Almužna

Jeden núdzny žobrák išiel po dedine prosiť a prišiel k Blažkovej. Ale Blažková bola skúpa a lakomá, ani kúska suchého chleba žobrákovi nedala, ba ešte sa naňho oborila, a keď ho zo svetlice vystrkala, ani mu nepovedala: „Dajže ti Pán Boh!“ Žobrák išiel, a ako vyšiel od Blažkovej, šiel vedľa k Janovej. Janová bola dobrá a milosrdná žena; len čo toho žobráka zazrela, vzala svojim deťom od úst dva kúsky chleba, ktoré im práve namazala maslom, a žobrákovi ich darovala, riekla, aby mu Pán Boh dal niečo lepšie, ona že je chudobná a nič iné v chalupe nemá. — „Zaplať Pán Boh, milosrdná žena, aby ti to Pán Boh nahradil desaťnásobne, aby si mohla svoje nahé deti obliecť a byť šťastná, a čo dnes začneš robiť, aby si robila do západu slnka.“

Tak hovoril odchádzajúc ten žobrák. — „Zaplať Pán Boh! Zaplať Pán Boh!“ ďakovala Janová žobrákovi za dobrorečenie; ale čo hovoril, ani dobre nezvážila, ani tomu nerozumela. Janová bola chudobná vdova a mala dve deti, ktoré svojimi rukami živila, a keď žobrák od nej odišiel, už bolo po poludní a jej deti ešte nič neobedovali a na večeru im tiež nemala čo dať. Z jari dostala Janová od Blažkovej tri záhony ľanu, za ktoré mnoho dní musela ťažko robiť, ale odrobila to; ten ľan sama sebe pozbierala, namočila, pomädlila, vyčesala i upradla, ako sa patrí, a potom jej z neho tkáč urobil asi dvadsať lakťov plátna, a to plátno, celé svoje imanie, schovávala si na zimu, deťom a sebe na košele.

Keď ten žobrák odtiaľ odišiel, bola v dome taká bieda, že by sa ani sekerou nebolo čo odseknúť; deti plakali, chceli jesť, a jej tiež bolo do plaču. I nevedela, čo si počať, až jej prišlo na myseľ, aby niekoľko lakťov toho plátna zaniesla kupcovi na predaj a za to aby kúpila chleba i soli. I začala to plátno merať, deti sa utíšili a ona merala, merala stále bez konca a merala až do západu slnka. Zo svojich dvadsiatich lakťov tisíce lakťov plátna namerala. Plná radosti ďakovala najprv Pánu Bohu, a chcúc deti čo najskôr posilniť, nebežala až na koniec dediny ku kupcovi, ale vzala niekoľko lakťov plátna a predala ich Blažkovej, pravda že za babku; ale čo mala robiť, keď sa deťom chcelo jesť?

Na druhý deň bol v meste výročný trh a Janová tam niesla svoje plátno, a že bolo tenké i pekné, dobre jej za ne zaplatili. A tak si Janová z trhu domov priniesla veľa rozličných vecí a okrem toho ešte aj plný vrecúšok peňazí. Čoskoro potom si Janová kúpila dve kravy, kúsok poľa a lúčky, najala si čeľaď, chválila Boha i pracovala. Toto jej šťastie nebolo Blažkovej po vôli; a hoci teraz spolu často jedli i pili, ba aj sa skumotrili, predsa len nebola Blažková k Janovej nikdy úprimná.

Raz pri pohárku pálenky sa Blažková vypytovala Janovej, akým spôsobom prišla do svojej chudoby a ako si zasa pomohla. A Janová jej všetko verne od začiatku rozprávala, ako čo bolo: ako k nej prišiel prosiť jeden žobrák, ako deťom od úst vzala dva kúsky chleba a jemu ich dala, ako jej on za to dobrorečil a prosil Boha, ako ona toho ani nezvážila, ako potom deti chceli jesť a plakali, ako chcela plátno ku kupcovi zaniesť, aby mala na chlieb a na soľ, ako to plátno merala až do západu slnka — všetko, všetko jej povedala. Blažková, keď to vypočula, pripila jej pálenkou a povedala: „Ach, moja zlatá kmotrička, keby ste vedeli, aká občas býva aj u mňa bieda; veď ja mám tiež deti a môj nemôže ani vystačiť; i hoci obaja pracujeme, všetko sa to len prejie — ach, milá kmotrička, ak vás ten žobrák niekedy zas navštívi, povedzte mu, aby prišiel aj ku mne.“ — „Milá kmotrička,“ odpovedala Janová, „ak ho Pán Boh ku mne pošle, určite ho poprosím, aby sa zastavil u vás.“ Blažková ešte raz naliala a potom si dali po hubičke, objali sa a rozišli sa.

Asi o týždeň potom šiel ten žobrák po dedine, ten istý žobrák, čo Janovej na Pánu Bohu vyprosil šťastie, a prišiel aj k nej. Milá žena od radosti nevedela, kam ho posadiť, ďakovala mu, uctila ho i obdarovala, a keď jej žobrák dával zbohom a odchádzal, prosila ho, aby sa tiež zastavil u jej kmotry Blažkovej; a žobrák sľúbil, že keď obíde dedinu, potom k nej pôjde. Keď potom žobrák už dedinu obišiel a prichádzal, Blažková, zďaleka ho vidiac oknom, namazala svojim deťom po kúsku chleba, a len čo vstúpil do domu, rýchlo im odtrhla chlieb od úst a žobrákovi ho dala. „Zaplať Pán Boh,“ povedal žobrák, „a ako čo začneš robiť, aby si robila do západu slnka.“ A potom odišiel.

Blažková mala zatiaľ už pripravené plátno na meranie a už-už vyťahovala z kúta lakeť, i chcela merať; ale vtom sa deťom zachcelo piť a aj ona sama dostala nesmiernu smäd. Aby nestratila veľa času, vyskočila rýchlo ku studni po vodu; ale ako jednu krhlu doniesla, bežala po druhú, a ako doniesla druhú, bežala po tretiu, štvrtú, desiatu a tak bez prestania a bez potreby vodu nosila až do západu slnka.