tak nechutil, je vraj veľmi zdravý. Nakladané maliny sú zasa dobré na pleť a zavárané lesné jahody na iskru v oku. „A pozri sa na srnky, aké sú ladné a ich srsť sa leskne, to tá lesná voda. Čistejšia je nad všetky ostatné.“ Rozprávala jej tu a tam horárka o všetkých tých dobrých veciach, čo sú ukryté v lese. „Na tomto povetrí zmizne každá choroba a tieň, aj ten na duši. Na jar si za tebou budú chlapci môcť nohy zbehať, uvidíš.“

Bola to pravda, zmizla bledosť z Rozáriných lícok, unavené oči sa zaliali radosťou z podarenej práce, a keď dostala od gazdinej za dobrú službu pekný kabát, bola si celkom istá, že toto miesto bolo to najlepšie, čo ju mohlo stretnúť! Na jar už nemyslela na odchod ani v najmenšom. No a na Veľkú noc na jarmoku? Nikto ju nemohol spoznať a všetci chlapci z dediny aj okolia z toho boli celkom bez seba. „Videl si Rozárku?“ „Tá nám nejako za tú zimu skrásnela, však?“ Naozaj skrásnela. Ale na duši. A tá zmena zažiarila z jej lícok ako jarné slniečko.