Biela pani vrbenská

Pri meste Vrbno, obývanom prevažne baníkmi, stál na Zámeckom vrchu hrad. Tu sa počas švédskej vojny udial príbeh veľkej lásky a nenávisti, ako ho spomína stará povesť.
Bolo to v čase, keď na tunajšom panstve sídlili dvaja bratia, Hynek a Hanuš z Vrbna. A keďže sa postavili proti cisárovi, dal ich cisár do kliatby a ich majetky zabral. Hynek včas ušiel do cudziny, ale Hanuš zaplatil za svoje presvedčenie hlavou. Šťastie, že vdovu po Hanušovi a dcérku Helenku nechali cisárski na hrade!
Keď po rokoch pritiahli na Moravu a do Sliezska Švédi, domáce obyvateľstvo sa k nim hlásilo priateľsky. Niet sa čomu čudovať, veď ich spájala spoločná nenávisť k cisárovi. To už Helenka vyrástla na peknú dievčinu, široko-ďaleko povestnú svojou krásou. Keď ju raz zazrel mladý švédsky dôstojník, vzplanul k nej láskou, a treba prezradiť, že aj Helenke sa veľmi páčil.
Švédi vtedy dobyli celý bruntálsky kraj, ale z vrbenského hradu cisárskych vyhnať nedokázali. Hrad bol dobre zásobený strelivom a zmenil sa na nedobytnú pevnosť, ktorú cisárski žoldnieri zúfalo bránili, aby si zachránili vlastné životy. A tak sa zdalo, že milencom nebude dopriate, aby sa stretli.
Avšak ak majú dvaja ľudia naozaj radi, nezľaknú sa prekážok. Helenka, ktorá poznala hrad do posledných kútov, objavila tajnú podzemnú chodbu, ústiacu ďaleko za hradbami. Dokonca sa jej podarilo zadovážiť kľúč od tej chodby a ním odomykala bránku, keď vpúšťala do hradu svojho milenca, ktorý prichádzal v noci prezlečený v banníckom odeve. A keďže obaja nenávideli cisára, dohodli sa, že pomôžu Švédom, aby hrad dobyli bez preliatia krvi.
Tak sa aj stalo.
Pod zámienkou, že oslavuje narodeniny, usporiadala Helenka pre hradnú posádku hostinu. Jedla, pitia bolo dosť, najmä vína práve nadbytok, veď kto by si nedoprial! A cisárski vojaci a dôstojníci si prikladali tak vydatne, že keď sa nad hrad znieslo noc, ležali do jedného na stoloch aj pod nimi zmoreni a tvrdo spali. Na túto chvíľu čakala Helenka. S horiacou fakľou bežala do hradnej veže a tam fakľu zavesila do okna. To bol znak pre jej dôstojníka, aby sa so svojimi mužmi prihnal pod hrad. Helenka ich čakala, odomkla bránku a tajnou podzemnou chodbou ich vpustila do hradu. Potom už šlo všetko ráz-dva ..... kým sa cisárski stihli spamätať z opitosti, mali na rukách putá a hrad bol v moci Švédov.
Radosť milencov však trvala iba krátko. Čoskoro totiž pritiahla k vrbenskému hradu sila cisárskeho vojska, aby pevnosť dobyla späť. Vypukla krutá sekanica, a keďže cisárski mali presilu, naozaj sa im podarilo do hradu vniknúť. Pravda, Švédom pomáhali aj vrbenskí baníci, ktorí prišli do hradu práve onou tajnou chodbou, ale čo naplat, cisárskych bolo ako múch a počínali si tak zúrivo, že o ich víťazstve sa nedalo pochybovať. Vylamovali dvere a drali sa dovnútra, nič nepomohol statočný odpor obrancov.
Medzi prvými, ktorí padli, bol aj mladý švédsky dôstojník, Helenkin milenec. Keď to Helenka videla, schmatla horiacu fakľu a rozbehla sa do prachárne. Nečakane otriasol hradom strašný výbuch ..... hradné múry sa kácali, zem sa pod nohami bojujúcich vojakov triasla, a už aj vyšľahli z prachárne plamene. Každý utekal, ako mohol, ale iba máloktorému sa podarilo uniknúť a zachrániť si holý život. Medzi tými, čo pod zrúteným murivom vydýchli naposledy, bola aj Helenka.
Obyvatelia mestečka sa po bitke rozpŕchli do okolitých lesov, aby sa ukryli pred cisárskymi žoldniermi. Vrátili sa do svojich vyplienených domovov, až keď vojsko odtiahlo. Hovorilo sa potom, že na troskách kedysi pyšného hradu sa v noci prechádza biela pani. Je to vraj Helenka, ktorá musí aj po smrti nosiť po hrade, ktorý zničila, kľúč od tajnej chodby a horiacu fakľu.