Princ Bajaja

Mladý kráľ sa musel s manželkou rozlúčiť a odobrať sa do boja. Nedlho po jeho odchode porodila kráľovná dvojičky, dvoch synov. Radovánok bolo po celej krajine, až sa to nedalo vypovedať, a hneď sa vypravili poslovia, ktorí museli radostnú zvesť kráľovi doniesť. Chlapci boli zdraví a rástli ako z vody; no ten, čo bol o nejaký okamih starší, mal sa k svetu lepšie ako druhý, a tak to zostalo, aj keď trochu povyrástli. Starší bol vždy len na dvore, behal, skákal a driapal sa na koníka, ktorý bol s ním rovnako starý. Druhý však najradšej po mäkkých kobercoch hopkal, okolo matky sa batolil a nikam nevyšiel, len s ňou do záhrady; preto aj matka prvému neprajila a mladší zostal jej maznákom. Chlapcom bolo sedem rokov, keď sa kráľ z boja vrátil a s nevýslovnou radosťou matku aj deti privinul k srdcu.

„Ktorý je vlastne z nich starší a ktorý mladší?“ pýtal sa kráľ kráľovnej.

Tá si myslela, že sa manžel pýta preto, aby vedel, ktorý má byť budúcim kráľom, a podsunula svojho maznáka za staršieho. Kráľ miloval svoje deti síce rovnakou mierou, ale keď prišli do mládeneckých rokov, počul predsa len staršieho menovať mladšieho budúcim kráľom, a to ho trápilo tak, že ho život doma omrzel a túžil len do sveta. Raz sa na svoju bolesť a ľútosť malému koníkovi posťažoval a vravel mu, že by najradšej z domu preč.

Tu mu odpovie kôň ľudským hlasom: „Keď sa ti doma nepáči, choď do sveta, ale bez otcovho dovolenia nechoď ani krok. Radím ti však, aby si nebral nikoho so sebou a na iného koňa nesadal než na mňa. Bude to na tvoje šťastie.“

Princ sa čudoval, že kôň hovorí ľudským hlasom, a pýtal sa ho, ako to je.

Koník mu odpovedal: „Na to sa ma nepýtaj; ja chcem byť tvojím ochrancom a radcom, kým ma budeš poslúchať.“

Princ koníkovi sľúbil, že sa vo všetkom zachová podľa jeho rady, a odišiel do zámku opýtať sa otca, či smie do sveta. Keď svoju žiadosť rodičom predniesol, otec nechcel nijako privoliť, ale matka bola hneď za. Princ však od svojho predsavzatia neupustil a nakoniec aj od otca dovolenie vymámil. Hneď sa mali pripravovať služobníci, kone a družina pre princa na cestu. No ten si to všetko zakázal a povedal otcovi: „Načo potrebujem, otče, toľko družiny, koní a ľudí okolo seba, ja si zoberiem nejaké peniaze a pôjdem na svojom malom koníkovi sám a sám do sveta; to mi nenarobí toľko starostí a ťažkostí.“

Zase musel otca prosiť, kým mu to dovolil. Konečne bolo všetko na cestu pripravené, malý kôň stál osedlaný pri bráne a hore sa lúčil princ so svojimi rodičmi a s bratom. Plakali všetci horko a v poslednej chvíli bolo aj matke ľúto, že dieťa tak do sveta púšťa; i prikazovala mu prísne, aby buď za rok domov prišiel, alebo aspoň o sebe dal vedieť.

Za nejakú hodinu cválal s ním koník v šírom poli pekne ďaleko za hlavným mestom. Niekto by si myslel, že sedemnásťročný kôň už nie je taký čerstvý! Ale ten kôň nezostarol, pretože to nebol obyčajný kôň; srsť mal ako zamat a nohy ako struny a čerstvý bol ako srna. Cesty ubúdalo; dlho išli, a princ ani nevedel, kam ho koník nesie, keď zrazu uvidel veže krásneho mesta. Tu sa koník uhol z cesty, cválal cez pole až k jednej skale, ktorá stála neďaleko peknej hôrky, a keď tam prišli, kopol nohou do skaly, tá sa otvorila a oni vošli dovnútra. Bola to pekná pohodlná maštaľ.

„Teraz ma tu necháš,“ povedal koník princovi, „a sám pôjdeš do blízkeho mesta na dvor; musíš sa však vydávať za nemého. Kráľ ťa do služby prijme, daj si však pozor, aby si sa neprezradil. Keď budeš niečo potrebovať, nech je to čokoľvek, príď ku skale, trikrát zaklop a skala sa ti otvorí.“

Princ si pomyslel: môj koník je taký múdry, on iste vie, načo mi to poslúži; vzal svoje šaty a šiel. Prišiel do sídelného mesta, ktoré bolo neďaleko skaly, a dal sa u kráľa ohlásiť. Kráľ videl, že je nemý, zľutoval sa nad jeho mladosťou a nechal si ho u seba. Čoskoro však videl, že ho môže veľmi dobre použiť na všetko. Nech bolo v zámku čokoľvek, on vedel vo všetkom poradiť a celý deň po zámku behal a obracal sa. Keď kráľ potreboval pisára, nebolo šikovnejšieho ako on. Všetci ho mali radi, ale že bol nemý a na všetko len „bajaja“ odpovedal, zostalo mu to meno Bajaja, takže ho potom nikto inak nevolal.

Kráľ mal tri dcéry, jednu krajšiu ako druhú. Najstaršia sa volala Zdobena, druhá Budinka a tá najmladšia Slavena. Pri týchto troch dievčatách bol Bajaja najradšej a mal aj dovolené zostať s nimi hoci celý deň.

Veď bol nemý, k tomu tváre snedej až strach a nosil jedno oko zaviazané; mohol kráľ myslieť, že by sa niektorej princeznej zapáčil? Princezné ho však predsa len mali rady a všade musel s nimi chodiť. On im viazal vence, prinášal kytice, zvíjal zlaté nite, kreslil vtáky a rozličné kvety na vyšívanie, a to sa im páčilo. Tej najmladšej však slúžil najradšej, a čo pre ňu urobil, bolo vždy najkrajšie, takže ju sestry žartovne doberali. Slavena bola celá dobrota a nechala si všetko od sestier páčiť.

Krátky čas bol Bajaja pri dvore. Jedného rána prišiel do siene, kde kráľ raňajkoval, a vidí ho celého zarmúteného sedieť. I pýta sa ho znameniami, čo mu chýba.

Kráľ sa naňho smutne pozrel a povedal: „Milý chlapče, prečo sa ma pýtaš; nevieš, aké nešťastie nám hrozí a aké trpké tri dni ma čakajú?“

Bajaja pokrútil hlavou, že nevie, a na jeho tvári bolo vidieť veľké zľaknutie. Povedal mu zase kráľ: „Tak ti to poviem, hoci nám pomôcť nemôžeš. Pred rokmi sem priletely tri draky, jeden deväťhlavý, druhý osemnásťhlavý a tretí dvadsaťsedemhlavý. Bola vtedy v mojom meste taká núdza, že od hrôzy vlasy na hlave vstávali. Ľudia sa skrývali, lebo si neboli istí životom. Pomaly nebolo už kúska dobytka nikde, pretože sa všetko muselo tým netvorom dať, aby nevstúpili do mesta. Napriek tomu predsa veľa ľudí zožrali. Keď som sa už nemohol dlhšie na ten nárek pozerať, dal som priviesť na dvor čarodejnicu, aby mi povedala, čím by som tých netvorov z krajiny vyhnal. Ale beda, keď mi oznámila, že tým, ak im sľúbim svoje tri dcéry, ktoré mi práve rozkvitali. Ja som si myslel, že si pomôžem, len keď ich zo zeme odbavím, a sľúbil som tú neslýchanú obeť. Kráľovná zomrela od žiaľu, ale dcéry sa o tom nedozvedeli. Od tej chvíle sa draky vysťahovali a po všetky tie roky o nich nebolo počuť, až včera večer pastier pribehol celý bez seba, že sú draky zase tu v tej istej skale, kde predtým boli, a že strašne revú. Ja nešťastný otec, zajtra musím dať prvé svoje dieťa za obeť pre svoju krajinu, pozajtra druhé a potom tretie, a potom budem žobrákom.“

Tak nariekal úbohý kráľ a vlasy si z hlavy trhal.

S tvárou skľúčenou šiel Bajaja k princeznám, ale na smrť sa ich zľakol. V čiernych šatách, tváre ako z bieleho mramoru, sedeli všetky tri vedľa seba a plakali prežalostne, že majú svoj mladý vek tak krutým spôsobom skončiť. Bajaja ich začal tešiť a ukazoval, že sa im iste nájde nejaký vysloboditeľ. Úbohé to nepočuli a neprestávali slzy roniť. Taký zmätok a zármutok bol po celom meste, lebo každý kráľovskú rodinu miloval. Celé mesto bolo spolu s hradom potiahnuté čiernym súknom.

Bajaja sa ponáhľal tajne z mesta cez pole ku skale, kde mal koníka zatvoreného; keď trikrát zaklopal, skala sa otvorila a on vošiel dnu. Pohladil koníkovi lesklú hrivu, pobozkal mu bielu lysinu a povedal: „Koníku milý! Teraz idem k tebe po radu a ak mi pomôžeš, budem navždy šťastný.“ Potom začal koníkovi všetko, čo sa v zámku udialo, rozprávať.

„O tom všetkom viem,“ odpovedal koník, „a preto som ťa sem priviedol, aby si princeznám pomohol. Zajtra zavčasu ráno sem príď a ja ti poviem ostatné.“

S veľkou radosťou bežal Bajaja k zámku a mnohý by mu to mohol zazlievať, že je taký veselý; ale našťastie ho nikto nevidel. Celý deň nevyšiel z princezninych izieb a všeličo vymýšľal, ako by ich trochu potešil, čo sa mu však nepodarilo.

Na druhý deň ráno ešte za šera bol už pri skale. Koník ho privítal a povedal: „Teraz zdvihni pod mojím válovom kameň a čo tam nájdeš, to vyber.“

Bajaja ochotne poslúchol a vybral z diery, ktorá bola pod kameňom skrytá, veľkú truhlu. Koník mu prikázal, aby ju otvoril, a keď aj to urobil, vytiahol troje krásne šaty, meč a uzdu na koňa. Jedny šaty boli červené, striebrom a diamantmi vyšívané, a čo na nich bolo pevné, bolo z lesklej ocele; k tomu biely a červený chochol. Druhé boli celé biele, zlatom vyšívané a brnenie a prilba zo zlata; chochol biely. Tretie boli svetlomodré, striebrom, diamantmi a perlami bohato vyšité; k tomu biely a modrý chochol. Ku všetkým trom bol jediný meč, ktorého pošva sa drahým kamením len blyšťala, tak ako uzda na koňa.

„Tie troje šaty sú tvoje, najprv si však vezmi tie červené.“

Bajaja sa pristrojil, pripäl si meč a uzdu hodil koňovi cez hlavu.

„Hovorím ti, nesmieš sa báť a zo mňa zliezť. Len seč do toho netvora a spoľahni sa na svoj meč.“ Tak prikazoval koníček, keď vychádzal zo skaly. Medzitým bolo v zámku smutné lúčenie a zástup ľudí vyprevadil úbohú Zdobenu z mesta. Už boli neďaleko osudného miesta, princezná zosadla, a keď videla, že má ísť ku skale, padla v mdlobách na zem. Tu letí zdiaľky kôň a na ňom sedí rytier s červeným a bielym chocholom. Keď prišiel až k nim, prikázal, aby sa ľudia vzdialili, princeznú odviedli a jeho nechali samého. S akou radosťou každý ten rozkaz splnil, to si vieme pomyslieť; ale princezná nechcela odísť, ona sa chcela dívať, aký to bude mať koniec.

Sotva vystúpili na jeden vrch, už sa skala s treskotom otvorila a deväťhlavý drak vyliezol von a obzeral sa po svojej koristi. Tu pricválal na koníkovi Bajaja, vytiahol meč a jedným úderom odťal tri hlavy. Drak sa zvíjal, plul oheň a metal sebou, až mu jed ďaleko široko striekal, ale princ si z toho nič nerobil, sekal, až mu všetkých deväť hláv odsekal, ostatné dorobil koník kopytami.

Keď drak zahynul, obrátil sa princ a odcválal, odkiaľ prišiel. S údivom hľadela za ním Zdobena, ale spomenula si, že otec bude čakať, preto sa rýchlo s celou družinou obrátila k zámku. Opísať otcovu radosť, keď videl dcéru živú, a radosť sestier, že sa azda aj im vysloboditeľ dostaví, kto by to dokázal! Bajaja tiež pribehol a tu stále ukazoval, aby verili, že im boh vysloboditeľa pošle. Hoci sa báli druhého dňa, predsa už boli veselšie a s Bajajom sa zhovárali.

Na druhý deň bola vyvedená Budinka. Tak ako prvý deň sestre, stalo sa aj jej. Sotva na miesto prišli, videli rytiera s bielym chocholom prichádzať a o chvíľu s osemnásťhlavým drakom statočne zápasiť, až netvor zdochol. Po vykonanom boji odcválal ako prvý deň. Keď sa princezná do zámku vrátila, ľutovali všetci, že udatnému rytierovi nemôžu preukázať svoju vďačnosť.

„Ja viem, sestry,“ povedala Slavena, keď boli pohromade, „vy ste rytiera neprosili. Ale ja pred ním kľaknem a tak dlho budem žiadať, aby so mnou išiel, až to urobí.“

„Čo sa smeješ, Bajaja?“ pýtala sa Zdobena, keď videla usmievavú tvár nemého. Ale Bajaja začal skákať po izbe a dával na vedomie, že sa na toho rytiera teší.

„Blázon, ešte tu nie je,“ odpovedala Zdobena.

Tretí deň bola vyvezená Slavena a tentoraz išiel s ňou sám kráľ. Srdce úbohej sa od hrôzy chvelo, keď si pomyslela, že ak nepríde vysloboditeľ, bude daná drakovi. V tom okamihu sa strhol radostný krik, že rytier ide. Tak ako prvé dva draky, zabil Bajaja aj tretieho, hoci on aj jeho kôň len-len že od mdloby neklesli. Tu pristúpil kráľ aj Slavena a prosili rytiera, aby s nimi išiel do hradu, čo on nijako nechcel urobiť. Slavena pred ním kľakla a chytiac sa jeho rúcha, prosila tak snažne, tak milo, že princovi srdce bilo. Vtom sebou koník trhol a už nebolo rytiera vidieť.

Smutná, že sa nemôže svojmu vysloboditeľovi odmeniť, vracala sa Slavena s otcom domov. Všetci si mysleli, že privedú rytiera, ale nádej ich opäť sklamala.

Teraz boli zase všetci šťastní! To však netrvalo dlho a nastal im nový zármutok. Jedného dňa dostal kráľ od susedného kráľa vyzvanie na vojnu. Kráľ sa toho veľmi zľakol, lebo vedel, že sused je oveľa silnejší. Hneď teda rozpísal listy a poslovia sa rozleteli na všetky strany, aby zvolali kniežatá a veľkých pánov na kráľovský dvor na snem. To sa stalo rýchlo a panstvo sa zišlo ani sa nenazdal. Kráľ im svoju starosť predniesol a o pomoc ich prosil, ponúkajúc ako odmenu svoje dcéry. Kto by sa bol za takú odmenu zdráhal? Všetci sa rozišli a sľúbili, že sa v určitý deň so svojimi vojskami dostavia. Teraz sa všetko chystalo na boj a kráľ sám chcel svoje vojsko viesť do poľa. Predposledný deň prišli kniežatá a konala sa veľká hostina; potom sa kráľ lúčil s plačúcimi dcérami, prikázal ešte Bajajovi, aby na všetko dával pozor, a za zvuku trúb a píšťal sa pobrali do poľa.

Bajaja bol kráľovmu slovu poslušný, na všetko dohliadal, ale predsa nezabudol s najväčšou ochotou o všelijakú zábavu pre princezné sa starať, aby sa im nezasmútilo. Zrazu mu však napadlo, že chorľavie, a nedbajúc na lekára, ktorý mu chcel pomôcť, vravel, že si pôjde sám po korenie, ktoré ho lepšie ako všetky lieky vylieči. Princezné si pomysleli, že je blázon, a nechali ho ísť. On však nešiel po korenie, to nerástlo pre jeho bolesť nikde inde ako v jasných očiach krásnej Slaveny, on šiel k svojmu koníkovi, aby sa s ním poradil, či má kráľovi vo vojne pomôcť. Koník ho privítal, prikázal mu, aby sa obliekol do bielych šiat, vzal meč a sadol naňho, že pôjdu do boja. Bajaja ho za to bozkával.

Koľko dní už trvala vojna a kráľovo vojsko slabelo, nemôžuc odolať veľkej sile nepriateľov. Bola určená hlavná bitka na druhý deň, kde sa malo rozhodnúť, kto s koho. Celú noc dával kráľ rozkazy a vyslal aj poslov k dcéram s nariadením, čo sa má stať, keby prehrali.

Ráno sa odovzdali do ochrany božej a stavali sa do šíkov. V tom okamihu zazneli trúby, zbrane začali rinčať, strely lietať a krik a hrmot sa rozliehal po šírom údolí. Tu sa ocitne medzi nepriateľmi mladík v bielych šatách, v zlatej prilbe s bielym chocholom. Sedel na malom koni a v ruke držal obrovský meč, ktorým tak rázne do nepriateľov sekal, že si mysleli, že to zlý duch kyjakom do nich mláti. Tu sa spamätalo aj kráľovské vojsko a statočnému hrdinovi sa postavilo po boku. Čoskoro nepriatelia cúvali, a keď biely rytier ich vodcu zabil, rozpŕchli sa ako stádo bez pastiera. Tu bol však biely rytier ľahko na nohe ranený, takže mu krv biele rúcho sfarbila. Len čo to kráľ zazrel, zoskočil dolu, roztrhol svoj plášť a zaviazal mu sám krvavú ranu, prosiac ho, aby s ním vošiel do stanu. Ale rytier mu poďakoval, bodol koňa a bol preč. Kráľ od ľútosti div neplakal, že mu už po štvrtý raz rytier ušiel, ktorému bol toľkokrát zaviazaný vďakou. Víťaz sa vracal s nesmiernou korisťou domov. S jasotom bol v hlavnom meste privítaný a v zámku boli prichystané rozličné slávnosti a radovánky.

„No, správca môj,“ oslovil kráľ Bajaju, „ako si riadil náš dom, kým som bol vzdialený?“

Bajaja pokynul, že dobre, ale princezné sa dali do smiechu a Slavena povedala: „Musím ti žalovať, otče, na tvojho správcu, lebo je neposlušný. Začal chorľavieť, náš lekár mu chcel dať dobrý liek, on však povedal, že si sám pôjde po korenie. Šiel a neprišiel až za dva dni, celý chromý a chorľavejší, než bol predtým.“

Kráľ sa na Bajaju obrátil, ten sa však usmial a zatočil sa na päte, ako by ukazoval, že mu nič nechýba. Keď princezné počuli, že ich vysloboditeľ opäť otcovi v boji pomohol, nerady privolili k tomu, aby sa stali manželkami kniežat, lebo sa domnievali, že by predsa mohol rytier prísť po niektorú. Samozrejme, nevedela žiadna, či je pekný, alebo nie, pretože ho v tvári nevideli, ale každá si ho vymaľovala ako anjela.

Kráľ bol v rozpakoch, ako to s odmenou vybaviť. Každý z kniežat mu pomáhal, koľko len sily stačilo, a všetci sa vo vojne statočne držali. Komu dať dcéry? I vymyslel si jeden prostriedok, ktorým by všetkým vyhovel, a potom vošiel ku kniežatám a povedal: „Priatelia milí! Ja som povedal, že kto mi bude vo vojne najviac pomáhať, tomu svoje dcéry za manželky dám. Vy ste mi však všetci verne pomáhali, a preto chcem urobiť takto, aby som nikomu neukrivdil. Postavíte sa do radu a moje dcéry zhodia z balkóna dolu každá zlaté jablko; ku komu sa to jablko dokotúľa, ten sa stane manželom tej princeznej. Ste s tým spokojní?“

Všetci, že áno. Kráľ to oznámil princeznám a tie s tým museli tiež byť spokojné, aby neponechali otca v hanbe. Skvostne sa pristrojili, každá vzala do ruky zlaté jablko a šla na balkón, pod ktorým stáli v rade kniežatá a páni. Medzi divákmi práve pri samých ženíchoch stál Bajaja. Najprv hodila jablko Zdobena; kotúľalo sa, kotúľalo a priamo k nohám nemého. Ale Bajaja sa uhol a ono sa kotúľalo k jednému peknému kniežaťu, ktoré ho s radosťou zdvihlo a z radu vystúpilo. Teraz hodila Budinka a ako predtým kotúľalo sa aj druhé k nohám Bajajovým; ale nemý ho zase tak šikovne odmrštil, že sa zdalo bežať rovnou cestou k druhému peknému pánovi, ktorý ho zdvihol a s túžbou k balkónu na peknú nevestu pozeral. Teraz hádzala Slavena; tentoraz sa Bajaja jablku neuhol, ale s radosťou ho zdvihol, bežal hore, pred princeznou kľakol a jej ruku bozkával. Ale ona sa mu vytrhla, bežala do svojich izieb a horko plakala, že si musí vziať nemého. Kráľ sa hneval, kniežatá reptali, ale čo sa stalo, stalo sa a nedalo sa napraviť. Potom bola hostina a po hostine bolo rytierske zápasenie, pri ktorom mala dávať ceny jedna nevesta. Pri hostine sedela Slavena ako zarazená a slova nepovedala; ženícha Bajaju nebolo vidieť a kráľ si myslel, že azda nahnevaný ušiel. Všetci úbohú ľutovali, a chcúc ju trochu z toho rozptýliť, prosili, aby ona ceny rozdávala.

Slavena nakoniec privolila. Už sedeli páni okolo zábradlia, už sa súperi zápasili a jeden druhého premáhal, tu oznamuje hlásnik, že stojí vonku rytier na malom koni a žiada, aby bol k hre pripustený. Kráľ kývol, že áno. Tu vojde na plac rytier v modrom a striebornom odeve, na striebornej prilbe biely a modrý chochol. Princezné by boli takmer vykríkli, keď videli postavu a koňa statočného vysloboditeľa. Rytier sa poklonil paniam a začal sa s kniežatami zápasiť, ale čo ich bolo, on ich všetkých premohol a zostal sám víťazom. Slavena zišla k nemu a niesla zlatý opasok. Rytier sa pred ňou na kolená znížil a ona mu zavesila na krk opasok, ktorý sama vyšívala. Ruky sa jej triasli a tváre jej horeli; ani nevedela, či slnko tak páli, alebo ohnivé zraky krásneho rytiera. Oči sklopiac, počula len sladké slová: „Nevesta krásna, ešte dnes ťa uvidím.“

Kráľ a obe nevesty zišli dolu, aby rytiera zadržali a jemu za všetko sa odslúžili. Ale on pobozkal v lete Slavene ruku a vtom zmizol. Tá myslela na slová, ktoré jej pošepkal. Zase boli hody a len Slavena sedela vo svojej izbe a nechcela medzi hostí.

Mesiac vysvitol a od skaly niesol koník naposledy svojho pána. Keď ho doniesol až k hradu, zoskočil Bajaja dolu, pobozkal mu krk a lysinu a koník mu zmizol z očí. Nerád stratil náš rytier verného priateľa, ale zato ho čakala sladšia náhrada.

Zamyslená sedela Slavena a myslela si, že už sotva rytier príde; tu otvorí dievka dvere a hovorí, že chce Bajaja s princeznou hovoriť. Slavena neodpovedala a hlava jej klesla do vankúšov. Vtom ju niekto chytí za ruku, ona zdvihne hlavu a vidí pred sebou krásneho hrdinu, svojho vysloboditeľa.

„Hneváš sa na svojho ženícha, že sa pred ním skrývaš?“ pýtal sa Bajaja.

„Prečo sa ma na to pýtaš, veď nie si môj ženích,“ šepkala Slavena.

„Som, panna, pred tebou stojí nemý Bajaja, ktorý ti kvety viazal, od smrti vyslobodil teba aj tvoje sestry a otcovi vo vojne pomohol. Ja som tvoj ženích!“

Že sa Slavena naňho nehnevala, mohol byť každý istý. O hodnú chvíľu potom sa rozleteli dvere hodovnej siene a do nich vkročí Slavena s rytierom v bielom odeve a zlatej prilbe, predstavujúc ho otcovi ako svojho ženícha, nemého Bajaju! Otec sa tešil, hostia sa čudovali a sestry spod oka hľadeli. Až teraz nastala pravá veselosť a pilo sa na zdravie snúbencov až do bieleho rána.

Po svadbe odišiel Bajaja so svojou Slavenou, aby sa pozrel k rodičom; ale ako sa zľakol, keď videl celé mesto potiahnuté čiernym súknom. Hneď sa pýta, čo to znamená, a počuje, že zomrel mladý kráľ. Ponáhľal sa k zámku, aby svojich rodičov potešil, čo sa naozaj len jemu mohlo podariť, lebo mali aj jeho za nebohého, pretože o ňom tak dlhý čas nepočuli. Zase sa do zámku nasťahovala radosť, čierne súkno sa odstrelilo a namiesto neho nastúpilo červené. Bajaja bol kráľom vo svojom kráľovstve a užíval do smrti so svojou manželkou nezakalené šťastie.