Šľachetný Lurdža

Žil kedysi kráľ, ktorý mal veľmi krásnu dcéru. Zomrela mu žena a on sa znovu oženil. Macocha však začala na nevlastnú dcéru žiarliť a prehovorila kráľa, aby ju dal zavrieť do vysokej veže ďaleko za mestom. A tak sa za dievčaťom zatvorila brána a odvtedy nikto okrem služobníctva nevidel jej milú tvár.
V tom kráľovstve žila aj ježibaba. Tá sa votrela kráľovnej do priazne a podpichovala ju:
„Kráľ ťa prestal milovať. Urob niečo, aby si si ho zase získala.“ Kráľovná sama vedela, že sa kráľ o ňu už dávno nestará tak ako kedysi, a len si povzdychla:
„Urobila by som, keby som vedela čo. Poznáš ty azda nejaký prostriedok, ktorý môže vzkriesiť lásku?“ Ježibaba čakala len na tieto slová:
„Samozrejme, že poznám. Daj zabiť princeznú a zjedz jej srdce.“ Kráľovná sa dlho nerozmýšľala a začala sa lichotiť svojmu mužovi:
„Zaželalo sa mi princeznej ..... Pošli po ňu, nech nás príde navštíviť.“ A kráľ jej ochotne vyhovel.
Keď sa princezná dozvedela, že po dlhom čase znova uvidí svojho otca, bola od radosti v siedmom nebi. Hneď sa netrpezlivo chystala na cestu, ale jej sivý kôň Lurdža jej povedal:
„Prečo tak jasáš? Macocha číha na tvoj život, aby si vedela. Obleč si mužský odev a choď k otcovi v tom prestrojení. Čoskoro pochopíš prečo.“
Princezná ho poslúchla, obliekla sa ako mládenec a svoje dlhé vlasy ukryla pod čiapku. A hľa: uprostred lesa sa proti nej vyrútil vrah, ktorého najala macocha. Keď však uvidel, že na sivákovi sedí ozbrojený muž, zľakol sa a snažil sa zachrániť si vlastnú kožu.
„Jedno nebezpečenstvo sme prekonali,“ povedal Lurdža, „ale tvoja macocha chystá ďalšie úklady. Musíme odtiaľto preč. Švihni ma bičíkom tak, aby si mi zodrala tri pásiky kože z chrbta a sebe tri pásiky z ruky. Potom sa už len pevne drž.“
Princezná ho poslúchla a sivák sa vzniesol. Letel a letel, až preletel deväť hôr. Potom sa spustil na prekrásnu lúku, kde práve lovil syn tamojšieho kráľa. Cudzí mládenec sa mu zapáčil a pozval ho na návštevu. Bohato ho pohostil a uložil do postele.
sotva princ osamel so svojou matkou, povedal jej:
„Náš hosť je určite panna. Na muža mi pripadá príliš krásny.“
Kráľovná synovi spočiatku odporovala, ale potom mu dala radu:
„Vyzvi hosťa na preteky. Ľahko spoznáš, či je to muž, alebo žena.“
A tak, len čo princezná ráno vstala, princ jej navrhol:
„Vyskúšajme, ktorý z nás má rýchlejšieho koňa.“
Dievča išlo celé bezradné k svojmu sivákovi:
„Kráľovský syn chce so mnou pretekať. Veď ja predsa nevládzem tak jazdiť?“
Ale Lurdža ju upokojil:
„O nič sa nestaraj a len sa snaž udržať v sedle. A keď vyrazíme, švihni ma tak, aby si mi zodrala pásik kože z chrbta a sebe z ruky.“
Preteky sa začali. Princezná švihla koňa, ako jej poradil, a ten vyrazil tak prudko, že so sebou strhol aj svojho súpera. Princovi sa z toho všetkého zatočila hlava a ani nevedel, ako prehral.
Po pretekoch sa zveril svojej matke:
„Jazdí lepšie ako ja.“
„Vidíš, hovorila som ti, že je to muž.“
Ale syn trval na svojom, a tak mu matka znova poradila:
„Keď si presvedčený, že je to panna, veď hosťa do našej pokladnice. A dávaj pozor, čo sa mu najviac zapáči.“ Princ urobil, ako mu matka poradila. A dievča išlo znova po radu k Lurdžovi:
„Čo mám robiť?“
„Čo by si robila? Pokojne s ním choď. Nesmieš si však obzerať šperky, ale keď uvidíš meč, strhni ho zo steny a chváľ ho.“
Princezná sa znova zachovala podľa Lurdžovej rady. A princ sa rozbehol tretí raz k matke a všetko jej povedal.
„Veď som ti hovorila, že je to muž. Teraz už azda máš istotu.“
Lenže syn sa stále nechcel dať zviesť.
„Nie a nie! Je to dievča!“
„Pozvi teda hosťa na víno. Ak nebude vedieť piť, tak je to naozaj panna.“
Aj posledná rada sa princovi zapáčila. Princezná sa však zľakla a bežala k Lurdžovi:
„Čo mám robiť, nikdy som nemala v ústach ani kvapku vína!“
Sivák jej však povedal:
„Povedz mu, že si zvyknutá mať vedľa seba vždy svojho koňa. A zakaždým, keď sa budeš musieť napiť, zašepkaj: Ja pijem a Lurdža sa opíja.“
Princezná po každej prípitku opakovala slová, ktoré jej sivák poradil. A naozaj sa cítila, akoby sa vína ani nedotkla.
Už zdvihli naposledy roh s vínom na česť domu a vtedy princezná zabudla, čo má povedať. Zabudla na Lurdžovu radu a v tej chvíli sa jej zatočila hlava. Padla na stôl a nádherné dlhé vlasy sa rozprestreli okolo.
Princ sa zaradoval, že ho tušenie nesklamalo. Zavolal slúžky a prikázal im, aby dievča uložili do mäkkej postele a mužský odev dobre ukryli. Namiesto neho položili k lôžku nádherné brokátové rúcho.
Dievča sa prebudilo a vidí pri hlave postele zlatom tkané ženské šaty. Zaplakalo, ale čo mu zostávalo? Obliekla sa a išla k Lurdžovi:
„Spoznali, že som dievča. Čo teraz budeme robiť?“
„Poutieraj si slzičky,“ utešoval ju Lurdža. „Čo by sme robili? Vezmeš si princa za muža. Aj tak lepšieho nenájdeš.“
A bola svadba. Novomanželia žili spokojne a v samom šťastí. A netrvalo dlho a mali sa im narodiť dieťatko. Princ však musel odísť do cudzieho kráľovstva.
„Požičaj mi svojho siváka,“ požiadal ženu.
„Lurdža je mi drahší ako vlastný život, ale nie ako tvoj. Požičaj si ho, ak chceš. Povedz však štajnárom, aby sa oňho dobre starali a nikdy ho nepriväzovali.“
Rozlúčili sa a princ odišiel, a čoskoro nato sa princeznej narodil krásny synček. Starý kráľ hneď vyslal za princom posla s listom. A kuriér podvečer dorazil práve do mesta, kde žila princezninu macocha. Tá ho prehovorila, aby u nej prenocoval. Len čo zaspal, vymenila kráľov list za iný.
Korán zavčasu na druhý deň nasadil posol svojmu koňovi ostrohy. Išiel a išiel, až prišiel k princovi.
Princ nad listom horko zaplakal. Veď v ňom stálo:
„Tvojej žene sa narodila beštia, napoly šteňa, napoly mačiatko.“
Princ si sadol a napísal odpoveď:
„Počkajte, kým sa vrátim, a zatiaľ nič nerobte.“
Posol vzal list a uháňal späť rovnakou cestou. A ako prvý raz, aj tentoraz mu macocha list vymenila.
Starý kráľ s kráľovnou sa zhrozili, keď si synov odkaz prečítali:
„Rozpaľujte tri dni pec a potom do nej hoďte moju manželku aj s tou beštiou!“
Trápili sa a nariekali, ale čo mali robiť?
Tri dni a tri noci kúrili v peci, až sálala samým žiarom.
Potom kázali k nej priniesť lôžko s princeznou aj dieťatkom.
Medzitým v cudzom kráľovstve sa štajnári starali o Lurdžu, ako si jeho pani priala. Kŕmili ho, čistili kefou, zdobili čabrakmi a vodili ho. Potom ich to však unavilo. Priviazali siváka za nohu a išli si odpočinúť.
V tej chvíli Lurdža pocítil, že princeznej hrozí záhuba. Chcel sa oslobodiť, ťahal nohou a trhal ňou ..... až noha povolila. Len na troch sa ponáhľal verný kôň do kráľovského mesta.
Pec už bola dokorán a lôžko stálo pred ňou. Lurdža sa tam v poslednom okamihu dokuľhal, nebadane si princeznú aj s chlapčekom naložil na chrbát a odniesol ich ďaleko do hôr. Tam svoje bremeno zložil a povedal:
„Načo by ti bol kôň na troch nohách? Zabi ma a moju hlavu polož doprostred, nohy po stranách. Potom povedz: Nech stojí na mieste Lurdžovej hlavy chrám hodný jeho šľachetnosti a vernosti!“
Princezná sa rozplakala, plakala a nedala sa utíšiť. Sivák však trval na svojom. Čo zostávalo? Princezná teda urobila presne to, o čo ju požiadal.
A na mieste Lurdžovej hlavy sa vztýčil chrám taký nádherný, že každý, kto ho uzrel, bol naplnený obdivom.
Blízko chrámu vyviera prameň, ku ktorému chodila piť divá zver. A tak tu vyrastal princov syn, za spoločníkov mal vlkov, medvede, líšky, jelene a srny. Tí ho vychovávali, hrali sa s ním, opatrovali ho a chránili.
Medzitým sa princ vrátil domov a hneď sa vypytoval po svojej žene a synčekovi.
„Veď si sám prikázal, aby sme ich spálili v peci,“ vyčítali mu rodičia.
„Akože ja?“ odporoval princ. „Ja som vás prosil, aby ste na mňa so všetkým počkali.“
Tu zavolali posla, vypytovali sa ho na všetko a pochopili, že boli oklamaní. Čo však bolo platné, že si v zúfalstve trhali vlasy a že dali potiahnuť celé mesto čiernym súknom? Čo bolo platné, že susedný kráľ zlú macochu vyhnal?
Princ chodil ako telo bez duše a pre slzy nič ani nevnímal. A keďže starý kráľ nemohol zniesť pohľad na jeho žiaľ, obul si železné črievice, vzal železnú palicu a vybral sa hľadať nevestu.
Išiel a išiel, dlho išiel, až došiel pod vrchol akejsi hory. Vyviera tam krištáľový prameň. Starý kráľ si sadol, že si odpočinie. A tu sa náhle objavil chlapec v sprievode jeleňa a srny. Bežal s krčahom po vodu. Keď uvidel starca, zajasal:
„Dedko prišiel! Môj dedko je tu!“
Starému kráľovi sa dojatím rozbúchalo srdce, a keď chlapec nabral vodu, hodil do krčaha svoj prsteň.
„Keď sa bude chcieť tvoja matka umyť, prevráť krčah tak, aby prsteň vypadol!“
Chlapec odbehol a radostne volal:
„Mamička, prišiel dedko!“
„Choď, ty hlupák,“ odbila ho matka a išla sa umyť. A hneď jej z krčaha priamo do ruky vypadol prsteň. Okamžite ho spoznala a ponáhľala sa svokra privítať.
Starý kráľ jej rozprával, ako všetko bolo, a prehováral ju, aby sa vrátila. Ale princezná rozhodne odmietla:
„Nie, nepôjdem k vám. Keď som u vás bola, div som nezhorela v peci.“
Srdce ju však pri tom bolelo. Zašla teda do chrámu a povzdychla si:
„Pri Lurdžovej šľachetnosti a vernosti! Kiež sa spojí tento dom s domom môjho manžela!“
A zrazu začali naokolo rásť domy a bolo ich viac a viac, až sa nové mesto spojilo s kráľovským.
Odvtedy žili princ s princeznou aj so svojím synčekom spokojne a celkom zabudli, ako kruto sa s nimi osud zahral.
Choroba nech je tam, hostina je u nás, obilie nám vzišlo, múky máme zas.