Biely had a sluha

Pred dávnymi časmi žil jeden kráľ a ten bol po celej krajine známy svojou múdrosťou. O všetkom vedel, na všetko prišiel, nič sa pred ním neutajilo, celkom akoby mu správy o najväčších tajomstvách donášal vietor. Ale ten kráľ mal jeden zvláštny zvyk. Každého dňa po obede, keď bolo zo stola pozbierané a nikto iný už nebol v komnate, musel mu jeho spoľahlivý sluha priniesť ešte jednu misu. Lenže misa bola prikrytá a sluha sám nevedel, čo v nej je, a nevedel to nikto, pretože kráľ ju neodkryl a nejedol z nej, kým nebol osamote. Tak to trvalo už pekne dlho. Ale keď raz sluha tú misu zase odnášal, prišla naňho taká zvedavosť, že neodolal, odskočil s misou do svojej komôrky a dobre za sebou zamkol. Keď potom nadvihol pokrievku, uvidel na mise bieleho hada. Hneď dostal chuť okúsiť tú zvláštnu pečienku a už sa neubránil: odkrojil kúsok a strčil si ho do úst. Ale sotva mal to sústo na jazyku, začul za oknom podivné šuškanie tenkých hlasov. Šiel bližšie, počúval a zistil, že to spolu rozprávajú vrabce a vyprávajú si, čo všetko videli na poliach a v lese. Hadie mäso mu dalo schopnosť rozumieť reči vtákov a zvierat.
A čo sa nestalo: práve toho dňa sa kráľovnej stratil najkrajší prsteň, a pretože ten spoľahlivý sluha mal všade prístup, padlo naňho podozrenie, že prsteň ukradol. Kráľ si ho dal zavolať, nahnevane sa naňho oboril a pohrozil mu:
„Ak mi do zajtra nedokážeš povedať, kto prsteň vzal, zostane to na tebe a budeš visieť.“
Nadarmo sa zaprisahal, že je nevinný, kráľ nechcel nič počuť a poslal ho preč. Mládencovi bolo úzko, nikde nemal stání, a tak zišiel na dvor a premýšľal, ako by sa mohol zachrániť pred slučkou. Pri strouhe s tečúcou vodou sedeli kačice pekne vedľa seba, zobákom si uhládzali perie a dôverne sa rozprávali. Sluha sa zastavil a počúval ich. Rozprávali si, kde sa dnes ráno ktorá batolila a čo dobré zjedla. Jedna si nahnevane posťažovala:
„Niečo ma tlačí v žalúdku, pri kŕmení som v zhone prehltla aj prsteň, čo ležal pod kráľovninym oknom.“
Sluha ju hneď schmatol, odniesol ju do kuchyne a vraví kuchárovi:
„Túto kačicu zarež, je pekne vykŕmená.“
„Prečo nie,“ odpovedal kuchár a podvihol ju v ruke, „no pozrite, tá bola usilovná, napchávala sa ako o dušu, tá si už priam pýta, aby prišla na pekáč.“ Kačicu zarezal a pri vyberaní vnútorností našiel v jej žalúdku kráľovnin prsteň.
Sluha teraz mohol pred kráľom ľahko dokázať svoju nevinu. Kráľ videl, že mu skrivdil, a chcel to napraviť. Vyzval ho teda, aby si vyžiadal nejakú milosť, a sľúbil, že mu dá najvýznamnejší čestný úrad, aký si pri dvore vyberie.
Ale sluha o nič také nestál a poprosil iba o koňa a o peniaze na cestu, pretože mal chuť pozrieť sa trochu do sveta. Keď dostal, čo chcel, vydal sa na cestu.
Jedného dňa tiež klusal po brehu rybníka a uvidel tam tri ryby, ktoré uviazli v trstine na plytčine a lapali po vode. Hovorí sa, že ryby sú nemé, ale mládenec predsa len začul ich nárek, že tu majú takto biedne zahynúť, a bolo mu ich ľúto. Zoskočil z koňa, vyslobodil tie tri zajatkyne z trstiny a hodil ich späť do vody. Radostne sebou mrštili, vystrčili hlavy nad hladinu a zavolali naňho:
„Nezabudneme, že si nás zachránil, raz sa ti odmeníme.“
„Rado sa stalo,“ povedal mládenec a išiel ďalej. Za chvíľu sa mu zdalo, akoby sa z piesku pod kopytami ozýval nejaký hlások. Zastavil koňa a začul, ako si jeden mravčí kráľ sťažuje:
„Len keby nám tadiaľto ľudia nechodili s tými nemotornými zvieratami! Hlúpemu koňovi je jedno, že jeho ťažké kopytá zašliapavajú moje poddané.“ Mládenec hneď odbočil nabok a mravčí kráľ za ním volal:
„My nezabudneme a raz sa ti odmeníme.“
„Akoby sa stalo,“ zasmial sa mládenec a išiel ďalej. Cesta ho zaviedla do lesa a za chvíľu uvidel vysoko na strome párik havranov. Havrani otec a matka stáli pri hniezde a vyhadzovali z neho svoje mladé.
„Preč s vami, vy chasa šibeničná,“ kričali na ne, „my vás už nestačíme do sýta nakŕmiť, veď ste už dosť veľkí, aby ste sa uživili sami.“
Nebohé havrania ležali na zemi, trepali a bili krídelkami a nariekali:
„Ako sa máme sami živiť, keď ešte nevieme lietať? Teraz nám už nikto nič nedá a musíme zomrieť od hladu.“
Dobrák mládenec zoskočil z koňa, že im pôjde niečo uloviť. Ako na zavolanie vyrazil z húštiny divý kanec. Lovec mu nastavil oštep, zabil ho a nechal ho tam, aby sa havrania mali čím kŕmiť. Mladé havrany pribehli, pustili sa do jedla a volali:
„My nezabudneme, raz sa ti odmeníme.“
„Akoby sa stalo,“ povedal mládenec, vyhupol sa do sedla a išiel ďalej. Dlho tak jazdil svetom z miesta na miesto, až prišiel do jedného veľkého mesta. Všade po uliciach bol strašný hluk a tlačenica, a najväčšia na námestí. Zrazu sa tam objavil hlásnik na koni a oznamoval, že pán kráľ hľadá pre svoju dcéru manžela. Ale kto sa o ňu chce uchádzať, ten musí splniť ťažkú úlohu, a ak sa mu to nepodarí, zaplatí to životom. Mnohí sa už o to pokúsili, ale nadarmo dali život v stávku.
To by bolo niečo pre teba! pomyslel si mládenec a zamieril rovno k zámku pozrieť sa na princeznú. Uvidel ju sedieť na pavlači a jej krása mu tak popletla hlavu, že zabudol na všetko nebezpečenstvo a ohlásil sa u kráľa ako nápadník.
A hneď sa začala skúška. Vyviedli ho k moru a z vysokej skaly pred ním hodili do mora zlatý prsteň. Kráľ mu potom prikázal, aby ten prsteň z morskej hlbiny zase vylovil, a dodal ešte:
„Ak vyplávaš bez prsteňa, budú ťa z tej skaly hádzať do mora znovu a znovu, kým ťa vlny nepohltia.“
Všetci pekného mládenca ľutovali, ale pomôcť mu nemohli, a tak ho nechali pri mori samého.
Mládenec stál na brehu a premýšľal, čo robiť. A ako sa tak díva, zrazu vidí priplávať tri ryby, a boli to práve tie, ktorým zachránil život. Tá uprostred niesla v papuli mušľu a položila ju na breh mládencovi k nohám. A keď ju zdvihol a otvoril, zaradoval sa: v mušli ležal ten zlatý prsteň.
Vesele sa vrátil do zámku, odovzdal prsteň kráľovi a tešil sa, že ho sľúbená odmena neminie. Princezná však bola pyšná, a len čo začula, že to nie je princ, ale obyčajný mládenec, nechcela ho a žiadala, aby najprv splnil ešte druhú úlohu. Zišla do záhrady, vlastnou rukou rozhádzala do trávy desať vriec prosa a rozkázala:
„To proso nech cez noc pozbiera. Ráno, kým vyjde slnko, musia byť vrecia plné a ani zrnko nesmie chýbať.“
Mládenec si sadol v záhrade a uvažoval, ako by sa dala táto úloha splniť, ale nič nevedel vymyslieť. A tak len smutne sedel a už sa pripravoval, že ho za svitania povedú na popravu. Ale len čo zasvietili do záhrady prvé slnečné lúče, uvidel, že tých desať vriec stojí pekne vedľa seba a všetky také plné, že ani zrnko nechýba. To v noci prišiel mravčí kráľ so svojimi tisíckami poddaných a vďační mravce sa dali do práce, až všetko proso pozbierali a naskladali do vriec.
Princezná sama prišla do záhrady a s údivom zistila, že mládenec zase vykonal, čo mal uložené. Ona však stále ešte nemohla premôcť svoju pýchu a povedala:
„Pravda, splnil obe úlohy, ale ja si ho za manžela nevezmem skôr, kým mi neprinesie jablko zo stromu života.“
Mládenec nevedel, kde rastie strom života, ale čo mal robiť! Pobral koňa a išiel. Umienil si, že pôjde a pôjde, dokiaľ koňa nohy ponesú, ale nerobil si nádej, že ten strom niekedy nájde. Keď tak pocestoval tri kráľovstvá, dostal sa raz k večeru do lesa a sadol si pod strom, že sa tam vyspí. V tom mu vo vetvách nad hlavou čosi zašuchotalo a do dlane mu spadlo zlaté jablko. Zároveň k nemu priletely tri havrany, sadli mu do lona a povedali:
„My sme tie tri havrania, ktoré si zachránil pred smrťou hladom. Keď sme vyrástli, dopočuli sme sa, že hľadáš to zlaté jablko. A tak sme preleteli cez more až na koniec sveta, kde rastie strom života, a jablko sme ti doniesli.“
Mládenec od radosti spal tej noci len na pol oka a hneď za svitania sa vydal na spiatočnú cestu.
Keď princeznej doniesol zlaté jablko, nemala sa už na čo vyhovárať, a bola svadba. Rozkrojili jablko života, zjedli ho spolu, a od tej chvíle si princezná svojho muža z celého srdca zamilovala. Boli spolu obaja šťastní ako dva kvety na jednej vetvičke a mali sa stále rovnako radi.