Zelená pastelka

Petrík sa chystal na noc k babičke. Skôr než ráno odišiel do škôlky, pripravil si na stolík pastelky, aby ich nezabudol doma ako naposledy. Veľmi rád kreslil.

Pastelky sa tisli v papierovej krabičke. „Au, nestrkaj do mňa, zlomíš mi hrot,“ šomrala zelená pastelka na svoju modrú susedku. „A netlačte sa, alebo tu s vami nebudem! Neviem, čo by ste si bezo mňa počali. Nenamaľovali by ste ani strom, ani trávu, dokonca ani kvietky!“

Ostatné pastelky neveriacky krútili tuhami. Čo si o sebe tá zelená myslí. Žiadna z nich nemá v krabičke dosť miesta, ale prečo hneď vyhrážať sa útekom. Stačí sa trochu stiesniť a zmestia sa všetky!

Ale domýšľavá zelená si trvala na svojom: „Už ma to tu s vami nebaví, ste nudné, obyčajné farby. Žiadna z vás sama nie je na nič a nič poriadne nenamaľuje. Ja sa zato bezo vás celkom dobre zaobídem! Pokojne sama namaľujem aj les alebo futbalové ihrisko!“ vystatovala sa zelená pastelka a hop!, vyskočila z krabičky von. Kotúľala sa po stolíku až k okraju a naberala stále väčšiu rýchlosť. Na jeho okraji to už nestihla zabrzdiť a spadla na zem. Nárazom sa jej odlomil hrot a pastelka zostala ležať pod stoličkou.

Petrík prišiel zo škôlky a ponáhľal sa po svoje veci. Veľmi sa na babičku tešil. Začal si všetko ukladať do ruksačika. Zdvihol zo zeme aj zelenú pastelku. Čudoval sa síce, ako sa tam dostala, ale nemal čas o tom veľa rozmýšľať. Ponáhľal sa, pretože mama už na neho volala, že im ujde autobus. Hodil ruksačik na chrbát, do náručia vzal zajka – plyšáka a uháňal ku dverám.

U babičky bolo všetko ako zvyčajne. Petrík sa s ňou privítal, zjedol tvarohový koláč s kakaom, pohral sa so psíkom Ferdom a popoludnie ubehlo ako voda. K večeru si Petrík sadol v kuchyni ku stolu a otvoril svoje pastelky. Babička varila večeru, rozprávala sa s Petríkom a on si popritom kreslil. Nakreslil babičkin domček aj so záhradkou.

Že zelenej pastelke chýba hrot, zistil, až keď chcel namaľovať trávnik. Požiadal babičku, aby mu pastelku orezala, ale tá práve nemala čas. Musela obracať palacinky, aby sa nepripálili. Poradila však Petríkovi, ako na to:

„Namaľuj trávu najprv modrou farbou a potom ešte cez ňu žltou. Uvidíš, aký sa stane zázrak. Trávnik sa zazelenie!“ Petrík neveriacky krútil hlavou, ale skúsil to. Naozaj! Na papieri sa objavila zelená tráva!

„No teda, babi, ty si taká múdra,“ žasol Petrík, ale ona pokrútila hlavou:
„Kdeže ja! To sú zákony prírody. Ale to sa budeš učiť v škole, až budeš starší!“

Petrík bol zvedavý, či to takto ide aj s inými farbičkami. Babička mu poradila, aby si to sám vyskúšal. A tak Petrík prišiel na to, že žltý citrón premaľovaný červenou pastelkou sa zmení na pomaranč. Že hnedá čokoláda sa dá namaľovať zmiešaním zelenej a žltej a na fialové zvončeky potrebuje červenú a modrú.

Zelená pastelka zostala polámaná. Petrík ju už nepotreboval. Orezala mu ju mama až doma. Ležala v krabičke a hanbila sa za svoju domýšľavosť. Ostatné pastelky ju zase prijali medzi seba, pretože už vedeli, že všetky farby sú rovnako dôležité a že jedna sa bez druhej nezaobíde.