Vlk a ovečka

Žil raz jeden vlk a jedna ovca. Ovečka sa odtrhla od stáda a zablúdila v lese. A vlkovi je les ako rodný dom. Náhodou sa stretli, slovo dalo slovo a skamarátili sa.
Leto prežili dobre: naokolo teplo, všetkého dosť, a aké by aj boli hádky? Na jeseň sa ešte ako-tak prebili, ale keď udrela zima, začalo byť zle. Vlkovi mrzli labky a ovci sa od zimy triasol chvostík.
Vtedy ovečka povedala:
„Vieš čo, vlku? Postavíme si chalúpku. Budeme si kúriť v peci a zimu prečkáme v teple.“
Ale vlk bol lenivý. Povedal:
„Vy ovce ste si skrátka zvykli žiť u ľudí pod strechou. Ale mne to vyhovuje aj na mraze.“
Tak si teda ovca postavila chalúpku sama. Chalúpku s piecočkou a pri piecke lavicu. Teraz sa už zimy báť nemusela. Ó, tá mala teplúčko!
Vlk pobehoval zatiaľ po lese a slídil sem a tam, až raz zavyl od žiaľu. Mráz silnel každým dňom a nebolo sa kam skryť. Nič sa nedá robiť, nejakú strechu nad hlavou si predsa len bude musieť pripraviť.
Zhrabol sneh na kopu, udupal ho labkami, ometol chvostom a ako-tak uplácal ľadovú chyžu.
Vtom sa však ako naschvál z mrakov usmialo slnko, ľadová strecha nad vlkom sa roztopila, snehové steny sa zosypali. Vlk bol zasa bez domova.
Čo teraz? Vybral sa k ovci, postavil sa pred chalúpku a zaprosil:
„Ovečka, ovečka, otvor trošku! Vonku mrzne, až praští, necítim nos, necítim uši! Nechaj ma, aby som si aspoň papuľu u teba ohrial.“
Ovci sa ho zželelo a pootvorila dvere. Vlk vstrčil papuľu do škáry, chvíľu postál a začal znova:
„Ovečka, ovečka, predné labky mám celé omrznuté, nechaj ma stúpiť na prah.“
Ovečka otvorila dvere trochu viac a nechala vlka stúpiť na prah. Ale Sivkovi to bolo stále málo.
„Počuješ, ovečka, ako fičí vietor?“ povedal. „Boky mám ako kus ľadu. Nechaj ma, aby som si ich ohrial.“
„No čo už,“ odpovedala, „tepla neubudne, ohrej si boky.“
Vlk zaliezol do chalúpky až po chvost:
„Ďakujem ti, ovečka, teraz mi je už celkom dobre. Len sa bojím, aby mi nezamrzol chvost. Bez chvosta by celá moja vlčia krása vyšla nazmar.“
„Ach, vlku,“ povedala ovca, „ty sa ale vieš doprosovať! Ty by si mal chodiť po dedinách so žobráckou taškou. No dobre, tak si ohrej aj ten svoj chvost.“
To práve vlk potreboval. Skočil do chalúpky, poobzeral sa naokolo a hop na pec! Zvinul sa do klbka a vôbec sa nemal k odchodu.
Tak ležal až do večera. Rozohrial sa a rozparil, ako sa patrí, a dostal chuť na dobré sústo. Hovorí ovci:
„Ovečka, ovečka, nie je už čas ísť spať? Vylez na pec, ja sa kúsok posuniem, miesta budeš mať dosť.“
Ovca pozrela na vlka. Hlas mal prívetivý, ale oči zlé. Svietili mu od hladu.
„Nie, vlku,“ odpovedala. „Mám zatiaľ prácu, ešte som neumyla lyžice a budem musieť aj preosiať múku. Pôjdem spať, až to urobím.“
Vlk ležal, čakal a čakal, až zaspal.
V noci sa prebudil. Uf, to sa mu chcelo žrať! Až mu škvŕkalo v bruchu. Zašmátral labkou naokolo ..... po ovci ani pamiatky. Zoskočil na podlahu a dal sa do hľadania. Lenže ovečka mala za ušami: schovala sa pred vlkom do debničky na smeti, a on ju nenašiel.
A ráno si z neho ovečka uťahovala:
„Prečo si v noci nespal, Sivko, koho si hľadal? Strkal si nos do všetkých kútov, ale ovcu si nenašiel, však?“
Vlk presedel na peci celý deň. K večeru sa mu chuť poriadne vyostrila, a tak zasa začal s pozývaním:
„Vylez, ovečka, na pec. Je tu ako v raji!“
„Počkaj, vlku,“ odpovedala ovca. „Ešte som nedala vykysnúť cesto na chlieb a nemám naštiepané drevo. Keď to urobím, vyjdem za tebou.“
Vlk sa zasa nedočkal a zaspal. V noci sa prebudil zlý a hladný ako ..... no ako vlk. Možno by aj zavyl, ale bál sa, že ovcu vyľaká. Zašmátral labkou ..... naokolo ako po vymretí. Ovca na pec spať nešla, dobre poznala Sivkove úmysly.
Vlk zoskočil na podlahu, slídil v tme sem a tam, ale ovca nikde.
Zato ráno dostal od ovečky svoj diel:
„Vlku, vlku, čo vrčíš po nociach, koho hľadáš po kútoch? Ja som pod dížou sedela a na teba, na Sivka, hľadela!“
Prišiel tretí večer. Vlk, to sa vie, znova lákal ovcu na pec, ale ovečka sa po tretí raz vyhovorila:
„Kdeže, vlku! Na spanie je ešte skoro. Nezametla som podlahu a nevytriasla som rohožky.“
Vlk zaspal. A keď sa v noci prebudil, začal zasa hľadať ovcu. Prevrátil debničku na smeti, zvrhol dížu, ale ovca akoby sa do zeme prepadla. Celkom vyhladol, až mu zuby cvakali od hladu.
Ovca videla, že to dobre neskončí, a tak k ránu vybehla z chalupy. Chodila po lese a ryla kopýtkami v snehu, až našla bobule brusníc. Pozbierala ich na kopu a začala sa po nich váľať, kým si celý kožuch nepomazala červenou šťavou. Potom vzala dlhý prút a bežala späť k chalúpke.
Zostala stáť pod okienkom, zabúchala prútom na rám a zarevala strašným hlasom:
„Je v tejto chalúpke, je tam na peci Sivko? Už sedem vlkov som zadusila a tohto dostanem tiež!“
Vlk sa pozrel von okienkom: hu, vonku stojí strašné huňaté zviera, celé pomazané krvou ..... vlkolak!
Polakal sa, zdvihol chvost a uháňal z chalupy von. Zalezol do hlbokého lesa a nos už z neho nevystrčil.
Ovca si snehom zmyla z kožucha červené brusnice a začala spokojne žiť v teplej chalúpke.