Kačenka a princiatka

Uprostred lesa žila na samote jedna stará zlá čarodejnica a tá mala dcéru, ktorá bola dobré a mierne dieťa, čo bolo k tomu porekadlu, že jablko nepadá ďaleko od stromu, celkom opakom a protikladom. Ten strom bol totiž nadmieru sukovitý a hrubokorý a na pohľad taký škaredý, že kto tú starenu videl, radšej jej šiel z cesty a myslel si, čím ďalej od báby, tým lepšie. Starena nosila na nose neustále zelené okuliare a cez strapaté vlasy, ktoré jej nečesané trčali z hlavy, mala červenú šatku, rada chodila s krátkymi rukávmi, takže jej z rozstrapkaných rukávov ďaleko trčali kostnaté, vetrom ošľahané a slnkom do hneda opálené ruky. Na chrbte zvyčajne nosila vrece s čarovnými bylinami, ktoré nazbierala v lese, a v rukách veľký hrniec, v ktorom ich varila a tým zlé počasie, krupobitie a lejak, treskúci mráz a metelicu na ľudí privolávala tak často, ako sa jej zachcelo. Na prste nosila zlatý čarodejnícky prsteň so žiarivým červeným karbunklom a ním mohla začarovať ľudí aj zvieratá. Tento prsteň robil zo starenej stvorenie silné a životaschopné ako obor, a keď chcela, urobil ju aj neviditeľnou, aby mohla ísť, kam len chcela, vziať si, čo len chcela; a to aj robila, v lese si vyhľadala lane, a keď zvieratá uzreli blyštiaci sa rubín na jej prste, museli zostať strnulo stáť, a tak starena prišla až k nim a podojila ich mlieko do hrnca a pila ho so svojou dcérou.

Dcéra sa volala Kačenka a u zlej matky sa nemala dobre, ale svoje bremeno niesla trpezlivo. Najbolestivejšie pre ňu bolo, že matka domov často priviedla deti, s ktorými by sa Kačenka rada hrala, ale ona im vždy vzala šaty, zavrela ich do chlievika a kŕmila lanním mliekom, kým nepribrali. A čo s nimi potom urobila, to bolo naozaj strašné! Premenila ich totiž na jelenčatá a predala ich poľovníkom, aby ich potom strieľali a dodávali do mesta, kde si ľudia na mladej zveri tak radi pochutnávajú. Taká zlá a zlomyseľná bola tá škaredá starena, ktorá nerobila celý deň nič iné, len čarovala a strojila zlé úklady, pričom si veľa a často pre seba nahlas hovorila, a tak sa Kačenka nepozorovane naučila niekoľko čarodejníckych kúskov, ktoré si však nechala pre seba.

Jedného večera starena opäť priviedla dve prekrásne deti, chlapca a dievčatko, na ktorých človek videl, že sú to súrodenci a deti bohatých ľudí. Stratili sa v lese, starena ich našla a vzala so sebou do domu, lebo im povedala, že ich vezme späť k rodičom. Tie deti vyzerali strašne sklamane, keď im starena vyzliekla ich krásne šaty a namiesto nich dala handry a zavrela ich do tmavého chlieva. Potom dostali celý hrniec lanného mlieka, ktoré dobre chutilo, a k tomu kus čierneho chleba, ktorý chutil trochu menej, ale aj ten nakoniec zjedli.

Na druhý deň sa starena už zavčasu ráno belhala lesom a kývala na lane. Bola tam jedna jeleňa rodina, ktorá starenu zvlášť dobre poznala, pozostávala z jeleňa, lane a dvoch jelenčiat a držala sa v lese vždy verne pohromade, lebo bola v stálom strachu pred zlou starenou, ktorá ich dokázala prinútiť, aby v pokoji stáli, nechali si od tej zlej čarodejnice vziať materské mlieko, a tak sa jelenčatá nikdy nenasýtili a nezosilneli. „Keby som ti tak mohol parožím prepichnúť tvoje vyschnuté telo!“ myslel si často jeleň a ani lane nemala pre tú starenu žiadne dobré želania, ale nič im to nepomohlo.

Kým bola starena v lese, plížila sa Kačenka k chlievu a videla cez dieru medzi doskami, ako tie úbohé uväznené deti bolestne vzlykali a usedavo plakali. Vtedy sa opýtala: „Kto ste, úbohé deti?“ „My sme kráľovské deti! Pusti nás, náš otec sa ti odmení.“ povedal princ. „A moja matka tiež.“ povedala princezná a k tomu dodala: „Staneš sa našou sestrou, budeš spať v hodvábnej postieľke a dám ti krásne zlaté šaty, len nám pomôž!“ Vtedy Kačenka povedala: „Len buďte trpezlivé, princiatka moje, ja dám pozor a vymyslím, ako by som vás oslobodila.“

Na druhý deň za úsvitu urobila Kačenka jeden čarodejnícky kúsok. Rýchlo opustila lôžko, vydýchla do podušky a zašepkala: „Milá postieľka, slovko za mňa daj, keď budem preč, za mňa odpovedaj.“ Rovnako vdýchla život do truhlice, na schody a do pece v kuchyni a všetkým zašepkala tú istú riekanku. Potom išla k pevne zamknutému chlievu, podržala pri zámke čarovný koreň, ktorý nechala starena ležať na podeste, a zašepkala čarovné zaklínadlo. Vtedy sa zámok hneď otvoril, závora odskočila a Kačenka viedla princiatka cestou preč do lesa.

Keď sa baba zobudila, zvolala: „Káča, vstávaj a prilož do ohňa!“ Vtedy sa z postieľky ozvalo: „Som už hore a hneď idem do kuchyne.“ Čarodejnica ešte ostala ležať, ale keď po nejakej chvíli nič nepočula, zvolala znova: „Ty lenivá Káča, kde sa túlaš?“ „Hneď! Hneď!“ zvolala truhlica: „sedím na truhlici a obúvam si pančušky.“ Vtedy opäť uplynula nejaká chvíľa, ale v dome sa nič nehýbalo, a tak bola starena nahnevaná a zvolala: „Káča, ty ničomnica, kde si?“ Vtedy sa ozval hlas zo schodov: „Už bežím, už letím, som na schodoch!“ Starena sa ešte raz upokojila, ale nie nadlho, lebo bolo zase ticho, a tak sa zdvihla, nadávala a preklínala, ale vtedy sa od pece ozvalo: „Prečo to nadávanie? Už som dolu pri peci v kuchyni.“ Napriek tomu v kuchyni aj v celom dome bolo inak mŕtve ticho. Teraz starene došla trpezlivosť, vyskočila z postele, obliekla sa a vzala násadu od metly s úmyslom Kačenku nemilosrdne vyšibať. Ale ako vyšla von, po dcérke nebolo ani vidu, ani slychu, ale čo bolo najkrajšie a pre tú starú to najhoršie, aj princiatka boli preč. Baba od zlosti skákala až po strop, ale čarovný prsteň jej ukázal smer, ktorým sa Kačenka s princiatkami vydala, a tak sa rútila za nimi.

Keď prišli deti hlbšie do lesa, stretli tam tú jeleniu rodinu, ktorej v zhone porozprávali o svojom nešťastí a úteku, čo ušľachtilé jeleňe srdcia silno dojalo, a tak im tí dali na vedomie, že sú pripravení poskytnúť im všetku možnú pomoc. Dobrá lane ponúkla deťom chrbát, aby ich všetky tri zaniesla na kráľovský zámok, ktorý bol na druhej strane lesa, a jeleň sám prikázal jelenčatám, aby si vliezli do húštiny, on sám sa postavil za husté kroviny s úmyslom, že starenu, až pobeží okolo a on uvidí jej prsteň, nabral na parohy. Netrvalo to dlho a starena sa veľkými skokmi prihnala, hnevom a zhonom zaslepená, celkom zabudla, aby sa urobila neviditeľnou, ani prst s prsteňom nedržala hore, a tak sa stalo, že sa zrazu objavilo statné jeleňe parožie, ktoré ju nabralo s takou silou a tak šikovne, že jej čarovný prsteň stiahlo z prsta a ten na jeho konci ostal visieť, a skôr než by sa jeden nazdal, tak jeleň so starou čarodejnicou, ktorá teraz bola vďaka moci prsteňa sama stuhnutá a nehybná, uháňal priamou cestou za svojou ženou na kráľovský zámok.

Lane medzitým s tromi deťmi do kráľovského zámku dorazila, kde stratené deti a dobrú Kačenku kráľ i kráľovná srdečne privítali. Zrazu všetci s veľkým prekvapením uvideli, ako k nim na parohách statného ušľachtilého jeleňa pripláva starena. Jeleň s ňou však bez váhania skočil do zámockého rybníka a ponoril sa hlavou nadol, a keď sa znova vynoril, bolo jeho parožie od bremena voľné. Ale aj ten čarovný prsteň ostal na dne rybníka.

Jeleň a lane sa vrátili späť k svojim deťom do lesa a boli veľmi radi, že im viac už nikto nebude brať mlieko. Kačenka ostala u kráľovských detí a spala v hodvábnej posteli a nosila zlaté šatôčky a bola sama držaná ako princiatko.