Ľúbezná Husnobóda

V jednej krajine žil kedysi krutý šach a ten mal veľmi krásnu a ľúbeznú dcéru. Volali ju Husnobóda. Jej líca boli ako mesiac, ale ten mal rozkošné ústa, jej líca boli ako slnko, ale to malo žiariace oči, pred jej krásou aj mesiac v splne bledol, aj jasné slnko zapadalo. Prichádzali ženíchovia z rôznych krajín, vznešení šachovia a bohatí chánovia, ale otec Husnobódu nechcel vydať. A Husnobóda bola rada.
Jej matka totiž pochádzala z chudobnej rodiny a šach jej to často vyčítal:
„Si šachova žena, dobre ješ a bohato sa obliekaš. Keby si mala za muža úbožiaka, aký bol tvoj otec, jedla by si namiesto chleba hlinu.“
Husnobódina matka preto často plakávala a dcéra, keď to videla, hovorila:
„Nechcem za muža žiadneho šacha. Radšej si vezmem dobráka chudáka. Keď mi bude šťastie priať, urobím z neho šacha a potom bude vládnuť namiesto otca. Ale zo šacha dobráka neurobím.“
Raz, keď šach sedel práve na tróne, priletel pod okno havran a začal strašne kričať. „Čo to hovorí ten vták?“ spýtal sa šach svojho starého vezíra. „Neviem, mocný šach!“ povedal vezír. „Je to havran a ja som človek.“
„Keď to nevieš, prídeš o hlavu!“ rozkričal sa šach a stráže sa chopili vezíra.
Vtom však pribehla Husnobóda a zvolala:
„Keď ti, ocko, poviem, čo hovoril havran, prepustíš vezíra na slobodu?“
„Prepustím,“ povedal šach.
„Havran hovoril, že všetko šťastie prichádza od ženy a všetko nešťastie tiež.“
Šach sa veľmi nahneval:
„Nešťastie možno, ale šťastie? Akéže šťastie mám z toho, že som si vzal za ženu žobráčku?“
A potom šach vezíra prepustil na slobodu, ale dcéru dal zavrieť do väzenia.
Za niekoľko dní si šach vyjazdil na koni a uvidel pri rieke starca, ako vyťahuje z vody kamienky, čosi na ne píše a potom ich zase hádže do rieky.
„Čo to robíš?“ opýtal sa ho šach.
„Ach, ja úbožiak, čo môžem hovoriť so šachom?“ opýtal sa starec.
„Prikazujem ti to!“
„Dobre,“ usmial sa starec. „Určujem ľuďom ich osud.“
„Tak mi povedz, čo čaká moju nepodarenú dcéru,“ prikázal mu šach.
Starec vytiahol z rieky hrsť kamienkov, pozorne si ich poprezeral a povedal:
„V ďalekej krajine Šahridžardžón žije bohatier Alidžan, pastierov syn. Toho si vezme tvoja dcéra za muža a on bude namiesto teba vládnuť v krajine.“
Šach bol od zlosti bez seba. Rýchlo odišiel domov a rozmýšľal, ako by zmenil osud svojej dcéry. A nakoniec sa rozhodol, že ju vo väzení utrápi hladom.
Ale starý vezír, ktorému Husnobóda zachránila život, nenechal dievča umrieť. Dal si od debnára zhotoviť veľký sud, do neho pripravil jedlo na štyridsať dní a v noci tajne vyviedol Husnobódu z väzenia, posadil ju do suda a povedal:
„Svojmu osudu človek neujde. Pustím ťa v sude po rieke, a čo ťa čaká, to ťa nemine.“
Husnobóda starcovi poďakovala, sadla si do suda a plávala po rieke štyridsať dní a štyridsať nocí. Štyridsiateho dňa doplával sud do krajiny mocného Karašacha a uviazol pri brehu.
Šiel práve okolo drevorubač a veľmi sa začudoval, keď zbadal pri brehu veľký sud. Vytiahol ho, vyrazil dno a od údivu sa mu podlomili kolená, keď zo suda vystúpila ľúbezná Husnobóda.
„Taká krása azda ani nemôže byť na svete!“ zvolal. „Jej líca sú ako mesiac, ale ten má rozkošné ústa, jej líca sú ako slnko, ale to má žiariace oči. Pred jej krásou aj mesiac v splne zbledne, aj jasné slnko zapadne.“
A hneď odviedol dievča k šachovi.
„Iste mi dobre zaplatí, keď mu privediem takú krásavicu,“ hovoril si.
Karašach sa drevorubačovi naozaj bohato odmenil a hneď sa rozhodol, že sa s Husnobódou ožení.
„Beda, čo mám robiť?“ zaplakala krásavica. „Azda ma môj osud sklame?“
Karašach prikázal štyridsiatim dievčatám, aby strážili Husnobódu ako oko v hlave a ani na okamih ju nespustili z očí. A tak úbohej krásavici nezostala ani štipka nádeje, že by azda mohla ujsť.
Raz sa dievčatá išli kúpať do jazera, čo sa rozlievalo pri šachovom paláci. Sotva však vstúpila Husnobóda do vody, vynorila sa obrovská ryba s vypúlenými očami a strašnou papuľou, ako blesk priplávala k dievčaťu a prehltla ju ako pulca.
Šach strašne nariekal, keď mu zdesené dievčatá rozprávali, že jeho nevestu prehltla obludná ryba, potom sa zase rozzúril, ale všetko bolo márne. Rybu už nikto nezbadal.
Z jazera vytekala hlboká rieka a po tej rieke plávala ryba rovno do krajiny Šahridžardžón. Tam uviazla na plytčine pri šachových pasienkoch, kde pásol kravy mladý pastier.
„Čo je to za obrovskú rybu?“ začudoval sa mládenec. „Keď ju vezmem domov, budeme mať s otcom jedla na mesiac.“
Lenže ryba bola príliš ťažká a pastier musel zapriahnuť štyri voly zo svojho stáda, aby rybu odtiahli.
„Ach, synak, to si mi urobil radosť!“ smial sa starý pastier, keď videl obrovskú rybu, a hneď sa na ňu vrhol s nožom a rozpáral jej brucho.
A z ryby vystúpila ľúbezná Husnobóda. Jej líca boli ako mesiac, ale ten mal rozkošné ústa, jej líca boli ako slnko, ale to malo žiariace oči, pred jej krásou aj mesiac v splne bledol a jasné slnko zapadalo.
„Kde si sa tu vzala?“ začudovali sa obaja pastieri a dievča im rozprávalo, čo jej bolo súdené a aké trampoty musela podstúpiť, aby sa jej osud naplnil.
„Ale veď ja som Alidžan z krajiny Šahridžardžón!“ zvolal mladý pastier, keď počul o súdenom ženíchovi spanilého dievčaťa.
„Tak si ťa vezmem za muža,“ povedala Husnobóda.
„Akože si šachova dcéra môže vziať za muža chudobného pastiera?“ namietal starec. „A akože by sme vystrojili svadobnú hostinu, keď sme takí chudobní, že nemáme ani na každodenný chlieb?“
Ale Husnobóda povedala:
„Musím si vziať chudobného pastiera, keď je to môj osud. Svojmu osudu nikto neujde. A načo by ste strojili svadobnú hostinu? Beriem si Alidžana z vlastnej vôle, tak akáže hostina.“
A tak si predsa len spanilá šachova dcéra Husnobóda vzala za muža chudobného pastiera Alidžana.
Druhý deň po svadbe, keď šiel Alidžan zase pásť šachove kravy, začala Husnobóda gazdovať v chudobnej domácnosti. Vyčistila riad plný hrdze, vydrhla pieskom stôl a lavice, dôkladne pozametala hlinenú podlahu. Starý pastier mohol na nej oči nechať.
„Ako ti ide robota od ruky, akoby si ani šachova dcéra nebola! Nechceš, aby som ti v niečom pomohol?“
Husnobóda sa usmiala, zložila si z pravého ucha náušnicu s diamantom veľkým ako holubie vajce a povedala:
„Choď, otec, na bazár a predaj tú náušnicu. Ale nehovor, čo za ňu chceš. Čo kto dá, to si vezmi!“
Pastier vzal náušnicu a šiel na bazár. Postavil sa pred klenotníkov obchodík, položil si náušnicu na dlaň a čakal. Vyšiel klenotník a oči mohol na náušnici nechať.
„Čo za ňu chceš?“ opýtal sa pastiera.
„Čo dáš, to dáš,“ povedal starec.
„Dám ti vrecúško zlatých.“
„Dobre,“ pokrčil plecami starec a klenotník mu dal pekné vrecúško zlatých, celé imanie to bolo. A ešte sa smial, aký urobil dobrý obchod.
Ale starý pastier sa hneval:
„Oklamal ma a teraz sa mi smeje.“
Ľúbezná Husnobóda nehovorila nič, či dostal málo alebo veľa, a na druhý deň mu dala náušnicu z druhého ucha a zase ho poslala na bazár.
Starec sa postavil opäť pred klenotníkov obchodík, položil si náušnicu na dlaň a čakal. Vyšiel klenotník a od radosti div že neprišiel o reč, keď videl, že má pastier druhú náušnicu do páru.
„Za tieto dve náušnice dostanem od šacha celé imanie!“ pochvaľoval si a hneď začal vyzvedať, čo starec za náušnicu chce.
„Čo kto dá,“ povedal starec. „Ale tebe ju nepredám.“
„A prečo?“ zľakol sa klenotník.
„Nepredám,“ stál na svojom pastier, a až keď mu klenotník ponúkol vrecúško zlatých štyrikrát väčšie, než bolo to včerajšie, kývol hlavou.
Ľúbezná Husnobóda zase nehovorila nič a tretí deň ráno povedala:
„Máme peňazí dosť, a tak ty, Alidžan, už nebudeš chodiť pásť šachovi dobytok.“
„To budem rád,“ povedal Alidžan. „Ale čo budem robiť? Bez práce žiť neviem.“
„Čo budeš robiť?“ povedala Husnobóda. „Postavíš mesto.“
„Mesto?“ začudoval sa Alidžan.
„Áno, mesto. A práve tu na tomto mieste,“ kývla hlavou Husnobóda. „Zožeň murárov, tesárov a ostatných remeselníkov, nech stavajú, nech sa potom nasťahujú do nových domov, nech tam potom žijú šťastne a spokojne. Chcem, aby tu stálo šťastné mesto spokojných ľudí.“
„To sa mi naozaj páči!“ zasmial sa Alidžan a dal sa s chuťou do diela.
Onedlho začalo rásť na šachových pasienkoch veľké mesto. Najprv sa objavili pevné hradby so železnou bránou a s mohutnými vežami. Viac zatiaľ vidieť nebolo, ale rany kladív, škrípanie píl, rachot kladiek, príkazy Alidžanove, veselý spev robotníkov a všetok ten usilovný ruch, čo bolo počuť spoza hradieb, dávali tušiť, že sa tam usilovne budujú domy a paláce, ulice a námestia, trhoviská a záhrady.
To sa rozumie, že takéto veci sa neutajili ani pred šachom krajiny Šahridžardžón.
„To je nečuvané, čo sa to deje v mojej krajine!“ hneval sa šach. „Kto stavia to mesto?“
„Tvoj pastier Alidžan, mocný šach,“ šepkali zdesení vezíri.
„A kde na to vzal peniaze?“
„Nevieme,“ krčili plecami vezíri. „Hovorí sa, že sa výhodne oženil s veľmi krásnou a bohatou dievčinou.“
Šach si dal osedlať koňa a s oddielom vojakov sa vybral do nového mesta.
Keď prišiel šach k mestskej bráne, stráže ho odmietli vpustiť.
„Čo si to dovoľujete?“ rozkričal sa šach. „Som pánom celej krajiny, som mocný šach!“
„Nuž nie,“ smiali sa strážcovia. „Tu vládne ľúbezná Husnobóda so svojím mužom Alidžanom. Keď prikáže, vpustíme ťa, keď zakáže, nevpustíme.“
Husnobóda však prikázala, aby stráže vpustili šacha aj celú jeho družinu. Družina zostala na nádvorí a šacha prijala Husnobóda vo svojom paláci.
„Čo si želáš, šach?“ opýtala sa ho.
„Prišiel som potrestať tých, čo bez môjho súhlasu postavili toto mesto.“
„Ale ty žartuješ,“ usmiala sa Husnobóda.
„Nežartujem!“ vykríkol šach a vytasil šabľu.
Vtom k nemu pristúpil Alidžan, šabľu mu vyrazil z ruky a stráže odviedli šacha do väzenia.
Potom oznámili šachovým vojakom, že je šach v žalári, a tí sa hneď radostne ponúkli Husnobódi do služieb.
Správa, že šach bol uväznený, obletela onedlho celú krajinu. A ľud si povedal:
„Dobre tak šachovi, bol krutý a nespravodlivý. Nech nám vládne ľúbezná Husnobóda.“

A tak sa stala Husnobóda vládkyňou krajiny Šahridžardžón.
O nejaký čas povedala svojmu mužovi:
„Koľko to máme vojska, Alidžan?“
„Sedemdesiat tisíc jazdných a peších vojakov,“ odpovedal Alidžan.
„Myslíš, že s nimi dobudneme moju vlasť?“
Alidžan sa zasmial:
„Moju vlasť sme dobyli bez jediného vojaka.“
A tak sa vybrala Husnobóda s Alidžanom a so sedemdesiatimi tisícmi vojakov do vlasti.
Vtedy sa otcovi Husnobódy prisnil čudný sen. Priletel orol, chytil šacha do pazúrov a vyletel s ním vysoko nad strmé skaly. Potom zaškriekal:
„Už si došachoval!“ a pustil šacha dole.
„Čo môže taký sen znamenať?“ pýtal sa preľaknutý šach svojich vezírov.
„Taký sen môže znamenať iba jedno,“ povedal najstarší z nich, ten, čo vyviedol Husnobódu z väzenia. „Orol je tvoj nepriateľ, dobyje tvoju krajinu, zajme ťa a pošle na smrť.“
„Luháš!“ vykríkol šach a dal vezíra zavrieť do väzenia.
Ale onedlho sa začali šíriť čudné správy, že do krajiny ťahá obrovské vojsko.
„Čo je to za vojsko?“ vypytoval sa šach svojich vezírov.
„Nik nevie, mocný šach,“ hovorili vezíri. „Vraj sú to vojaci z krajiny Šahridžardžón, vedie ich sám šach a chcú ťa zvrhnúť.“
„Tomu neverím!“ kričal šach, ale vtom mu ohlásili posla od šacha z krajiny Šahridžardžón.
„Nech vojde,“ povedal šach, posol vošiel a povedal:
„Posiela ma k tebe náš šach a odkazuje ti, aby si sa dobrovoľne vzdal vlády. Keď sa nevzdáš, budeš zvrhnutý násilím. Náš šach sa so svojím vojskom už je na hraniciach tvojej krajiny. A ešte ti posiela tento pozdrav.“
A posol udrel šacha päsťou do nosa.
Šach sa nezmohol ani na slovíčko, len sa skrčil na tróne a držal si nos.
„Čo mám robiť?“ pýtal sa svojich vezírov. „Poraďte, čo mám robiť.“
Ale vezíri len krčili plecami. Nakoniec nevymysleli nič lepšie než túto radu:
„Nech najstarší vezír, čo sedí v žalári, odíde k šachovi krajiny Šahridžardžón s drahocennými darmi a skúsi obmäkčiť jeho srdce.“
A starý vezír išiel.
Prišiel do tábora šahridžardžónskeho vojska a požiadal, aby ho zaviedli rovno k šachovi. Privítali ho nie ako posla nepriateľského panovníka, ale ako vzácneho hosťa a bezodkladne ho zaviedli do nádherného šachovho stanu.
Aké však bolo vezírovo prekvapenie, keď uvidel na tróne ľúbeznú Husnobódu! Jej líca boli ako mesiac, ale ten mal rozkošné ústa. Jej líca boli ako slnko, ale to malo žiariace oči. Pred jej krásou aj mesiac v splne bledol a jasné slnko zapadalo.
Husnobóda vstala a radostne objala starca.
„Mal si pravdu,“ povedala. „Svojmu osudu človek neujde.“
Vezír odpovedal:
„To nie je moja pravda, to je prastará pravda nášho ľudu.“
A potom dodal:
„Poslal ma za tebou tvoj otec s darmi, aby som obmäkčil tvoje srdce. Ale ja som prišiel v mene nášho ľudu, aby som ťa privítal ako našu panovníčku.“
A tak vstúpila Husnobóda so svojím vojskom bez boja do sídelného mesta. So slzami v očiach sa privítala so svojou matkou, ale otca nenašla. Zmizol a nikto nevie kam.
Dlhé roky potom so svojím mužom, bohatierom Alidžanom, panovala vo svojej krajine múdro a spravodlivo.