Mačka Koška a mačka Mňačka

Narodili sa dve mačiatka. Jedno bolo mramorované a druhé čierne. Mramorované sa volalo Koška a čierne Mňačka. Stále bolo samé prsk! škrab! hryz! au! a mňau!, ale to už medzi mačiatkami tak musí byť, aby sa cvičili na chytanie myší a na život.
Koška aj Mňačka mali však jednu neresť: na smrť radi jedli čokoládu. A nie len po troškách. Nech jej bolo koľko chcelo, vždy ju museli zjesť celú. Aj keď ich potom celý deň bolia brušká a obe ležali iba tak na chrbte a mňaukali od bolesti, aj tak si potom zase vzali ďalšiu a celé sa to znova opakovalo. Lenže ako inak by potom také mačky mohli vyzerať? Obe boli za chvíľu tučné a chlpaté gule! Jedna guľa bola mramorovaná a druhá čierna, ako nejaké suveníry v strelnici. O chytaní myší nemohla byť ani reč. Také gule boli rady, že sa vôbec niekam dokotúľali. Ale za čokoládou sa dokotúľali vždy.
„Ja som taká tučná!“ fňukala Mňačka. „Z čoho to mám?“ A robila zo seba hlúpu práve vtedy, keď dojedla bielu čokoládu. „Som úplne nemožná! Pozri sa na to brucho, Koško!“
„Hm, to nič nie je, pozri sa na moje. Včera som sa nemohla zmestiť do svojej škatule!“
„Ále,“ na to Mňačka, „moje je horšie. To je hrozné, čo budem robiť?“
„Ja tiež neviem. Nemali by sme možno začať chudnúť?“
„Čo? To nepôjde. Veď už aj tak nič nejeme ..... “ Lenže Mňačka schválne zabudla na to, že každý deň, namiesto raňajok, obeda, olovrantu, ďalšieho olovrantu, večere a ešte druhej večere, zje popri tom všetkom ešte niekoľko kilogramov čokolády.
Takto si luhať! pomyslela si Koška, ale nahlas povedala:
„Hm, to máš pravdu, ale niečo by sme urobiť aj tak mohli. Vidíš tamto v diaľke tú vysokú palmu? Kto na ňu vyleze prvý, dostane od toho druhého tú najväčšiu mliečnu čokoládu s karamelovou polevou a nugátovo-orieškovou plnkou! Platí?“
„To nestihnem,“ odseknula rýchlo Mňačka, „ja teraz nemám čas. Bolia ma nohy a musím nutne chytať myši.“ Otočila sa ku Koške chrbtom a kotúľala sa k svojej škatuli od bonboniéry.
Tak chytať myši. Aha, aha ..... pomyslela si Koška. A toho dňa si sľúbila, že na tú palmu vyleze, nech to stojí čo to stojí.
Po nejakom čase si Mňačka všimla, že Koška chodí čoraz častejšie k palme. Vždy, keď sa vrátila, pozerala na Košku povýšenecky a neodpustila si povedať:
„To nemá cenu, je to príliš vysoké. To nezvládneš.“
Koška väčšinou nič nehovorila, pretože bola taká unavená, že sa na žiadnu odpoveď ani nezmohla. Prečo aj plytvať energiou na lenivca, že?
„Au, au!“ sťažovala sa zase raz Mňačka, „bolia ma zuby! Prečo ja? Prečo práve ja? Nikam dnes nechoď, Koško, a buď tu so mnou. Vždy, keď niečo zjem, bolia ma zuby, ale teba nie! Vždy len mňa! Au, au!“
Inokedy zase prišla Mňačka s návrhom:
„Dnes prídu kocúriky na návštevu. Budeme piť čokoládový kokteil s rumom a bude zábava. Budeš tu, však?“
Ale Koška sa nikdy nenechala presvedčiť, pretože mala jasný cieľ: dostať sa až na vrchol tej vysokej palmy.
Raz k večeru prišla Koška domov a mala vylomený necht. To nesmela Mňačka nechať bez komentára:
„Čo ti je?“ a uchichla sa popod fúzy. „To máš z toho, že robíš niečo, na čo nemáš. Keby si bola tu ..... “ Zrazu si Mňačka niečoho všimla. „Hej, nie je s tebou niečo?“
„A čo ako?“ začudovala sa Koška.
„No, tak ..... si nejaká ..... Neschudla si?“
„Aha ..... Hej, trochu hej.“
„To ti aj tak dlho nevydrží,“ utrúsila napoly do papuľky Mňačka.
Byť niekým a vedieť niečo je niekedy prekliatie, pomyslela si Koška, ale inak nič nehovorila, pretože sa sústredila na záverečný výstup.
„Mňačko? Zajtra vyliezem až hore. Dobrú noc.“
„Čo? Dobrú ..... “
Na druhý deň Koška vstala skôr ako zvyčajne. Pekne sa celá pretiahla, oblizla a vyrazila na cestu k palme. Mňačka o tom ani nevedela, pretože ešte spala. Zobudila sa, až keď bola Koška preč. Chvíľu sa prevaľovala v novej, väčšej škatuli od bonboniéry a rozmýšľala, čo dnes, okrem maškrtenia čokolády, bude robiť. „Možno by som sa mohla ísť pozrieť na Košku, ako jej to ide? Určite to nezvládne. Cheche!“ Vykotúľala sa zo škatule a namierila si to k palme.
„Uff, to je ale diaľka. Ako to mohla Koška prejsť?“ sťažovala sa zase Mňačka. Keď konečne došla k palme, začala sa obzerať okolo, ale Košku nikde nevidela. Zrazu pink! a Mňačke pristála na hlave čerešňa. Pozrela sa hore a z výšky sa na ňu usmievala Koška.
„Au!“ dodatočne prskla Mňačka. „Ako si sa tam dostala?“
„Tak, vyliezla som.“
„Ale ako to ..... ?“
„Jednoducho vyliezla, no.“ A pink! Ďalšia čerešňa letela dolu.
„Čo to je?! Veď toto nie je žiadna palma!“
„Jasné, Mňačko, je to čerešňa. Z diaľky to vyzeralo ako palma, ale ja už dávno viem, že to palma nie je. Chichichi! Tu predsa žiadne palmy nerastú!“
Mňačka bola nazlostená, že Koška vie niečo viac než ona.
„Pozri, ako mi to ide!“ Koška bola zo stromu v okamihu dole a hneď zase s úplnou ľahkosťou vyšplhala hore.
„Kuk!“ smiala sa na Mňačku zhora. „Chceš ešte čerešňu? Poď sem!“
„Cche! To by som zvládla aj ja. Nechce sa mi!“ Mňačka sa otočila chrbtom a kotúľala sa domov. „Aj tak to vieš už od narodenia a nič si sa učiť nemusela ..... “
Ale domov Mňačka nedošla. Bola prekliata. Stala sa z nej figúrka z čiernej čokolády. Každý si z nej môže odhryznúť koľko chce a nikdy z nej neubudne, pretože lenivosť a závisť je nekonečná.
A Koška? Domov sa tiež nevrátila. Čo by tam robila? Zoznámila sa s inými mačkami, ktoré si tiež dali za úlohu vyliezť na čerešňu. S nimi nikdy nepočula, že by sa niečo nedalo urobiť. A keď sa to urobiť nedalo, začali rozmýšľať, ako sa to urobiť dá, a potom sa dalo urobiť všetko.