Lomikar

Ako Chodom ich práva uberal a ako sa oni s pánom súdiť začali, ale veľký ten spor nakoniec prehrať museli

Keď na Trhanove stavali nový zámok pre vtedajšieho plzenského hajtmana, Chodovia museli pri stavbe pomáhať s koňmi i záprahmi a medzi nimi sa šírila jedna reč, že sa ich pán konečne dostal tam, kam už dávno patril, do Trhanova, lebo Chodom trhal grunty, okrádal ich o polia a lúky. Wolf Maxmilián Lamingen z Lamingenu sa to dozvedel a hneď nariadil, aby jeho zámku všetci hovorili Chodský zámok. Nič mu to však nebolo platné, Trhanov zostal navždy Trhanovom. Rod pánov z Lamingenov prišiel do Čiech z Bavorska a od cisára sa im dostal kraj okolo Domažlíc. Neboli o nič lepší páni, než boli tí pred nimi, ale cudzincov v sebe nezaprú. Kde mohli, tam chodským richtárom upierali práva a zaobchádzali s nimi ako s nesvobodnými ľuďmi. Chodovia im za to nedali svojim novým pánom počestné meno a poznali ich len ako Lomikarov, pánovi hovorili čert. Keď starý pán Lamingen umrel a dedičstvo prevzal Wolf Maxmilián Lamingen, plzenský hajtman, prišla na nich ešte horšia pohroma. Bol to pán prísny nad iných a lakomý na majetok i moc. „Keď nebude inak, zavolám na pomoc samého diabla, aby tie sedliacke palice zlomil!“ kričal Lomikar často dlho do noci, keď sa dozvedel, že sa Chodovia bránia a stále sa oháňajú starými právami. „Ja nebudem čakať, kým budú poslušní. Ja ich k tomu sám prinútim.“
Ako sa pán zlostil, pani a dcéry pred ním utekali a schovávali sa v komnatách v druhej polovici zámku. Vedel sa totiž tak rozzúriť, že čo mal po ruke, tým okolo seba bil a nikto pred ním nebol istý životom. Hneď ako niekto pánovi pripomenul Chodov, jeho prchkosť nepoznala medze. Niekoľkokrát ho pani prosila, aby trhanovské panstvo predal a odsťahoval sa inam, on však trval na svojom. „Ja že by som mal týmto psom uhýbať? Nikdy! Skôr ich prinútim k poslušnosti, inak by som nemohol ani pokojne umrieť. Už môjmu otcovi sťažovali život a protivili sa, ale on bol na nich slabý. Daj mu pánboh večný odpočinok! Ja si s nimi poradím lepšie.“ A tak sa plzenský hajtman starostlivo staral o svojich poddaných, či už bol v Plzni, na Trhanove alebo v Prahe. Odnikiaľ nebolo na Chodsko ďaleko. Denne chodil kuriér s príkazmi a nariadeniami na Trhanov alebo do Domažlíc. Pán nikoho nenechával na pochybách, že svoju vôľu presadí.
Chodovia sa však nedali. Keď im Lomikar bral lesy a rúbal v nich drevo ako vo svojich, sťažovali sa uctivo až u samého cisára. Ten nakoniec dal pánovi z Lamingenu napomenutie a lesy do užívania. Chodom prikázal večné mlčanie, lebo sú vraj navždy zaviazaní dedičným poddanstvom.
„Toto je predsa proti našim privilégiám! Cisár sa dal pánom oklamať a zabudol na naše staré práva!“ búrili sa sedliaci na chodskej richtárni.
„Musíme sa brániť a znova ísť k dvoru do Viedne, aby sme cisára uprosili a naše privilégiá neprehrali,“ radili niektorí.
Tí starší sedliaci uvažovali pomalšie a dôkladnejšie a tým mladším chladili horúce hlavy. Dobre vedeli, že súdy s pánmi stoja veľa peňazí. S domažlickými mešťanmi prosúdili pekných pár zlatých, aby obhájili Chodský hrad, a predsa im to nebolo nič platné. Nakoniec pripadol hrad pánom z Lamingenov a Chodovia nedostali nič. „Počkajme, čo budú páni od nás chcieť, a potom až uvidíme, ako a čo pri dvore povedať,“ mienili iní.
„Čoby sme boli nejaké baby? Nemôžeme predsa čakať, kým si niečo trhanovský Lomikar na nás vymyslí.“
A trhanovský pán naozaj nelenil. Nečakane sa vrátil na Chodsko a začal sa so svojimi úradníkmi voziť po chodských dedinách jednej po druhej. Vždy dal na návsi vybubnovať a zvolať všetkých sedliakov, potom na nich sám naliehal.
„Vydajte svoje privilégiá dobrovoľne! Aj tak už dávno neplatia a len Vás navádzajú k hriechu proti vrchnosti. Ak ich nevydáte dobrovoľne, pozvem na Vás vojsko. Keď Vám v každom grunte a chalupe budú sedieť vojaci, aj tak všetci povolíte,“ vysmieval sa im. Hrozil všelijakými trestami, ale márne.
Sedliaci stáli a mlčali. Ženy sa tisli do húfu s deťmi. Nikto nepovedal ani slovo a páni museli odísť s nepochodením. Keď z Klenčí odišli, ľudia začali nariekať. „Čo s nami len bude? Čo urobíme? Keď nám sem dajú vojakov, vyjedia nás čoskoro ako kobylky.“
Nakoniec prišli po radu k Janovi Sladkému, zvanému Kozina, ktorý mal v Klenčí najväčší statok a vážnosť po otcovi. Ten im povedal:
„Nenariekajte! Ešte nie je také zlé. Niečo z našich pergamenov odovzdáme na Trhanove a tie najdôležitejšie dobre ukryjeme. Musíme sa tiež poradiť s ostatnými Chodmi, čo a ako spoločne urobíme.“ Sedliaci súhlasili.
Druhého dňa sa trhanovský pán vrátil z ranného objazdu a nariadil, aby k nemu nikoho do komnaty nepúšťali. Potom za sebou zavrel dvere a sadol si za stôl. Mal plnú hlavu starostí s neposlušnými sedliakmi a nejako ťažko sa mu dýchalo. Preto vstal a otvoril okno dokorán, aby sa trochu ochladil a nadýchal čerstvého vzduchu. Vtom naňho uctivo zavolal jeden z pisárov, že má dole v kancelárii návštevu. „Kto je to? Dnes nechcem nikoho vidieť. Nech príde zajtra!“ skríkol pán, ale nedalo mu to, aby sa nevyklonil z okna a pisára nevypočul.
„Pokorne prosím, tá žena priniesla nejaké listiny, milostpane hajtman!“
„Ty trúba jeden! Prečo si to nepovedal hneď? Okamžite nech príde ku mne hore!“
skríkol hajtman a sám sa náhlil k dverám, aby ich otvoril.
Za chvíľu vošla do komnaty stará žena v sedliackom odeve. Keď uzrela hajtmana, uctivo pozdravila a položila pred neho na stôl uzlík. Rozviazala šatku a vysypala z nej staré pergameny, pre ktoré by sa každý chodský sedliak vedel biť do krvi. Hajtman ich pozbieral oboma rukami a srdce mu prudko bilo radosťou. Keď sa spamätal a chcel starenu odmeniť láskavým slovom, stará vybehla na chodbu a zmizla.
„Tak sa mi predsa len títo psi poddali!“ povedal si hajtman spokojne. „Kto by to bol povedal, že to bude také ľahké.“
Potom zavolal sluhu, aby mu doniesol krčah vína, a bral jeden pergamen po druhom, na každom rozviazal stuhu a čítal. To však nevedel, že mu Chodovia všetky svoje privilégiá predsa len nevydali. Najdôležitejšie si nechali na horšie časy.
Vtedy sa u cisára znova hlásili Domažličania o svoje práva a jeden domažlický majster, Matej Just, táraj a chvastúň, potom medzi ľuďmi rozprával, ako vraj s cisárom sedel pri jednom stole a ako pred ním a jeho synom rozprestrel plášť. Len preto vraj Domažličania ten svoj spor vyhrali, že on sám hovoril s cisárom.
„A tiež sa ma cisár pýtal, čo vraj u nás Chodovia robia,“ vravel ten táraj v jednej krčme, aby to všetci naokolo dobre počuli. „Že o nich teraz už nie je nič počuť a o nič sa nehlásia, lebo vraj majú dobrého pána.“
V tú chvíľu sa zdvihlo pri vedľajšom stole niekoľko Chodov a jeden sa ho opýtal: „A čos na to povedal, Matej?“
Majster Matej sa trochu zarazil a váhal. Celá krčma sa na neho dívala a čakala. „Čo som mal cisárovi vravieť?“ povedal opatrne. „Azda to, že sa s nami, Domažličanmi, nemôžete v ničom dohodnúť? Alebo to, že Vám Lomikar pobral všetky privilégiá?“ V tú chvíľu bolo zle. Prvý padol stôl a s ním všetko, čo na ňom bolo. Chodovia sa zhŕkli a tlačili Mateja k dverám. O tvrdé slová nebola núdza, celá krčma bola hneď na nohách.
„Ty pes jeden, Ty si sa nás ani nezastal? Pôjdeš teda tam, kam patríš, ale s počestnými ľuďmi pri stole sedieť nebudeš.“
A vyhodili ho zatvorenými dverami z krčmy. Keď majster Matej dopadol pred krčmou na zásyp, nevedel, kde má ruky a nohy. Potom sa predsa len zdvihol a utekal horempádom z dediny.
To málo stačilo, aby sa Chodovia zase vzchopili a začali hlásiť o svoje práva. Veď mali aj prečo. Ich pán ich tlačil novými robotami a daňami, a keď sa vzpierali, viedol proti nim žalobu. Chodovia prosili o pomoc u cisárskeho dvora, ale cisár ich karhal, že svojho pána nie sú poslušní.
Keď bolo o celom spore rozhodnuté, prišlo od cisára oznámenie, že sa má súdny výnos prečítať Chodom verejne na Chodskom zámku v Domažliciach. Trhanovskému pánovi to bolo veľmi nemilé, lebo Chodský zámok bol podľa jeho nariadenia ako hajtmana teraz na Trhanove. Požiadal preto pánov komisárov, aby sa radšej ešte raz opýtali vo viedenskom dvore, kde a ako ho majú Chodom čítať. Konečne prišla odpoveď a jedného dňa povolal Maxmilián z Lamingenu na trhanovský zámok všetkých sedliakov z chodských dedín. Prišli bez váhania, ale keď ich pisári nútili, aby šli s nimi do kancelárie, ktosi sa ozval.
„Veď by sme sa tam ani nezmestili. Prečítajte nám ten list tuto vonku na nádvorí, aby sme všetci dobre počuli.“
Pánom komisárom to nebolo milé, že sa s nimi sedliaci dohadujú ako s rovnými. Potom sa však s pánom Maxmiliánom dohodli, že ten list prečítajú z otvoreného okna zámku, a vyšli s pánom hore do veľkej siene.
Na nádvorí bola zatiaľ hlava na hlave. Keď sa páni objavili v okne, sedliaci zložili baranice a pozorne počúvali, čo im páni čítajú. Čím viac sa však čítanie chýlilo ku koncu, tým väčší bol medzi sedliakmi nepokoj. Jeden z komisárov sa snažil rýchlo nariadenie dočítať a tu sa dole ozval mladý sedliak Jan Sladký Kozina: „Páni komisári! Keby toto všetko bola pravda, čo ste nám tu čítali, tak už nemáme žiadne privilégiá a páni vo Viedni by nám to boli istotne povedali. Preto neverím, že tento list je platný.“
„To má pravdu! To je pravda!“ zahučalo to medzi sedliakmi, ktorí začali tiež dvíhať hlasy.
Lamingen zbledol od zlosti a komisárom nezostalo nič iné, len sa Chodov opýtať, či o tej žalobe pána z Lamingenov vedia.
„Všetci o tom vieme a prečo by sme aj nevedeli. Ale ako jeden z nás chce, všetci chceme a stojíme jeden za druhého!“
Páni už nemohli byť na pochybách, že sa proti nim práve dvíha nová sedliacka rebélia, a snažili sa zachovať pokoj.
„Keď teda nie ste s rozhodnutím cisárskej Milosti spokojní, musíme to pri dvore vybaviť. Nech teda jeden z Vás vystúpi a ide sem hore, aby hovoril za Vás všetkých,“ povedal jeden z komisárov. Z húfu vystúpil Jan Sladký Kozina.
„Ja sám som bol pri cisárskom dvore vo Viedni a dobre viem, ako bolo rozhodnuté. Čo ste nám tu čítali, je celkom niečo iné, než ako rozhodol náš cisár pán. Budem hovoriť za všetkých, ak ostatní nebudú proti tomu.“
Pán z Lamingenu zbledol a komisári sa pozreli jeden po druhom. Nikto z nich si s tým sedliackym rebelom nevedel rady.
Zatiaľ sa dole sedliaci medzi sebou dohodli, že Kozina môže hovoriť za všetkých. Ale čo ak ho páni zajmú a zavrú do väzenia?
„Keď to musí byť, tak s božou pomocou pôjdem,“ povedal im Kozina. „Pozdravujte moju ženu a deti a odkážte, že sa k nim čoskoro zdravý vrátim.“
Páni mu dali otvoriť dvere a pán z Lamingenu s ním rokoval, kým tam boli cisárski komisári. Keď však odišli, prikázal Kozinu zavrieť do väzenia a k nemu dal pozbierať a zavrieť ešte aj toho táraja, domažlického majstra Mateja, ktorý sa stále potĺkal niekde po krčmách.
Keď sa Kozina nevrátil domov, jeho žena išla druhý deň prosiť na Trhanov za muža, ale stráže ju do zámku ani nepustili. S plačom a s nepochodením sa vrátila domov. Chodovia zašli do Plzne k novému hajtmanovi prosiť za Kozinu a o pomoc, ale zle pochodili.
„Pán z Lamingenu je teraz miestodržiteľom zeme českej a neradím vám, aby ste proti nemu začali nový spor. Ja sám proti jeho vôli nič nenarobím, ani poradiť Vám nič iné nemôžem.“
Sedliaci videli, že prišli na hajtmanstvo márne, ale ustúpiť nechceli. „Keď sme už tú hru začali, musíme ju v počestnosti dohrať až do konca. Máme ešte dva pergameny a tie platia toľko ako všetky, čo sme dali trhanovskému pánovi.“ Potom poďakovali hajtmanovi, že ich vypočul, a odišli.
Maxmilián z Lamingenov znova na Chodov žaloval a žiadal na svoju ochranu vojsko. Novú chodskú rebéliu líčil vo Viedni tak farbisto, že mu ani pri cisárskom dvore neverili a nakoniec sa preniesol celý ten súdny spor do Prahy. Bolo povolaných veľa svedkov, ale nebralo to konca.
Po Chodsku išla o trhanovskom pánovi Lomikarovi reč, že je to čierny pes a pomáha mu sám diabol, a preto sú Chodovia proti nemu bezmocní. Niekto ho videl jazdiť v ohnivom koči a iný zase bez hlavy. Pán Maxmilián z Lamingenu sa zatiaľ stále ešte tešil dobrému zdraviu a tvrdohlavo viedol svoj spor proti chodským sedliakom. Trval na tom, aby boli príkladne potrestaní.
Čoskoro súd rozhodol, aby bol Jan Sladký, zvaný Kozina, v Plzni popravený povrazom a na tú popravu zohnaný zo všetkých chodských dedín ľud.
Keď bolo všetko pripravené a Kozina prevezený do Plzne, zišlo sa v ten deň v Plzni mnoho ľudu. Všetci Chodovia museli byť pri tom a vidieť, ako bude kat vešať Kozinu. Jeho žena šla za mužom až na popravisko a viedla za ruky dve malé deti. Márne prosila prítomných pánov, aby sa zmilovali nad jej nevinným mužom. „Pre tie dve deti majte zľutovanie, páni! Veď im beriete otca a živiteľa!“ nariekala Kozinová, spravodlivosti sa však nedovolala.
Prievod došiel až na popravisko a Kozina vystúpil na lešenie, pokľakol a pomodlil sa. Potom mu dal kňaz rozhrešenie a on odvážne vystúpil po rebríku hore. Keď mu kat dával okolo krku slučku, uzrel Kozina uprostred zhromaždeného davu trhanovského pána sedieť na koni. V trojrohom klobúku a kabátci plnom čipiek sa samoľúbo díval, ako budú mladého sedliaka vešať. Kozina sa vzchopil a povedal silným hlasom, aby ho všetci naokolo dobre počuli:
„Lomikar! Lomikar! Do roka a do dňa budeš so mnou stáť pred súdnou stolicou božou a tam sa ukáže, kto z nás ...“
Vtom mu kat na pokyn hajtmana utiahol slučku na krku a okolo zahrmeli bubny. Na všetkých stranách sa ozýval plač a nárek, ale Jana Sladkého Koziny už nebolo. Pán z Lamingenu rýchlo obrátil koňa a predieral sa davom preč. Keď vyšiel na voľnú cestu, nikde sa v Plzni nezastavil a išiel rovno až na Trhanov. Dlho visel Kozina na šibenici. Potom vedľa neho obesili ešte akéhosi žida. Nikto z nich však nesmel byť zložený, kým sa povraz obeseným sám nepretrhne a ich telá nerozklujú vrany. Vo dne i v noci ich vojaci strážili, aby azda niekto nariadenie neporušil. Keď potom žid spadol dolu, plzenskí páni prosili v Prahe, aby im dovolili zložiť aj Kozinu zo šibenice a pochovať do zeme. Páni však súhlas nedali, a predsa jedného dňa Kozinovo telo zmizlo zo šibenice. Kam sa stratilo, vedeli vraj len chodskí sedliaci, ktorí na statočného Jana Kozinu nikdy nezabudli. Celý jeden rok uplynul. V Klenčí zostala po Kozinovi mladá vdova a na Trhanove sa pán z Lamingenu rozhodol, že pozve na zámok hostí. Prečo, to nikomu nepovedal. Každý však vedel, že je to práve v deň výročia Kozinovej popravy. Na zámku sa pilo a jedlo, okolo stola bolo veselo. Pán z Lamingenu sa stále obzeral po dverách, akoby niekoho čakal. Prišli aj jeho dve vydaté dcéry, Barbora grófka z Gutštejna a Mária Anna grófka z Vrbna. Obe sa s otcom srdečne vítali a objímali ho. „Oco, Vy dnes dobre vyzeráte! Za ten rok ste nám omladli,“ lichotili mu jedna cez druhú.
Pán Maxmilián bol v tvári stále ružovší. S chuťou popíjal z pohára, presedával z jednej stoličky na druhú a rozprával sa s hosťami. Nikto ho nemohol spoznať, aký bol milý. Deň uplynul vo veselom hodovaní, hosťom sa nechcelo ani od stola. Keď už bolo okolo polnoci, prikázal pán dolievať všetkým nového vína do pohárov a čakal, kým hodiny budú odbíjať dvanástu. V tú chvíľu vzal plný pohár vína a postavil sa do čela stola.
„Dnes je pre mňa výročný deň, moji milí páni! Iste si dobre pamätáte, ako mi pod šibenicou ten chodský rebel Kozina predpovedal smrť. A hľa! Proroctvo sa nesplnilo. Som tu medzi vami zdravý a živý!“
Páni a dámy začali tlieskať a provolávať pánovi z Lamingenu dlhý život. Smiechu bolo habadej, a kým hodiny odbíjali dvanásť úderov, pán Maxmilián rozjarený zavolal veselo:
„Kozina, pomýlil si sa! Rok je preč a ja som ešte tu!“
Vtom sa prudko rozleteli dvere do sály a v nich sa objavil čierny pes s vyplazeným jazykom. Všetkým sa zdalo, že odniekiaľ počujú Kozinove slová hlaholiť práve tak ako vtedy pod šibenicou.
„Lomikar! Lomikar! Len sám pánboh nás rozsúdi, Lomikar! Teraz poď so mnou na boží súd!“
Okolo všetko utíchlo, pán z Lamingenu sa zatackal, padol na zem a vydýchol naposledy. Strieborný pohár držal v ruke tak pevne, že mu ho museli vziať násilím. Spravodlivosť sa naplnila, len všetku ľudskú bolesť nebolo možné vziať späť. Chodské privilégiá však už neplatili, už nebolo slobodných chodských sedliakov. Roboty dopadali tvrdo na ich hlavy a nikde nemali záštitu, ani sa nemohli odvolať. Po smrti pána z Lamingenov dali obe dcéry grófky postaviť okolo Trhanova troje božie muky, aby mal ich otec v hrobe pokoj. Potom panstvo predali a sťahovali sa z kraja. Ale ani tie božie muky vraj nepomohli zlému Lomikarovi. Ľudia verili, že ho odniesol do pekla sám diabol a tam našiel konečne svoju odplatu. Po celé stáročia muselo Chodsko čakať, kým mohlo znova slobodne žiť.