o zbojníckom dievčatku

Cesta viedla tmavým lesom, ale kočiar žiaril ako plameň. Zrazu sa z lesa vyrojili zbojníci. Žiara kočiara im padala do tváre, až im zrak prechádzal.
„Zlato! Zlato!“ volali. Zastavili kone, zabili predjazdca, kočiša aj služobníkov a vytiahli malú Gerdu z voza.
„Je tučná, je pekná, je vykŕmená orechmi!“ povedala stará baba zbojníčka s dlhou, strapatou bradou a obočím, ktoré jej splývalo cez oči. „Dobrá pečienka ako z vykŕmeného jahniatka, to si pochutíme!“
Vytiahla svoj blýskavý nôž, až sa zatrblietal; šla z nej hrôza.
„Au!“ vykríkla vtom baba; jej vlastná dcérka, ktorú niesla na chrbte a ktorá bola nesmierne divoká a nezbedná, ju uhryzla do ucha.
„Ty ohavná ropucha!“ zvolala matka a pustila Gerdu.
„Nech sa so mnou hrá!“ kričalo zbojnícke dievčatko. „Nech mi dá svoj múfik, svoje krásne šaty a nech spí vedľa mňa v postieľke!“
A uhryzlo druhýkrát, až baba zbojníčka vyskakovala do výšky a točila sa dokola. Všetci zbojníci sa smiali a hovorili:
„Hľa, ako tancuje so svojou ropuchou!“
„Ja chcem do kočiara!“ volalo zbojnícke dievčatko. A čo prikázalo, to sa muselo stať, také bolo rozmaznané a tvrdohlavé.
Sadli si s Gerdou do kočiara a išli cestou necestou hlbšie do lesa. Zbojnícke dievčatko bolo také veľké ako Gerda, ale silnejšie a malo tmavšiu pleť. Oči malo celkom čierne a pozeralo nimi takmer smutne.
Vzalo malú Gerdu okolo drieku a povedalo:
„Nezarežem ťa, kým sa na teba nenahnevám! Iste si nejaká princezná?“
„Nie!“ povedala malá Gerda a rozprávala všetko, čo prežila a ako veľmi má rada Kaja.
Zbojnícke dievčatko sa na ňu pozeralo veľmi vážne, trochu pokyvovalo hlavou a povedalo:
„Oni ťa nezarežú! Ale keď sa na teba nahnevám, urobím to sama!“
Osušilo Gerde oči a strčilo obe ruky do múfika, ktorý bol veľmi hebký a v ktorom bolo také teplo.
Vtom sa kočiar zastavil. Boli na nádvorí zbojníckeho zámku. Bol popraskaný od strechy po základy, krkavce vyletovali z otvorených dier a veľkí buldogovia, z ktorých každý vyzeral, že by mohol človeka prehltnúť, vyskakovali vysoko do vzduchu, ale neštekali, lebo to mali zakázané.
Vo veľkej, starej, zadymenej sieni horel uprostred kamennej podlahy veľký oheň. Dym sa ťahal po strope a hľadal si sám východ. Vo veľkom kotli varili polievku a na ražni obracali zajace a králiky.
„Dnes v noci budeš spať so mnou pri všetkých mojich zvieratkách!“ povedalo zbojnícke dievčatko.
Dostali jesť a piť a potom išli do jedného kúta, kde bola rozostlaná slama a prikrývky. Hore sedelo na bidlách a latkách asi sto holubov, a ako sa zdalo, holuby spali; ale predsa sa trochu otáčali, keď dievčatá prišli.
„Títo všetci sú moji,“ povedalo zbojnícke dievčatko. Potom chytilo najbližšieho holuba, držalo ho za nôžky a hýbalo ním, až zamával krídlami.
„Pobozkaj ho,“ zvolalo, keď ho pristrčilo Gerde až k tvári. „Tamto sedia ostatné holuby, toto je však lesná háveď!“ pokračovalo a ukazovalo na množstvo latiek upevnených pred otvorom v múre vysoko hore. „Odletia hneď, ak ich poriadne nezavrieme. A tuto je môj miláčik!“ Zbojnícke dievča ťahalo za parohy soba, ktorý mal okolo krku lesklý mosadzný kruh a bol priviazaný. „Aj toho musím držať nakrátko, inak by ušiel. Každý večer ho šteklím na krku ostrým nožom a toho sa on bojí!“ A dievčatko vytiahlo dlhý nôž zo škáry v múre a prechádzalo ním sobovi po krku. Úbohé zviera sa metalo okolo seba a zbojnícke dievčatko sa smialo. Potom ťahalo Gerdu so sebou na lôžko.
„A nôž máš pri sebe, aj keď ideš spať?“ pýtala sa Gerda bojazlivo.
„Spím vždy s nožom!“ povedalo zbojnícke dievčatko. „Nikdy nevieme, čo sa môže stať. Ale rozprávaj mi ešte raz, čo si mi rozprávala predtým o malom Kajovi a prečo si vyšla do širokého sveta!“
A Gerda rozprávala od začiatku. Lesné holuby pri tom vrkali hore v klietke a ostatné holuby spali. Zbojnícke dievčatko ovinulo Gerde ruku okolo krku, v druhej ruke držalo nôž a spalo, až hlasno dýchalo. Ale Gerda nemohla zažmúriť oči, lebo nevedela, či zostane nažive.
Zbojníci sedeli okolo ohňa, spievali a popíjali, a baba zbojníčka metala kotrmelce. Ó, nášmu dievčatku prebiehal mráz po tele, keď sa na to pozeralo.
Vtedy povedali lesné holuby:
„Krukru, krukru, my sme videli malého Kaja. Biela sliepka niesla jeho sánky a on sedel vo voze Snehovej kráľovnej, ktorá išla lesom nad našimi hlavami, keď sme ležali v hniezde. Dýchla na nás mladé a pomreli všetci okrem nás dvoch. Krukru, krukru!“
„Čo to hovoríte, vy tam hore?“ volala Gerda. „Kam že išla Snehová kráľovná? Viete o tom niečo?“
„Išla zrejme do Laponska, lebo tam je stále sneh a ľad! Len sa opýtaj soba, ktorý stojí priviazaný na lane!“
„Je tam ľad a sneh, je tam krásne a dobre!“ povedal sob. „Tam môžeme voľne poskakovať po veľkých, lesklých údoliach! Tam má Snehová kráľovná svoj letný stan, ale jej pevný zámok je hore blízko severného pólu, na jednom z ostrovov, ktoré sa nazývajú Špicbergy!“
„Ó Kaj, môj malý Kaj!“ vzdychla Gerda.
„Lež pokojne,“ povedalo zo spánku zbojnícke dievča, „inak ti vrazím nôž do brucha!“
Ráno Gerda rozprávala všetko, čo jej lesné holuby povedali. Zbojnícke dievčatko sa pri tom tvárilo veľmi vážne, pokyvovalo hlavou a povedalo:
„To je jedno! To je jedno! Vieš, kde je Laponsko?“ pýtalo sa soba.
„Kto by to mohol vedieť lepšie ako ja,“ povedalo zviera a oči mu žiarili. „Veď som sa tam narodil a tam som bol vychovaný; tam som skákal po snehových pláňach!“
„Počúvaj!“ povedalo zbojnícke dievča Gerde. „Ako vidíš, všetci naši chlapi odišli, ale matka tu ešte je a zostane tu. Ale ráno sa vždy napije z veľkej fľaše a potom si na chvíľku zdriemne. ..... Potom ti niečo urobím pre radosť!“
Vyskočilo z postele, objalo matku okolo krku, ťahalo ju za bradu a povedalo:
„Dobré ráno, môj milý kozlíček!“
A matka dala dievčatku jednu cez nos, až mu očervenel a zmodrel, ale to všetko bolo len z lásky.
Keď sa potom matka napila zo svojej fľaše a trochu si zdriemla, šlo zbojnícke dievčatko k sobovi a povedalo:
„Mala by som vlastne strašnú chuť ešte mnohokrát ťa poštekliť ostrým nožom po krku, lebo potom vždy tak pekne vyzeráš. Ale to je jedno, uvoľním tvoj povraz a pomôžem ti von, aby si mohol utekať do Laponska. Vezmi nohy na plecia a dones toto dievčatko do zámku Snehovej kráľovnej, kde je jeho kamarát. Počul si aj tak, čo rozprávala, veď hovorila dosť nahlas a ty vždy počúvaš.“
Sob vyskočil od radosti do výšky. Zbojnícke dievča naň posadilo Gerdu a bolo také prezieravé, že ju k nemu pevne priviazalo, ba ešte jej dalo namiesto sedla malú podušku. „To je dobre,“ povedalo. „Tu máš svoje črievičky, lebo tam bude zima. Ale múfik si nechám, je príliš pekný! Aby ti nebola zima na ruky, vezmi si obrovské rukavice mojej matky, budú ti siahať až po lakte. Obleč si ich ..... tak, a teraz máš ruky ako moja ohavná matka!“
Gerda plakala od radosti.
„Tvoj plač nerada vidím!“ povedalo zbojnícke dievčatko. „Teraz sa máš práve veselo pozerať! A tu máš dva bochníky chleba a šunku, aby si nebola hladná.“
Oboje priviazalo vzadu na soba. Potom otvorilo dvere a zavolalo všetkých veľkých psov dovnútra. Potom prerezalo povraz svojím nožom a povedalo sobovi:
„Tak bež, ale daj pozor na dievčatko!“
Gerda vystrela ruky s veľkými rukavicami k zbojníckemu dievčatku a rozlúčila sa s ním. Potom letel sob cestou necestou, cez hory a doliny, cez veľký les a cez bahná. Utekal, ako mohol.
Vlci vyli a havrany krákali. Každú chvíľu sa na nebi zablesklo, až celý obzor horel ako v červených záplavách.
„To je moja stará severná žiara!“ povedal sob. „Hľa, ako svieti!“
A bežal ešte rýchlejšie, vo dne v noci.
Chlieb už bol zjedený a šunka tiež, keď sa dostali do Laponska.