Ako sa Janko učil tajnú reč

Jeden mlynár mal syna Janka. Hovorili o ňom, že je trochu lenivý, ale sám pre seba dosť múdry. Lenže nič poriadne nevedel.
Mlynára to mrzelo, že Janko nerobí nič poriadne, a tak mu jedného dňa hovorí:
„Jankúšik, musíš ísť do sveta, aby ťa ľudia naučili robiť.“ Gazdiná plakala, že ho otec posiela do sveta, lebo sa oňho bála. Mala Jankúšika rada, ale potom mu napiekla buchty, dala mu peniaze na cestu a Janko hovorí:
„Ja idem s chuťou do sveta, lebo by som sa rád naučil niečo, čo tu nikto nevie.“
Tak išiel a cestou ho stretol brusič. No, to vieme, človek svetom zbehlý, skúsený, všetkými masťami mazaný, hneď sa dal s Jankúšikom do reči a hovorí:
„Kam ideš, chlapče?“
„Ale idem do sveta,“ hovorí Janko.
„A aké máš remeslo?“ pýtal sa brusič.
„Ešte žiadne,“ povedal Janko, „chcel by som sa naučiť niečo, čo u nás nikto nevie.“
„Chlapče, to je trafa, to si padol na pravého človeka,“ hovorí brusič, „poď so mnou, ja ťa naučím tajnú reč, akej u vás iste nikto nerozumie, a to ešte len uvidíš, ako si ťa potom budú vážiť.“
Janko bol rád, že sa mu tak poštastilo, pridal sa k brusičovi, hneď ho pozval, aby s ním pojedol, a od tej chvíle chodili spolu. Jankúšik platil, brusič zadarmo jedol a pil a mal sa dobre. Prišli do jednej dediny a vidia, ako tam na doske sušia homôľky.
„Vidíš,“ hovorí brusič, „to sa povie: deškum sejrum.“
Prišli do druhej dediny, tam bol kostol a okolo veže poletovali straky.
„Aha,“ hovorí brusič, „počkajme, toto bude babylón straka.“
Idú ďalej, popri jednej kováčskej dielni, tam vidia, že kováč má škorca v klietke.
„A už viem,“ povedal brusič, „toto je šimšilijum fajrum fajrum.“
Prišli k mestu, stretli muzikantov a ten posledný niesol basu.
„Akože je toto?“ povedal si brusič, „to bude sum basa kordyje.“
„Vidíš, čo už viem,“ povedal si Janko, „až prídem domov, ani sa so mnou nedohovoria.“
Medzitým dojedli buchty, Jankúšik minul tých pár zlatiek, čo mu dali na cestu, a obrátil sa k domovu. Na poslednom nocľahu sa mu brusič stratil, lebo videl, že Jankovi peniaze došli a buchty tiež.
Jankúšik zostal sám, bez peňazí a bez jedla. Len-len že došiel domov o chlebe a o vode.
Príde do mlyna, gazdiná bola doma a hneď ho privítala:
„Ách, vítam ťa, Jankúšik, to si dobrý, že si prišiel domov. Veď som sa modlila, aby si sa z vandrovky vrátil zdravý.“ A Janko na to:
„Deškum sejrum.“
„Čo?“ hovorí gazdiná.
„No šimšilijum fajrum fajrum. Sum basa kordyje babylón straka.“
„Ale preboha, Jankúšik,“ vykríkla gazdiná, „veď si azda nezabudol svoju reč?“ A Janko zas:
„Deškum sejrum šimšilijum fajrum fajrum sum basa kordyje babylón straka.“
Gazdiná sa zľakla a hneď zavolala na starejšieho:
„Starejší, prosím vás, bežte po richtára, on slúžil u dragúnov, bol vo svete, azda sa s naším Jankúšikom dohovorí.“
Starejší pribehol k richtárovi, povedal mu, čo sa deje, a richtár hovorí:
„Ja tam zájdem, ale ja mám na to, keď niekto stratí pamäť, osobitný liek, ten vezmem so sebou.“
Vzal si do vrecka pádny korbáč na srnčej nôžke, ako bývali. Príde do mlyna a hovorí:
„Ách, vítam ťa, Jankúšik, tak doma, doma z vandrovky?“ A Janko zase spustil:
„Deškum sejrum.“
„Kde si chodil?“
„Šimšilijum fajrum fajrum sum basa kordyje babylón straka.“
Naraz sa Janko nejako obzrel, richtár v tú chvíľu rýchlo vytiahol z vrecka korbáč a milého Janka poriadne preťal cez lýtka. Janko od bolesti vyskočil:
„Hrom do toho, kmotor, čo robíte, vy nemáte rozum!“ A kmotor hovorí:
„No, vidíš, ja mám taký osobitný liek, že sa človek hneď spamätá.“
Gazdiná celá šťastná natisíckrát ďakovala richtárovi, že sa Jankúšik zase naučil svoju reč. Janko sa pustil do práce a tajnou rečou už nikdy nehovoril.