Ako straka koledy spievala

Keď sneh zasypal celú krajinu a rybníky zamrzli, lesné zvieratká veľmi dobre vedeli, že sa blíži čas Vianoc a s ním aj veľké prípravy na Štedrovečerný koncert. Každý rok, vždy na Vianoce, zvieratká usilovne nacvičovali. Sova hrala na basu, líška zase mala bubon, vrabce flautičky a veveričky klavír, ďateľ vyklopkával melódiu do stromov a medveď hlboko pobrukúval. Vrana Dorota ako obvykle spievala, bola to najlepšia speváčka široko ďaleko. Len straka sa nikdy nepripojila, len ohrnula nos a odletela niekam preč. Koľko sa s ňou starosta lesa jazvec nahneval, ale straka si vždy robila svoje.

Ako čas bežal, zvieratká cvičili usilovnejšie a usilovnejšie a starosta z nich mal obrovskú radosť, ale potom sa stalo niečo hrozné. Vrana prechladla a nemohla ďalej spievať. Starostu to veľmi trápilo, bez speváčky to nebude žiadny koncert a nebola to jeho jediná starosť. V jeho lese totiž robil neplechu zlodej. Všetkým zvieratkám sa strácali šperky. Tu si sťažovala pani Lasičková, že jej zmizol náhrdelník po mamičke, tam zase pani Vrabcová postrádala smaragdové náušnice, a keď sa potom stratili aj starostove zlaté hodinky, rozhodol sa rázne zakročiť. Pripravil tú najlepšiu pascu na svete. Do jeho domčeka zvieratká znosili všetky šperky, čo mali. To bola krása a ten lesk! „To zlodeja určite pritiahne,“ tešil sa jazvec, keď vylieval hrniec živice na podlahu. „A keď tu bude, pekne sa nám prilepí na živicu,“ tešila sa myška. Zvieratká išli netrpezlivo spať. Jazvec bol taký nervózny, že ani oka nezažmúril, a keď mu ráno zazvonil budík, ako prvý vyskočil z postele a bežal sa pozrieť k pasci. Poklad bol preč a zlodej nikde! Zvieratká s údivom vyvaľovali oči. Ako im len zlodej mohol ujsť? So všetkým pokladom? Starosta chodil sem a tam a hľadal nejaké stopy, ale podlaha bola čistá, akoby na ňu nikto ani nevkročil. „Taká drzosť!“ kričal jazvec a jeho ozvena sa niesla lesom.

Zvieratká boli nešťastné a rozhodli sa, že si na zlodeja počkajú. Znovu nazhromaždili poklad, ktorý ešte mali. Sova strážila prvú noc schovaná za starou skriňou, aby ju zlodej nevidel. Nasledujúceho rána zvieratká znova pospiechali k pokladu, ale ten bol fuč, počuli len hlasné chrápanie. Sova zaspala a zlodeja nevidela. Starosta si vzal hrnček so smrekovým čajom, ktorý tam večer zabudol, a chcel sa napiť, vtom sa zakuckal. V šálke plávalo čierne pierko. Vytiahol ho a pozorne si ho prezeral. „Hmmm, to je zvláštne,“ mrmlal si popod nos. „Takéto pierko nemôže patriť nikomu inému ako našej zlomyseľnej strake.“ Zvieratká rýchlo pospiechali k stračiemu domčeku a neverili vlastným očiam. Celý domček sa blyšťal náušnicami, korálikmi, retiazkami, dokonca aj starostove hodinky tam boli. Len čo ich straka zazrela, chcela ujsť, ale sova ju chytila. Teraz už zostávalo len vymyslieť pre ňu primeraný trest. Ale aký? Ako by ste vy, deti, potrestali straku zlodejku? Myška dostala skvelý nápad: „naša straka bude spievať na Vianočnom koncerte,“ zajasala, a tak to aj bolo.

Pre straku to bol ten najhorší trest, pretože spievanie od srdca nenávidela. Spievala veľmi falošne, až z toho uši bolievali, ale zvieratká z toho mali obrovskú zábavu. Po pár šiškových punčov a koláči z machu straka zrazu zistila, že sa medzi zvieratkami cíti dobre a bolo jej veľmi ľúto, že im brala ich veci. Pekne nahlas sa všetkým ospravedlnila a sľúbila, že to už nikdy neurobí. Zvieratká jej to prepáčili, a pretože boli Vianoce, trest jej tiež odpustili. Straka už ďalej spievať nemusela. A predstavte si, že na konci večera dorazila aj vrana Dorota, ktorá sa cítila už trochu lepšie a chcela na koncerte zaspievať aspoň jednu pesničku. Všetky zvieratká potom tancovali, spievali a jedli až do samého rána. Toho dňa získala straka celý les priateľov a bolo to oveľa viac ako všetky blyštivé šperky sveta.