Brat Štístko

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna vojna, a keď tá vojna skončila, mnoho vojakov bolo prepustených domov. A tak prepustili aj Brata Štístka a ako žold nedostal nič iné než malý bochníček vojenského komisárka a štyri grajciare. S tým sa vydal do sveta.
Svätý Peter, premenený na žobráka, sedel pri ceste, po ktorej práve prichádzal Brat Štístko, a pýtal si od neho almužnu. Vysloužilý vojak mu povedal, že mu veľa dať nemôže, že má len ten bochníček chleba a štyri grajciare, ale napriek tomu bochník vzal, rozrezal ho na štyri diely a jeden z nich spolu s jedným grajciarom žobrákovi daroval.
Svätý Peter poďakoval, prešiel kus cesty, vzal na seba podobu iného úbožiaka, opäť si sadol Bratovi Štístkovi do cesty a žiadal dar. A Brat Štístko urobil to isté ako predtým a aj tomuto žobrákovi dal diel chleba a jeden grajciar.
A Svätý Peter opäť poďakoval, prešiel kus cesty a po tretí raz zmenil svoju podobu, sadol si pri ceste, a keď Brat Štístko prichádzal, pýtal almužnu. Brat Štístko sa podelil aj s tretím prosebníkom. A kráčal ďalej tou cestou, teraz už mal len ten jeden kúsok čierneho chleba a vo vrecku jeden grajciar.
Brat Štístko prišiel do jedného hostinca, za ten zvyšný grajciar si objednal pivo a zjedol k nemu komisárok. A išiel ďalej. Tu sa stretol s iným prepusteným vojakom, to bol opäť Svätý Peter, a ten ho prosil o kúsok chleba a jeden grajciar, aby si mohol kúpiť niečo na pitie. Však mu Brat Štístko začal rozprávať, aký malý žold dostal, a aj ten rozdal, a posledný kúsok chleba pred chvíľou zjedol a grajciar prepil, takže jemu samému tiež nič nezostalo a že aj on sa teraz musí ísť dať na žobranie.
Svätý Peter mu však ponúkol, že to nebude potrebné, že on sa trochu vyzná v doktorskom remesle, že spolu pôjdu a snáď si aj niečo zarobia. To sa Bratovi Štístkovi zapáčilo, a tak títo dvaja od tej chvíle cestovali svetom spoločne.
Prišli do jedného statku, kde počuli veľký nárek, a keď vošli dnu, uvideli tam gazdu, ako je chorý a už blízko smrti leží na lôžku, a jeho ženu, ako plače a nahlas nariekala. Tak ju Svätý Peter utíšil, nech neplače, že on jej muža vylieči. Svätý Peter vytiahol zo svojho ranca masť a tou chorého potrel, takže o chvíľu už zdravý z postele vyskočil. A veľmi on aj jeho žena Svätému Petrovi ďakovali a akosi za každú cenu sa mu chceli odmeniť, ale Svätý Peter nechcel nič, a čím viac ho prosili, tým viac sa čokoľvek prijať zdráhal. Až Brat Štístko bol celý starostlivý, že oni predsa niečo na jedenie potrebujú, a nakoniec, keď gazdiná jahňa priniesla, to si vzali, však len s tou podmienkou, že Brat Štístko jahňa sám na pleciach ponesie.
Teraz putovali čiernym lesom a Bratovi Štístkovi už jahňa poriadne zaťažilo na pleciach, tak navrhol, že by ho mali zjesť. Svätý Peter súhlasil, že však Brat Štístko musí jedlo pripraviť, on sa zatiaľ okolo poobzerá. Brat Štístko jahňa zabil, rozložil oheň a dal mäso do kotla variť. Mäso bolo dávno hotové a Svätý Peter nikde, tu to už Brat Štístko nevydržal, ako krásne to voňalo, v kotli chvíľu hľadal, až jahňacie srdce našiel a zjedol ho.
V tej chvíli prišiel Svätý Peter späť a povedal Bratovi Štístkovi, že si môže celé jahňa zjesť sám, že on chce len jeho srdce. Brat Štístko začal horlivo vidličkou v kotli akoby hľadať, ale srdce nájsť nemohol, potom sa buchol do čela, že akí sú to hlupáci, že na takú vec zabudli, že jahňa srdce nemá. Svätý Peter sa tejto reči veľmi podivil, ale Brat Štístko sa nedal, že je to jasná vec, že jahňa srdce nemá. Svätý Peter povedal, že nič iné jesť nebude, a Brat Štístko sám pojedol a potom zvyšok mäsa uschoval do svojho ranca.
Išli ďalej a tu Svätý Peter vyčaroval, že cez cestu zrazu tiekla divoká voda a oni ju mali prejsť. Svätý Peter povedal Bratovi Štístkovi, aby do nej vkročil prvý, ale ten bol na seba veľmi opatrný a Svätého Petra nabádal, nech len prvý ide on. Svätý Peter teda do vody vkročil a siahala mu len po kolená, keď však Brat Štístko chcel ísť skrz, voda vystúpila a on ju mal zrazu po krk a volal o pomoc. A Svätý Peter mu povedal, že mu rád pomôže, najprv by však mal priznať, že jahňacie srdce zjedol. To však ten chlapík zatvrdlivo poprel a voda stúpla ešte vyššie, že až po ústa mu bola a on opäť volal o pomoc. Svätý Peter ešte raz žiadal priznanie, a keďže Brat Štístko opäť zaklamal, a apoštol nemal v úmysle nechať ho utopiť, nakoniec mu pomohol von.
Došli až do jedného kráľovstva, kde počuli, že kráľovská dcéra je na smrť chorá. Brat Štístko ich veľkú šancu zavetril, že by mali do konca života vystarané, keby liečba bola úspešná, a tak Svätého Petra poháňal a postrkoval, aby sa poponáhľali, ale apoštol naschvál kráčal o to pomalšie, takže keď do mesta dorazili, počuli, že princezná zomrela. Brat Štístko sa na Svätého Petra osopil, že kvôli nemu prišli neskoro, avšak apoštol povedal, že on aj mŕtvych k životu vracať vie.
Prišli do zámku, zahaleného do smútku, a Svätý Peter kráľovi povedal, že jeho dcéru privedie späť k životu, zaviedli ich oboch k nej a on si kázal doniesť veľký kotol a potom všetci okrem Brata Štístka museli odísť. Potom Svätý Peter pristúpil k mŕtvemu dievčaťu a údy jej jeden po druhom odrezal a hodil do kotla s vriacou vodou, až mäso začalo od kosti odpadávať, a potom krásne biele kosti vytiahol a na stôl skladal. A tak s celým telom urobil, až na stole boli všetky kostičky usporiadané. Potom kostru požehnal a trikrát povedal:
„V mene otca, syna i ducha svätého, mŕtva vstaň!“
A sotva to tretí raz vyslovil, dievča ožilo a bolo zdravé a krásne ako predtým. Kráľ sa veľmi zaradoval a pýtal sa apoštola, čo chce za túto službu, že je mu ochotný dať polovicu kráľovstva. Ale Svätý Peter povedal, že nechce nič. I tu sa Brat Štístko opäť nahneval, že by mali odísť naprázdno, až nakoniec si od kráľa sám nechal ranec naplniť zlatom.
A ťahali ďalej, až prišli do iného lesa, a Svätý Peter povedal, že teraz sa bude zlato deliť, a rozdelil ho na tri diely. Brat Štístko sa čudoval, prečo tri kôpky, keď sú len dvaja, ale Svätý Peter povedal, že tretia je pre toho, kto zjedol jahňacie srdce. A Brat Štístko sa konečne priznal a peniaze na svoju kôpku bez okolkov zhrabol. Svätý Peter mu popriaval, nech si tých peňazí užije, že on však ďalej s ním už nepôjde, že odteraz pôjde každý svojou cestou. Brat Štístko nebol proti, pretože ten čudák, čo peniazmi pohŕdal, nebol mu veľmi po chuti.
Putoval Brat Štístko svetom a viedol veselý život, niet teda divu, že peniaze sa čoskoro rozkotúľali a jedného dňa nemal zasa vôbec nič. Tu prišiel do kráľovstva, kde im práve zomrela princezná, a on sa vybral na zámok a u kráľa sa dal ohlásiť, že jeho dcéru k životu opäť privedie. Kráľ počul o tom zázraku, čo sa stal v inom kráľovstve, ale vojak v ňom veľkú dôveru nebudil, tak sa poradil so svojimi radcami. Múdri muži mu povedali, že to môže vyskúšať bez obáv, jeho dcéra je už aj tak mŕtva, horšie to už byť nemôže.
Tak ho zaviedli k mŕtvemu dievčaťu a on si kázal priniesť kotol plný vody a pod ním rozložiť oheň, a potom všetci museli odísť. A on najprv, ako to u Svätého Petra videl, údy princezné rezal, do kotla hádzal a varil. Lenže ako správne kosti k sebe patria, nevedel, len tak halabala ich skladal, a keď si myslel, že už je hotový, povedal trikrát:
„V mene otca, syna i ducha svätého, mŕtva vstaň!“ Dievča však zostalo ležať mŕtve.
Brat Štístko zhurta zaklial, keď tu zrazu oknom vošiel dnu Svätý Peter v podobe vysloužilého vojaka a zle Bratovi Štístkovi vynadal, že takú vec robí, keď správne poradie kostí nepozná. A že mu teda pomôže, že však za tú službu nesmie od kráľa nič chcieť ani si vziať. A kosti správne rozložil a potom trikrát dievčaťu požehnal a ono zdravé a krásne ako predtým vstalo. Brat Štístko bol rád, že to tak dobre dopadlo, ale to, že za to nič vziať nesmie, ho veľmi pálilo. Čo musí mať ten jeho kamarát za vrtochy v hlave, že čo mu jednou rukou dajú, to druhou rozdáva, takto rozmýšľal, a keďže bol chytrý, tak to narafičil narážkami a rečou lstivou tak, že mu kráľ nakoniec plný ranec zlata vnútil.
Brat Štístko si veselo s plným rancom zlata vykračoval, ale pri bráne naňho čakal Svätý Peter a karhal ho, čo je to za človeka, že si napriek zákazu predsa len zlato vzal, a že ak ešte niečo podobné vyvedie, zle sa mu povedie. Brat sa bránil, že zlato mu vnútili a že azda mu tento ranec dlho plný vydrží. A nakoniec Svätý Peter, aby Brat Štístko viac nezišiel na zlú cestu, jeho ranec mocou čarovnou začaroval, že nech na čokoľvek pomyslí, to sa v jeho ranci ocitne.
Brat Štístko ťahal opäť širým svetom a rovnako ako predtým sa mu darilo, peniaze čoskoro rozhádzal, až mu opäť zostali len štyri grajciare, a prišiel k hostincu, kde si za tri grajciare objednal víno a za ten posledný chlieb. Tak sedel, popíjal a chlieb ukusoval, keď tu zrazu mu do nosa zavoňala pečená hus. Poobzeral sa okolo a uvidel v otvorenej rúre na plechu dve husi do zlata upečené. A vtedy si spomenul na toho divného vojaka a čo mu pred ich rozlúčkou povedal. Keď teda vychádzal z hostinca, pomyslel na tie dve krásne husi, aby boli v jeho ranci. A vonku keď doň nazrel, prekvapene videl, že tam naozaj obe husi ležia.
„To som ale blázon,“ povedal si, a keď prišiel na lúku a sadol si, začal si na jednej tej husi pochutnávať. Tu išli okolo dvaja tovariši a žiadostivo sa pozerali na druhú, dosiaľ nenačatú hus. Brat Štístko, sám dosýta najedený, im ju daroval, nech ju na jeho zdravie zjedia. A tí tovariši do tej krčmy prišli, víno a chlieb si objednali a hus vytiahli, že sa do nej pustia. Avšak hostinský spustil veľký krik, že mu ju ukradli. Oni sa síce bránili, že im ju vysloužilý vojak cestou daroval, ale hostinský im neveril, lebo vojaka odchádzať videl a on tie husi pred ním neukradol, a peniaze od nich za hus žiadal. Tovariši však nemali čím zaplatiť, tak hostinský schmatol palicu a zo svojej krčmy ich vyhnal.
Zatiaľ prišiel Brat Štístko na miesto, kde stál nádherný zámok a vedľa neho škaredý hostinec. Vošiel do hostinca a pýtal sa na nocľah, ale hostinský mu povedal, že má plno urodzených hostí, že mu ani miestečko nezostalo. Brat Štístko sa udivene pýtal, prečo tí ľudia nenocujú na tom nádhernom zámku. Hostinský mu však povedal, že na tom zámku každý, kto cez noc zostal, bol ráno nájdený mŕtvy, tak tam už nikto prespávať nechce.
Brat Štístko sa hneď hrnul, že on teda na tom zámku prespí, nech mu hostinský dá niečo so sebou na jedenie a pitie. Ten dobrý muž ho varoval, dokonca zaprisahal, ale Brat Štístko mal strach vybavený a vydal sa na zámok.
Brat Štístko sa dobre najedol a napil, a keď bol unavený, natiahol sa na zem, pretože nikde nebola posteľ, a zaspal. Tu ho v noci veľký rámus zobudil, a keď otvoril oči, videl v izbe deväť škaredých čertov, ako okolo neho urobili kruh a divoko tancovali.
„No tancujte si, ako dlho chcete, ale ku mne sa nepribližujte.“
Avšak čerti sa stále približovali, až sa svojimi kopytami takmer dotýkali jeho hlavy, tu sa Brat Štístko naozaj nahneval, vyskočil, schmatol nohu zo stoličky a so slovami, ja tu poriadok čoskoro urobím, začal tých satanášov bezhlavo mlátiť. Tu ho jeden za vlasy zozadu schmatol a veľmi bolestivo trhal, to sa Brat Štístko nahneval ešte viac a zvolal:
„Všetkých deväť do môjho ranca a to hneď!!“
A vzápätí bolo všetkých deväť satanášov v ranci. Brat Štístko ho dobre zatvoril a hodil do kúta. Potom sa uložil na zem a spal v pokoji až do rána.
Ráno sa hostinský nestačil čudovať a vďačný zámocký pán ho bohato obdaroval a ponúkal mu miesto na zámku medzi svojou službou. Ale Brat Štístko odmietol dobré živobytie, celý život svetom putoval, tak bude putovať ďalej.
Cestou sa Brat Štístko v kováčskej dielni zastavil a s kováčom sa dohodol, že ten ranec plný čertov položil na nákovu a potom spoločne veľkými kladivami začali do ranca plnou silou mlátiť, až čerti v tom ranci veľmi nariekali a vreštali. A keď potom ten ranec otvorili, boli čerti mŕtvi, len jeden, čo sa v záhybe látky skryl, z ranca vyskočil a do pekla s veľkým nárekom upaľoval.
Tak Brat Štístko svetom putoval, čo všetko zažil, ani rozprávať nedokážem, ale jedného dňa už bol starý a unavený a nakoniec zašiel k jednému múdremu pustovníkovi a hovorí mu, že už je tým večným putovaním unavený a že by rád našiel cestu do nebeskej ríše, či mu on poradí. Pustovník mu povedal, že sú dve cesty, jedna je široká a pohodlná a vedie do pekla, potom je tu cesta úzka a tŕnistá a tá vedie do neba.
Brat Štístko si povedal, že by musel byť blázon, trním sa hore trmácať, a vydal sa cestou do pekla. Prišiel k pekelnej bráne a zabúchal na ňu. Strážny sa špehýrkou pozrel, kto to za bránou stojí, keď však Brata Štístka uvidel, veľmi sa zdesil, pretože to bol onen deviaty čert, čo sa z ranca zachránil. Zavrel rýchlo bránu ešte na jednu petlicu a bežal za pekelným kniežaťom, že pred bránou stojí jeden chlapík, čo má čarovný mešec a istotne doň chce pohltiť celé peklo a potom na nákovu ubiť. Tak bolo rozhodnuté, že Brat Štístko do pekla nesmie.
No keď ho v pekle nechceli, nezostalo Bratovi Štístkovi nič iné než vydať sa do neba. Keď k nebeskej bráne prišiel a zaklopal, otvoril mu Svätý Peter a tu Brat Štístko poznal, že on je ten jeho čudný kamarát.
Svätý Peter sa veľmi podivil, že azda Brat Štístko chce do neba, a Brat Štístko ho začal prehovárať, že v pekle ho nechcú a on by sa rád už niekde konečne usadil. Ale Svätý Peter bol neoblomný a Brata Štístka dnu nepustil.
Tu sa teda naoko Brat Štístko dal na odchod, ale ešte sa obrátil k Svätému Petrovi, že keď ho on takto zradil, tak on od neho teda žiadne dary nechce a ranec mu vráti. S tým Svätý Peter súhlasil a cez bránu ranec dnu pretiahol. Avšak lstivý Brat Štístko si v tom okamihu pomyslel, že chce byť v tom ranci.
Tak Svätého Petra prelstil a on ho už musel v nebi nechať.