Princ v hadej koži

Kedysi žili jeden gazda a gazdiná. Darilo sa im pekne, ale nemali nikoho, kto by im hovoril mamička a ocko. Trápili sa preto veľa rokov, až raz gazdiná povie:
„Gazdo, čo keby sme si vzali k sebe nejaké dievčatko za vlastné?“
„Ak chceš, milá ženo, aj ja chcem,“ odvetil gazda.
Tak si vzali k sebe osirelé dieťa, dievčatko ako opatrovanku, a vychovávali ju od malička. Hneď bolo v dome veselšie, lebo dievčatko im robilo len radosť a bolo pekné ako ružička.
Raz išli všetci do lesa hrabať lístie, a keď ho nahrabali a chceli ísť domov, gazda za sebou započuje akýsi hlas:
„Ocko, počkajte na mňa!“
Gazda sa zarazil, obzeral sa na všetky strany, ale nikoho nevidel. No to sa mi asi len zdalo, povedal si a už chcel odísť. Ale vtom sa ozvalo znova:
„Ocko, počkajte na mňa!“
Gazda zastavil koňa, zliezol z voza, ale nikde nikto. Čo by to len mohlo byť? Vtom znova započuje:
„Ocko, ocko, ocko! Počkajte na mňa! Vezmite ma so sebou!“
Vtedy sa gazda pozrie ešte raz a vidí, ako z lístia vylieza obrovský biely had a plazí sa rovno k vozu. Gazda i gazdiná sa zľakli a gazdiná povie:
„Brr, to je ale škaredý had. Mužu, rýchlo odtiaľto odíďme preč, alebo nám ešte vlezie do domu a už sa ho nezbavíme.“
Ale opatrovanka ich začala prosiť, aby na hada počkali a vzali ho so sebou, keď na nich toľko volá, a ešte dodala, že biely had v dome znamená šťastie .....
Gazda váhal, lebo sa mu had hnusil a bál sa ho, ale opatrovanke nevedel nič odoprieť. Had vliezol na voz, stočil sa tam do suchého lístia a išlo sa domov. Keď prišli na dvor a gazda vypriahol koňa, had sa zošmykol z voza na zem, plazil sa všade za gazdom a volal na neho:
„Ocko, počkajte na mňa, neutekajte mi!“
Gazda si už nevedel rady. Ale Anička povie:
„Ocko, postavíme do izby bečku, vystelieme ju lístím a do nej bieleho hada nasťahujeme, nech je s nami.“
Gazda urobil, čo mu opatrovanka povedala, had ticho ležal stočený v bečke a nič sa nedialo. Keď šli večer spať, gazda prikryl bečku vekom a Anička pripravila na stôl tanier s večerou.
Ráno vstali a čo myslíte: Na tanieroch nebolo nič. Všetko jedlo z nich zmizlo.
„To je veľmi čudná vec,“ premýšľal gazda. „Pozrime sa, čo sa tu v noci deje.“
Na noc znova postavili na stôl večeru, ale nechali v izbe horieť svetlo a strážili, čo sa stane. Keď odbilo jedenásť hodín, biely had sa vyhrabal z bečky na podlahu, koža z neho spadla a zrazu tam z neho stál krásny mládenec! Sadol si za stôl, vzal lyžicu a nabral si polievku a potom z druhého taniera pomaly jedol zemiaky a kapustu. A ako odbilo dvanásť, vzal na seba znova hadiu kožu a vliezol do svojej bečky. Gazda a gazdiná na to hľadeli ako očarení a Anička nemohla z krásneho mládenca oči spustiť.
Na tretiu noc znova pripravili na stôl večeru, svetlo nechali horieť a pozerali sa z vedľajšej izby. O jedenástej sa veko na bečke odkrylo, biely had sa vyhrabal von, koža z neho spadla a krásny mládenec si znova sadol za stôl a večeral. Vtedy gazdiná ticho vstala, pootvorila dvere, kožu mu zobrala a schovala za dvere. Keď odbila dvanásta hodina, mládenec vstal a začal hľadať svoju kožu. Hľadal ju po celej izbe, v každom kútiku, ale koža nikde! Vtedy sa obrátil, sadol si znova za stôl, hlavu položil na ruky a zostal ako mŕtvy. Oni vbehli do izby, volali na neho, brali ho za plecia a za ruky, ale mládenec tam sedel bez pohnutia a bez života.
„Čo si teraz počneme?“ nariekal gazda a gazdiná s Aničkou sa dali do plaču. Ale nič to nepomohlo, nech robili, čo robili, nedokázali cudziemu mládencovi vrátiť život.
Na druhý deň k nim prišiel jeden pocestný a oni mu rozprávali, aká čudná vec sa im prihodila. Pocestný ich počúval a povie:
„Gazdo, možno že ja toho mládenca zasa prebudím k životu.“
„Ak je to možné, urobili by ste nám veľkú radosť a dáme Vám za to, čo si usmyslíte.“
Pocestný si prikázal, aby mu upiekli čerstvý chlieb a bochník položili na druhú stranu oproti mládencovi. Keď to urobili, pocestný si sadol medzi nich a povie:
„Chlebík, chlebík, povedz, čo všetko si vystál! Chlebík, chlebík, povedz, čo všetko si vystál!“ To vyslovil trikrát a na tie slová začal chlieb hovoriť:
„Mládenče, nič si nesťažuj kvôli tomu, čo Ťa stretlo. Ja som vystál stokrát viac. Najprv ma pochovali do čiernej zeme, keď som rástol, lejak ma bil, vietor ma strapatil, slnko ma pálilo a keď som dozrel, žali ma ostrou kosou. Potom ma zviazali a odviezli do humna. Tam ma mlátili cepmi, v mlyne drvili a mleli. Potom ma miesili v díži a nakoniec ma piekli na ohni. Mládenče, počuješ to? Ja som vystál stokrát viac ako Ty. Nič si nesťažuj.“
Vtedy sa mládenec zrazu zdvihol, poobzeral sa a prehovoril:
„Život mám, ale zostať tu nesmiem. Odídem odtiaľto na sklenené kopce. Nikto ma nenájde, iba ten, kto roztrhá železné črievice a roztlčie tri železné palice. Zbohom, gazdiná, gazdo, zbohom moja najmilšia sestrička!“
To povedal, vyšiel dverami von a stratil sa.
Všetci začali nariekať, gazdiná lamentovala, čo teraz? Anička ale povie:
„Ocko, mamička, ja sa vydám na tie sklenené kopce, aj keby som ho mala hľadať do konca života. Určite ho nájdem a privediem späť domov.“
Gazdiná i gazda jej začali ten úmysel vyhovárať, že jediná, slabučká dievčina na tej púti sama zahynie. Keď ale opatrovanka stála stále na svojom rozhodnutí, dali jej ukuť troje železných črievic a tri železné pútnické palice. Ráno sa rozlúčila s rodičmi. Gazdiná plakala a gazda nič nehovoril, lebo mu nebolo do reči, a Anička sa pustila tam, kam ju oči viedli.
Šla dlho cez hory a doly a ešte cez hory a doly, až roztrhala jedny železné črievice a rozbila jednu železnú palicu o kamene. Toho dňa došla k rieke a ako bola unavená, ľahla si na brehu do trávy a zaspala. Vtedy akoby ju niekto vzal za plece:
„Čo tu robíš?“
Ona sa prebudila a vidí pred sebou starého rybára, ako nad ňou stojí a pýta sa:
„Čo tu robíš, dievča?“
„Dedko, to a to sa mi prihodilo a ja teraz idem hľadať mládenca z hadej kože na sklenené kopce. Neviete, kam by som mala ísť?“
„Milé dievča, ja tu žijem a lovím už sto rokov, ale o sklenených kopcoch som ešte nikdy nič nepočul.“
Anička sa dala do plaču, že ju ani rybár nevedel utíšiť.
„Poď so mnou do môjho domu, tam prenocuješ a ja Ti poviem cestu k svojmu bratovi. Ten je dvakrát taký starý ako ja. Má už dvesto rokov a možno že on o sklenených kopcoch niečo bude vedieť.“
Na druhý deň jej dal so sebou na cestu košíček červených jabĺk, vyprevadil ju ešte kus od svojho domu a ukazoval jej, kadiaľ sa má uberať k jeho staršiemu bratovi.
Tak Anička zase šla dlho, dlho cez hory a doly a ešte cez ďalšie hory a doly, sneh i dážď na ňu padal, slnko i vietor do nej pražili. Šla tak dlho, až roztrhala aj druhé železné črievice a rozbila o kamene druhú železnú palicu. Toho dňa došla k jednej chalúpke a zaklopala na okno.
„Kto je to?“ ozvalo sa.
„Posiela ma za Vami Váš mladší brat s pozdravom, dedko.“
Starý rybár jej otvoril. Mal vlasy ako sneh a pozval ju dnu. Anička mu rozprávala, čo sa jej prihodilo a kam ide.
„Ujo, kde by som tie sklenené kopce našla?“
Ale rybár len krútil hlavou a povie:
„Žijem tu už dvesto rokov a dvesto rokov tu lovím ryby v tejto rieke, ale o sklenených kopcoch som za života nepočul. O tých počujem prvýkrát.“
Anička sa zase dala do plaču a slzy ako hrach jej padali na zem.
„Ujo, čo si mám počať? Dvoje železné črievice som už na ceste rozbila, ale o sklenených kopcoch som sa ešte nič nedozvedela .....“
„Neplač, dievča,“ povie starší brat. „Teraz si odpočiniš, vyspíš sa a ja Ti ráno ukážem cestu k nášmu najstaršiemu bratovi. Ten má už tristo rokov a môže byť, že o sklenených kopcoch niečo vie .....“
Ľahla si u neho na lavicu a spala celú noc. Keď sa ráno lúčili, rybár jej ukázal, kadiaľ má ísť, a daroval jej so sebou na cestu košíček ruží.
Anička sa vydala znova na cestu. Putovala cez hory a doly a ešte cez ďalšie hory a doly a už ani nevedela, kadiaľ a kam ide. Sneh a dážď ju trápili, vietor do nej bil a slnko do nej pražilo. Keď zodrala svoje tretie železné črievice a rozbila tretiu železnú palicu o kamene, došla jedného dňa k malej chalúpke. Sedel pred ňou starý rybár a opravoval siete.
„Kam ideš, dievča?“ pýtal sa jej.
„Ujo, nesiem Vám pozdrav od Vášho mladšieho brata a Váš najmladší brat Vás tiež pozdravuje,“ odpovedá opatrovanka.
„To je veľmi, veľmi ďaleko odtiaľto .....“ čudoval sa rybár.
Anička mu všetko porozprávala a vyzvedala sa, či vie niečo o sklenených kopcoch.
„To Ti môžem ľahko povedať,“ hovorí najstarší brat.
Keď to Anička počula, dala sa od radosti do plaču.
„Tie sklenené kopce sú tu za riekou len jeden deň cesty,“ pokračoval rybár.
„A čo sa tam rozpráva nové, ujo?“
„Tam sa teraz rozpráva veľa nového. Že sa vrátil do kráľovského hradu stratený princ a že si bude brať za manželku jednu vznešenú a bohatú kňažnú. Trinásť rokov bol vraj zakliaty a teraz sa vrátil! Už o týždeň sa má sláviť slávna svadba a kráľovské mesto ešte nikdy nezažilo takú slávu, aká sa teraz chystá.“
Anička počúvala, usmievala sa a slzy ako hrach jej kvapkali na zem.
No, rybár ju teda vzal k sebe do chalúpky a Anička u neho tri dni a tri noci odpočívala. Veď po tej dlhej púti už sotva stála na nohách. Tretieho dňa ju najstarší brat vyprevadil kus cesty, daroval jej na pamiatku klietku a v nej vtáčika s farebným perím.
Anička nakoniec predsa len dorazila do kráľovského mesta na Sklenených kopcoch, sadla si na trh a položila pred seba košík s červenými jablkami od najmladšieho brata. Tie jablká žiarili tak jasne a voňali tak krásne, že sa všetci naokolo zbehli a obdivovali to krásne ovocie.
„Za koľko predávaš tie krásne jablká?“ pýtali sa Aničky.
„Tie nie sú pre každého a nedajú sa zaplatiť peniazmi,“ odpovedala Anička.
Nevesta mladého princa sa pozerala z okna paláca a videla na trhu veľký zhluk ľudí.
„Čo sa to tam dolu na ulici deje?“ pýtala sa komornej. „Choď sa tam pozrieť, čo tam pekné predávajú.“
Komorná sa o chvíľku vrátila a rozprávala:
„Vaša milosť, nejaké roľnícke dievča tam predáva košík jabĺk.“
„Košík jabĺk?“
„Ale Vaša milosť, to sú najkrajšie jablká, aké svet videl. A ako krásne voňajú ..... Až sa na ne srdce smeje .....“
„Vezmi peniaze a to dievča s jablkami mi sem priveď.“
Komorná priviedla Aničku do kňažninej komnaty a kňažná povie:
„Postav tie jablká na stôl a povedz mi, čo za ne chceš.“
„Pani kňažná, tie jablká nie sú k dostaniu za peniaze.“
„Nie?“ čudovala sa kňažná. „A čo si za ne želáš?“
„Za tie jablká si želám, aby som mohla byť jednu noc v spálni s Vaším princom.“
Kňažná na ňu hľadela celá nahnevaná, ale tie plody ju tak očarili, že sa ich nedokázala vzdať. Vzala si tie jablká a povie:
„No, keď chceš, dobre.“
Ona bola prefíkaná! Keď išiel mladý princ večer na lôžko, dala mu napiť z pohára uspávací nápoj. Mladý princ padol na lôžko a spal a spal ako zabitý.
Anička sedela pri jeho lôžku, pozerala sa na neho a hovorila:
„Môj milý z hadej kože, zobuď sa už,
čo sveta som prešla sama, a ty spíš, spíš!“
Volala na neho po mene a plakala celú noc, ale on nič nevedel. Keď začalo svitať, musela sa pozbierať a odísť.
Ale druhý deň si zase stúpla na trh pred kráľovský palác a postavila pred seba košíček ruží od prostredného brata. Mladá kňažná vyzrela z okna a povie slúžke:
„Choď na trh a priveď sem to dievča! Chcem sa pozrieť, čo má dnes na predaj.“
Anička prišla a niesla košíček červených ruží. Každá z nich žiarila ako hviezda a voňala, až sa zmysly strácali. Mladá kňažná ich hneď chcela mať pre seba.
„Koľko chceš za tie ruže?“
„Tie sa nedajú zaplatiť peniazmi, pani kňažná. Ak mi dovolíte byť celú noc s Vaším princom, môžete ich mať.“
„Postav ich teda na stolík!“ prikázala kňažná „a večer môžeš zase prísť do hradu.“
Tú noc sa odohrávalo všetko rovnako ako prvýkrát. Kňažná omámila princa nápojom a on spal na lôžku, nevedel o svete a Anička ho nemohla zobudiť za nič.
„Môj milý z hadej kože, zobuď sa už,
čo sveta som prešla sama, a ty len spíš, spíš!“
Nariekala celú noc a slzami zmočila celé jeho lôžko, ale všetko nadarmo. Preplakala pri ňom celú noc a keď slnko začalo vychádzať, neostávalo nič iné než odísť naprázdno.
Tretí deň sa pozerala kňažná z okna a hovorila komornej:
„Zase je na trhu taký zhluk ľudí! Priveď sem to dievča, možno od nej zase niečo kúpim.“
Anička vstúpila do komnaty a niesla v ruke klietku a v nej vtáčika s farebným perím, čo jej daroval najstarší brat. Každé pierko toho vtáka sa trblietalo ako mesačný lúč a vták spieval tak krásne, akoby niekto hral na husle.
„Predáš toho vtáka, ak Ti zase dovolím byť celú noc s princom?“ pýtala sa kňažná.
„Za tú cenu si ho môžete vziať, pani kňažná,“ hovorila Anička.
Mladá kňažná si postavila klietku s vtákom k svojmu kreslu a vtáčik začal spievať tak lahodne a každé pierko hrálo všetkými farbami, že na Aničku hneď zabudla.
Ale keď toho dňa mladý princ vstával, jeho komorník sa ho spýtal:
„Vaša kráľovská milosť, odpustite mi tú opovážlivosť, ale chcem sa Vás na niečo opýtať. Čo sa to v noci vždy deje? Už druhú noc sa od Vás zo spálne ozýva plač a nárek, aký som za života nepočul.“ Princ sa zarazil a nechal si to porozprávať ešte raz. Potom povie:
„Aha? Tak? No počkaj, tomu sa musí prísť na kĺb.“
Po večeri mu kňažná doniesla v pohári nápoj a povie:
„Na, napi sa, drahý princ.“
On vzal pohár do ruky, akože chce piť, ale zrazu sa zarazil a povie:
„Čo je to vonku za krik? Kto to vykríkol?“
Kňažná sa obzrela a princ ihneď vylial nápoj na zem. Potom šiel do svojej izby, ľahol si na lôžko a robil, že spí. Zrazu sa otvorili dvere a do izby vošla Anička, kľakla si k jeho lôžku, objala ho a začala nariekať:
„Môj milý z hadej kože, zobuď sa už,
čo sveta som prešla, kým som Ťa tu našla, a ty stále spíš, spíš!“
Plakala celú noc a slzami zmočila celé jeho lôžko. On len počúval a robil, že tvrdo spí. Keď sa začalo rozvidnievať, Anička ho naposledy pobozkala a odišla odtiaľ.
Ráno komorník povie princovi:
„Vaša milosť, dnes opäť u Vás v spálni niekto celú noc plakal a nariekal, že mi to mohlo srdce zraziť!“
„Však ja viem, milý priateľ,“ povedal princ. „Ale dnes to bolo naposledy a už sa to nebude opakovať.“
Toho dňa dal princ pripraviť na hrade obrovskú hostinu a pozval na ňu všetkých pánov zo svojho kráľovstva a prikázal, aby priviedli aj to roľnícke dievča. Posadil ju za stôl hneď vedľa seba a z druhej strany sedela kňažná. Keď bola slávnosť v najväčšom prúde, princ povstal a povie:
„Milí páni! Rád by som Vám dal hádanku a prosím, aby ste mi ju pomohli odpovedať. Mám dva kľúče, jeden je zlatý a druhý strieborný. Ten zlatý je k môjmu srdcu už dlho a dlho milý. Ten strieborný som dostal náhodou. Ktorý z tých dvoch kľúčov si mám ponechať?“
„Ten zlatý! Ten zlatý!“ volali všetci!
„Dobre teda, ďakujem Vám za pomoc.“
Vzal Aničku za ruku, zdvihol ju a povie:
„To je ten zlatý kľúč, o ktorom som Vám rozprával.“ a pobozkal Aničku.
Netrvalo dlho a na sklenenom kopci slávili veľkú svadbu. Prišli na ňu aj gazdiná s gazdom a keď sa radovánky a oslavy skončili, zostali už navždy na hrade u svojej opatrovanky a jej kráľovského manžela .....