Kráľovská hádanka

Bol raz jeden princ, ktorý dostal chuť obzrieť sa trochu po svete a vzal so sebou jedného verného sluhu. Jedného dňa títo dvaja dorazili do hlbokého lesa, ktorý nemal konca, a keď prišiel večer, nevedeli, ako prečkajú noc. Vtom princ zazrel opodiaľ akúsi chalupu a potom dievča, ktoré práve prichádzalo, a keď prišlo bližšie, videl, že je veľmi krásne. Pozdravil ju a spýtal sa:
„Milé dieťa, mohli by sme ja a môj sluha dnes prenocovať v tej chalupe?“
„Ach, áno,“ povedalo dievča smutným hlasom, „to by ste iste mohli, ale ja Vám to neradím, nechoďte tam.“
„Prečo nie?“ spýtal sa princ. Dievča si povzdychlo a povedalo:
„Moja macocha ovláda temné čarodejnícke umenie a s cudzincami nenakladá dobre.“ Ale pretože sa už celkom zotmelo a oni aj tak nemohli ďalej, nebolo zbytia a do chalupy išli. Sedela tam na kresle pri krbe starena s červenými očami a cudzincov si so záujmom obzerala.
„Dobrý večer,“ zaskrehotala a tvárila sa celkom priateľsky, „posaďte sa a odpočiňte si.“ Potom fúkla do uhlíkov, nad ktorými niečo varila v malom kotlíku. Dievča ich však včas varovalo, aby sa mali na pozore, nič nejedli a nič nepili, lebo starena varí zlé elixíry. Spali potom pokojne až do skorého rána.
Keď boli pripravení na odchod a princ už sedel na koni, starena povedala:
„Počkajte chvíľu, dám Vám napiť na cestu.“ Kým čarodejnica išla po nápoj, princ odišiel a sluha, ktorý si ešte upevňoval sedlo, bol už sám, keď sa vrátila. „Zanes to svojmu pánovi,“ prikázala mu, ale v tom okamihu jej pohár vykĺzol a jeho obsah vyšplechol na koňa a bol to, veru, jed taký silný, že úbohé zviera padlo v tú ránu mŕtve k zemi. Sluha bežal za pánom a rozprával mu, čo sa stalo, a keďže tam nechcel nechať sedlo, bežal späť, aby si ho priniesol. Keď prišiel k mŕtvemu koňovi, sedel na ňom hladný krkavec a hodoval.
„Kto vie, či dnes zoženieme niečo lepšie na zjedenie,“ povedal si sluha, krkavca zabil a vzal ho so sebou.
A išli celý deň tým lesom, ktorý nemal konca. Až za súmraku našli hostinec. Sluha dal hostinskému krkavca, aby ho pripravil na večeru. Ale netušili, že sa tentoraz znova ocitli v zbojníckej skrýši. Za hlbokej noci prišlo dvanásť vrahov a chceli cudzincov zabiť a okradnúť. Ale skôr než sa pustili do práce, sadli si za stôl, hostinský i čarodejnica si prisadli k nim a zo spoločnej misy jedli polievku, do ktorej hostinský nasekal krkavčie mäso. Sotva však zhltli pár sústov, popadali všetci mŕtvi, lebo krkavcovi sa do tela dostal s konským mäsom aj jed pripravený pre princa. Tak v tom dome nezostal nikto živý okrem dcéry hostinského, ktorá bola poctivé dievča a na tých ukrutných zločinoch nemala žiadny podiel. Otvorila cudzincom všetky dvere a ukázala im nahromadené poklady. Princ jej však povedal, že si môže všetko ponechať, že z toho nechcú nič, a išiel so svojím sluhom ďalej.
Po dlhom putovaní dorazili do mesta, kde žila krásna, ale svojhlavá princezná, ktorá dala vyhlásiť, že kto jej dá hádanku, ktorú nedokáže vyriešiť, ten sa stane jej manželom, ale ak ju princezná vyrieši, príde ten opovážlivec o hlavu. Tri dni si dávala na rozmyslenie a bola, veru, taká múdra, že všetky predložené hádanky vyriešila ešte pred uplynutím tejto lehoty. Už deväť mladíkov takto odišlo zo sveta, keď dorazil princ a toho svojou veľkolepou krásou tak oslnila, že aj on pre ňu chcel vsadiť svoj život. A tak predstúpil pred princeznú a predložil jej svoju hádanku.
„Čo je to,“ povedal, „jeden nikoho nezabil a predsa ich dvanásť zomrelo.“ Princezná nevedela, čo by to mohlo byť, rozmýšľala a rozmýšľala, ale nič jej nenapadalo. Listovala vo svojich knihách hádaniek, ale ani v nich riešenie nenašla. Skrátka jej múdrosť bola v koncoch.
Keď si nevedela rady ani pomoci, prikázala slúžke, aby sa vkradla do princovej spálne, aby počúvala jeho sny, lebo princezná si myslela, že princ iste hovorí zo spánku a riešenie hádanky tak prezradí. Ale múdry sluha si ľahol do postele namiesto pána, a keď prišla slúžka, strhol jej plášť, do ktorého sa zahalila, a lieskovou palicou ju vyhnal von. Druhej noci poslala princezná na výzvedy komornú, aby skúsila, či nebude mať pri slídení väčšie šťastie, ale aj jej sluha vzal plášť a vyplatil ju trstenicou. Teraz si princ myslel, že tretia noc bude v bezpečí, a ľahol si do svojej postele a prišla, veru, sama princezná. Bola zahalená do sivého plášťa a sadla si na posteľ. A keď si myslela, že mladík spí a sníva, hovorila naňho a dúfala, že jej odpovie, ako to mnohí spiaci robievajú. Ale princ bol hore, rozumel a počul všetko veľmi dobre. Vtedy sa princezná spýtala.
„Jeden nikoho nezabil, čo je to?“ Vtedy odvetil:
„Jeden krkavec, ktorý jedol mŕtveho a otráveného koňa a potom sám zomrel.“ Ďalej sa princezná spýtala:
„A predsa ich dvanásť zomrelo, to je čo?“
„To je dvanásť vrahov, ktorí krkavca zjedli a od toho zomreli.“ Keď teraz princezná poznala rozlúštenie hádanky, chcela sa vytratiť, ale princ držal jej plášť tak pevne, že ho tu musela nechať.
Druhého rána princezná oznámila, že hádanku vyriešila, a nechala zavolať dvanásť sudcov, aby nad princom vyniesli rozsudok. Ale ten si vyžiadal vypočutie a povedal:
„Princezná sa v noci ku mne vkradla a na riešenie tej hádanky sa ma vypytovala, lebo sama by ju nikdy nebola vyriešila.“ Sudcovia povedali:
„Máš nejaký dôkaz?“ Vtedy sluha priniesol tie tri plášte, a keď sudcovia zbadali ten sivý, ktorý bol princeznin, povedali:
„Nechajte ten plášť, Výsosť, ozdobiť zlatom a striebrom, lebo to je Váš svadobný plášť.“
No a bola svadba! A ak nepomreli, žijú dodnes.